Hory ma učia pokore

Ako vnímate prácu v Horskej záchrannej službe? Čo pre vás znamená?
Pri Horskej záchrannej službe pôsobím od júla 2016. Je to veľmi zaujímavé a špecifické prostredie. Stretol som sa tu s mnohými vzácnymi ľuďmi, ktorí sú vždy pre mňa motívom, aby som svoju kňazskú službu vykonával úprimne a zodpovedne. Vnímam to ako poslanie prinášať Krista a jeho posolstvo aj do tohto prostredia.

S akými pocitmi ste prijali ponuku ísť pôsobiť práve do prostredia hôr?
Môj diecézny biskup Štefan Sečka ma poveril pastoráciou horskej služby už pri preložení do farnosti Vysoké Tatry. O rok neskôr ma uvoľnil, aby som v tejto práci pokračoval v rámci Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky. Službu kaplána pri horskej službe vykonávam veľmi rád a verím, že cez otca biskupa ma sem posiela sám Ježiš.

V čom je táto služba špecifická? Čo sa od vás ako od kňaza očakáva? Myslíte si, že je tu kňaz potrebný?
Myslím si, že úloha každého kňaza spočíva predovšetkým v posväcovaní seba a tých, ktorí sú mu zverení. A ináč to nie je ani v mojom prípade. Mojou úlohou je duchovne sprevádzať chlapcov z horskej služby a ich rodiny, vysluhovať im sviatosti a byť tu jednoducho pre nich. A či je tu kňaz potrebný? No to sa musíte opýtať mojich chlapcov. (Smiech.)

Spomínate chlapcov z horskej služby. Akí sú? Ako vnímate ich prácu?
Byť príslušníkom v Horskej záchrannej službe je podľa mňa vzácne poslanie. Všetci záchranári, ktorých poznám, sú chlapi, ktorí do svojej práce vkladajú celé svoje srdce.

Nie je to len ich zamestnanie, ale doslova poslanie slúžiť tým, ktorí to v horách potrebujú. Často sú odvolaní do akcie aj v deň, keď mali mať voľno, keď sa chceli venovať rodine. Touto službou v mnohých prípadoch žije celá rodina, za čo im patrí veľká vďaka.

Aký je váš vzťah k horám? Kedy sa stali vašou veľkou láskou?
Hory mi prirástli k srdcu už v detstve. Začalo sa to už asi prvými výletmi v detskej sedačke na pleciach môjho otca. (Smiech.) Odvtedy ma neustále priťahovali nielen svojou krásou, ale i náročnosťou. Vrchy sa pre mňa stali miestom, kde si vždy nanovo uvedomím, že slúžim úžasnému Bohu, ktorý túto krásu vytvoril aj pre mňa.

Čo vás na horách fascinuje?
V prvom rade si uvedomujem veľkosť Božej lásky. To, že do týchto krásnych hôr môžem chodiť; že môžem obdivovať Božie stvorenie; že ma toľkokrát chránil - to všetko vnímam ako veľký Boží dar. Tiež mám príležitosť stíšiť sa, spoznávať svoje limity a učiť sa pokore, ale aj prežiť krásny čas s priateľmi či s ľuďmi, ku ktorým som ako kňaz poslaný.

Máte na svojom konte aj nejaké originálne vysokohorské výstupy?
Necítim potrebu „naháňať“ nadmorskú výšku len pre originálne selfíčka. (Smiech.) Ale veľmi rád dosahujem aj náročné vrcholy v spoločnosti priateľov. Keď ste s niekým na jednom lane, vtedy sa tie priateľstvá stávajú ešte úprimnejšími. A to ma vždy poteší. Mal som možnosť vystúpiť na krásne vrcholy aj v Alpách, ako sú Weisshorn, Matterhorn či Mont Blanc. 

Máte v horách svoje obľúbené miesto?
V horách mám veľmi rád miesta, ktoré nie sú príliš turisticky navštevované. Ale nejaké špeciálne jedno konkrétne miesto zatiaľ nemám.

Čo najkrajšie ste počas svojej služby zažili? Podelíte sa s nami s nejakým zaujímavým zážitkom z hôr? 
Pre mňa je vždy zážitkom, keď si môžem na vrchole štítu podať ruku s priateľom, ktorý mi verí a ktorému zasa ja môžem dôverovať. Asi nie nadarmo sa hovorí, že vrchy spájajú. Ale tým duchovným zážitkom je predovšetkým slávenie svätej omše v horách, napríklad na moju tridsiatku na Gerlachovskom štíte.

Tatry majú v zime svoje čaro. Ako naše veľhory vnímate práve v tomto ročnom období? 
Zima v horách je nádherná. Preto tam aj v tomto ročnom období rád chodievam. Ale vie byť aj veľmi nebezpečná. Dôležité je pripraviť sa na pohyb v zimných podmienkach a vedieť použiť výstroj. Aj keď, samozrejme, nie všetko sa dá celkom predvídať. Aj v rámci horskej služby je mnoho chlapcov, ktorých už lavína „podviezla“ dolinou.

Ako trávite Vianoce? V horách či v teple fary?
Som vďačný Pánu Bohu a, samozrejme, aj pánovi farárovi, že Štedrý deň a Božie narodenie môžem tráviť v spoločenstve spolubratov na fare vo Vysokých Tatrách. Toto kňazské i farské spoločenstvo je pre mňa veľkým darom a v rámci možností tam ako kňaz rád vypomáham, a to nielen cez sviatky.

Aké máte záľuby okrem hôr? 
Od mojich školských rokov bol mojou záľubou hokej. Ešte aj dnes sa k tomuto športu často vraciam. Máme tiež kňazské hokejové družstvo a raz do roka organizujeme hokejový turnaj kňazov medzi diecézami. A je to určite zaujímavý pohľad vidieť toľkých kňazov na korčuliach. (Smiech.)