Ich manželstvo objíma svätý Jakub

Raz mi jeden kamarát definoval púť do Compostely takto: ľudia doputujú, vrátia sa domov a buď sa zosobášia, alebo sa rozídu. Alebo púť navždy zmení život pútnika v inom rozmere. 

Pre mňa osobne camino bolo a vlastne vždy je duchovná cesta, osobitné stretnutie s Bohom a so sebou samou.

Vydali ste sa za Španiela do Španielska. To bola asi riadna zmena, však? 

Zmena a veru dosť veľká (úsmev). Na jednej strane príjemná, lebo Madrid, kde žijeme, ponúka obrovské možnosti na všetko možné od kultúry a histórie až po turizmus. Ale na druhej strane to bolo aj náročné.

Sme z odlišných národov. Postupne sme prichádzali na rozdiely, či už v správaní, kultúre, zvykoch, postojoch, vo vnímaní... Napríklad už len v iných časoch na obedy, večere, ale aj čo sa týka nevyzúvania na návšteve a spôsobu komunikácie.

Sú to však veľmi zaujímavé rozdiely, vlastne aj obohacujúce. No vo všeobecnosti som si nikdy nemyslela, že budem žiť v zahraničí. Dokonca, keď som predtým žila nejaký čas v Cardiffe vo Walese, nevedela som pochopiť miešané národnostné páry.

A tu to mám. Teraz to žijem a musím povedať, že sa to dá. Hlavne, keď sa obaja rešpektujú a chcú to isté.

Ako vaše rozhodnutie ísť za mužom vášho života tisícky kilometrov ďaleko prijali vaši rodičia, priatelia, kolegovia?

Myslím, že pre všetkých to bolo niečím ťažké. Najťažšie asi pre moju maminku. Môjho manžela si však rýchlo obľúbila a mali sme spolu pekný intenzívny online kontakt. Kvôli nám sa naučila už pred ôsmimi rokmi používať mobilnú aplikáciu na četovanie (úsmev).

Čiže osobné stretnutia sa zmenili skôr na online videotelefonáty a pravidelné slovensko-španielske návštevy. Vďaka Bohu, mnohé vzťahy a priateľstvá sú aj naďalej vzácne a pretrvávajú aj na diaľku.
 
Myslíte si, že vás dvoch dal dokopy svätý Jakub?

Svätý Jakub je náš veľmi blízky svätec, často ho voláme sami pre seba náš Jakub (Santiago).

Odvtedy sa každý rok vraciame na svätojakubské cesty, doma v Španielsku zdolávame zakaždým nové trasy. A keď sa nám minú španielske, dúfam, že sa vyberieme na tú slovenskú. No za naše spoznanie a manželstvo ďakujeme priamo Bohu.

Od začiatku hovoríme, že sme si jeden pre druhého Božím darom. Veď celý náš vzťah je od začiatku zázrak.

Spomínate si ešte na prvotný impulz, respektíve výzvu, prečo ste sa vtedy vybrali na púť?

Blížili sa moje „Kristove roky“ a túžila som konečne ísť na Svätojakubskú cestu. Už dávno, ešte počas vysokej školy, som o nej čítala v knižke Pútnik z Compostely od Paula Coehla. Vtedy som sa rozhodla, že raz si ju sama prejdem a púť obetujem za môjho budúceho manžela.

Kde, kedy a ako ste sa so svojím budúcim manželom stretli? Vedeli ste okamžite, že to je „on“?

Spoznali sme sa na prvotnej, pôvodnej ceste, takzvanej camino primitivo. Ide o nádhernú cestu cez hory, trochu fyzicky náročnú práve pre hornatý terén. Má okolo 333 kilometrov a vedie z Ovieda, kde je uložená Ježišova posmrtná šatka, do Santiaga. Odporučili mi ju niektorí priatelia, ktorí ju sami prešli.

Vlastne sme obaja vyrazili v ten istý deň - čo sme zistili, samozrejme, neskôr. Keďže je tam menej pútnických ubytovní, vždy večer sme sa stretávali na tej istej spolu s ďalšími novými kamarátmi pútnikmi: Talianom, Írkou a ďalším Španielom. Od začiatku sme sa cítili spolu dobre.

Stále sa hovorí o prúdení medzi mužom a ženou. Väčšinou to „chemické“ prúdenie podporuje aj prúd slov. Našli ste hneď spoločnú reč? V akom jazyku?

Dohovárali sme sa všelijako. Ja som nevedela dobre po španielsky a môj drahý zasa veľmi po anglicky. Nakoniec sme sa rozhodli pre španielčinu, keďže mne to šlo od začiatku ľahšie.

Pamätám si, že som jeho e-maily v španielčine prekladala hodinu a ďalšiu hodinu prekladala svoju odpoveď. Bolo to náročné. Ale stálo to za to. Potvrdilo sa, že láska aj hory prenáša.

Vydať sa za cudzinca do cudzej krajiny asi nejde bez toho, aby ste ho nemilovali úprimne, oddane a najhlbšie, ako sa dá...

Po našom camine sme sa spoznávali rok a pár mesiacov. Bol to čas cestovania. Raz za mesiac-dva sme sa stretávali na Slovensku alebo v Španielsku.

A aj keď to bolo na diaľku náročné, za celý ten čas sme vynechali videohovor asi len dvakrát.

Cítili sme, že to stojí za to, že sa tomuto vzťahu oplatí venovať čas. Niekedy sme si volali až neskoro večer, keď prišiel Juanki z práce, lebo ja som zasa musela skoro ráno vstávať do práce. Ale utvrdzovalo nás to, že chceme byť spolu už stále.

Upevnila sa, umocnila vaša vzájomná láska po spoločne prežitých rokoch?

Minule som si čítala náš svadobný dvojjazyčný manuál na svätú omšu pre hostí a jedna z prosieb bola táto: „Prosíme ťa, Pane, za novomanželov Ľubku a Carlosa: pomáhaj im na ceste manželstva. Aby každý deň prekonávali sebectvo a vedeli vidieť na sebe to dobré. Aby ich nikdy neomrzelo odpúšťať si a rešpektovať sa navzájom.“

Musím povedať, že s Božou pomocou nás to neomrzelo. Učíme sa každý deň znova a znova si odpúšťať a nebyť sebeckí. Cítime, že Pán nám pomáha na našej ceste manželstva a požehnáva našu lásku. Bez neho by sme to veľmi nedokázali.
 
Aj ako manželia ste sa už spolu vybrali na nejakú púť?

Toto leto sa chystáme na naše desiate camino, camino de Salvador, z Leónu do Ovieda. Ako som už spomínala, svätý Jakub nás stále volá, aby sme za ním putovali (úsmev).

Asi to už máme v sebe. Stále nás camino fascinuje a zároveň je to aj fyzicko-spirituálna forma oddychu.

Hovorí sa, že manželia sa po čase začnú na seba podobať. V čom ste sa pripodobnili manželovi?

Určite to má niečo do seba. V mojom prípade som asi pochytila španielske „emočné vyjadrovanie“. Keď ma niečo nahnevá, dám to viac najavo nielen slovne, ale mimikou a gestami.

On sa mi zasa pripodobnil v mojom spôsobe žitia viery a v náboženských zvykoch. Spolu sa modlíme a chodíme na sväté omše.

Ste príkladom toho, že „letná“ láska nemusí byť krátka. Ak je založená na viere v Boha, zmení sa na pevný vzťah. Aká je vaša skúsenosť?

Pravdupovediac, neviem si predstaviť, ako fungujú manželstvá bez Boha, všetky, nielen národnostne miešané.  Aj keď v našom prípade je to skôr postavené na mojom vedení.

Boh je však ten, čo nás posilňuje a pomáha nám každý deň.