Informácie o Leonardovi som získaval 50 rokov

Mali ste 10 rokov a starý otec vám dal čiernobiely obrázok Poslednej večere. Odvtedy vás toto dielo a jeho autor neprestali fascinovať. Asi sa to ťažko vysvetľuje, ale – prečo? 
Sú veci medzi nebom a zemou.

Dodnes nechápem, ako taký malý a nefarebný obrázok mohol mať vplyv na môj celoživotný záujem o Poslednú večeru.

Myslím, že každý človek má v živote istú úlohu, určitý Boží plán. Ale musí zachytiť signál, ktorý ho odštartuje - a potom venovať tej veci čo najviac energie.

Rekonštrukcii Poslednej večere ste venovali 10 rokov života. V súčasnosti má tento obraz veľa kópií, sám vraj máte v svojej zbierke tritisíc rôznych verzií. Nezdalo sa vám, že to dielo je už príliš sprofanované? Nebáli ste sa, že už vlastne na ňom nie je čo objaviť? 
Naopak. Bola to pre mňa veľká výzva.

Po zreštaurovaní obrazu, ktoré trvalo celých 20 rokov a skončilo sa na rozhraní milénií, sa zistilo, že z Leonardovej maľby zostalo už asi len 40 percent.

Viacerí autori sa ihneď pokúsili o rekonštrukciu, ale z môjho pohľadu to boli nekvalitné a povrchové snahy. Cítil som, že aj z tak zničeného diela sa dá vyťažiť omnoho, omnoho viac.

Človek mu ale musí rozumieť a nedúfať v úspech výsledku počas niekoľkých dní. Preto som venoval práci takú dlhú dobu.

Vyštudoval som reštaurovanie maľby, vytvoril som desiatky kópií diel rôznych umelcov. Tie skúsenosti som mohol naplno zúročiť.

Nechcel som doplniť zničenú maľbu o 60 percent Lajdu, ale o 60 percent Leonarda. To si vyžadovalo stovky hodín hľadania, rozširovania poznatkov, vytvárania množstva štúdií, ale aj pokory a viery, že to raz dokážem.

Nerobil som to pre peniaze, motivoval ma sen z mladosti vidieť Poslednú večeru takú, aká bola kedysi. Keby som si niečo zľahčil, oklamal by som v prvom rade sám seba, svoj sen a ideály.

"Nechcel som doplniť zničenú maľbu o 60 percent Lajdu, ale o 60 percent Leonarda."

Vyhodnocoval som pri práci aj množsvo kópií rozličnej kvality, ktoré už vznikali za majstrovho života. Je to bezpochyby najkopírovanejšie umelecké dielo všetkých čias.

Moja zbierka predstavuje len vrchol ľadovca. Hľadal som na kópiách prieniky zhodných miest a dištancoval sa od nepresností.

Veľkou pomocou bola internetová stránka, kde sa dalo pozrieť ktorékoľvek miesto obrazu v dvojnásobnom zväčšení. Každá šupinka mala pre mňa svoju výpovednú hodnotu.

Zobrazenie dostávalo dopĺňaním nedochovaných miest úplne iný kolorit, hĺbku a trojdimenzionálny efekt. Mnísi v jedálni museli mať oprávnený dojem, že s nimi sedí v miestnosti skutočný Pán Ježiš s apoštolmi.

Leonardo akoby vytvoril momentku, fotku. Námet zastavil v čase. Judáš napríklad rozyypal soľničku. Ale pod soľou je tieň, to znamená, že sa ešte nevysypala, že letí vzduchom.

Ako ste čoby dôverný znalec tohto diela reagovali na rôzne popkultúrne fenomény typu Da Vinciho kód?  
Takéto špekulácie a hoaxy, ktoré klamú ľudí a stavajú často na ich obmedzených poznatkoch v danej oblasti, ma dokážu len rozčúliť.

Odsudzujem konšpirácie, ktoré majú jediný cieľ - pomýliť človeka, odtrhnúť ho od viery v Pána Boha a prevrátiť naruby stovky rokov budované hodnoty. Často deštruktívne zasahujú aj do zdravovedy, politiky i ekonomiky.

Rozum a pravdu sa snažia udusiť bludmi a svojou malosťou.

Ktoré da Vinciho ďalšie diela vám ešte prirástli k srdcu? 
Beriem jeho dielo komplexne, nemožno žiadne vytrhávať z kontextu. Jeho vedecké i umelecké zameranie bolo také rozsiahle, že je to u jedného človeka až nepochopiteľné.

Nikomu inému sa taký široký záber nepodaril. No ale predsa – milujem nehu a tajomstvo Madony v skalách; materskú lásku vyžarujúcu z Madony Litty i z temnoty vychádzajúce svetlo Svätého Jána Krstiteľa.

O Leonardovi da Vinci ste napísali román. Prvé vydanie sa vraj rozpredalo do týždňa. Ako si to vysvetľujete? Čím je pre ľudí tento umelec aj dnes zaujímavý? 
Je to prvá kniha o Leonardovi od slovenského autora. Je to vlastne faktografia, obohatená poviedkovou formou, napísaná tak, aby oslovila čo možno najširšiu obec čitateľov.

Ľudia asi cítia, že je písaná srdcom a že sa snažím písať objektívne a pravdivo. Život majstra z Vinci i osud jeho slávneho obrazu je taký zaujímavý, že nie je vonkoncom potrebné si niečo domýšlať, démonizovať alebo klamať.

Odkiaľ ste čerpali informácie? 
Informácie som získaval postupne 50 rokov.

Prečítal som množstvo literatúry, vedeckých statí, článkov - nielen o ňom, ale aj o iných osobnostiach, historických obdobiach a udalostiach, zvykoch, cirkevných predpisoch pri umeleckej tvorbe, ktorým sa výtvarníci museli podriadiť, symbolike v námetoch...

Veľa je tam aj z mojich osobných, prakticky získaných skúseností.

Ako sa vám darilo selektovať fakty od mýtov? 
Musíme si uvedomiť, že obraz vznikol pred viac ako poltisícročím.

Nie všetko bolo zaznamenané. Je to o skúsenostiach, poznaní Leonardovho duchovného sveta, jeho myšlienok.

Napríklad astrológiu nepokladal nikdy za vedu, pretože jej tvrdenia nemožno dokázať. Sotva by sa tak v postavách apoštolov snažil zobraziť 12 znamení zverokruhu.

Ja som v diele objavil výlučne religiózny obsah.

Bolo niečo, čo v priebehu výskumu prekvapilo aj vás samého? 
Bolo toho viac. Napriek stovkám popísaných kníh je stále on i jeho dielo v opare tajomstva. Stále bude čo objavovať, stále bude možnosť klásť nové otázky.

Za svoj najväčší objav pokladám teóriu, ktorú prvýkrát rozoberám aj v knihe a ktorá mi napadla počas maľovania rekonštrukcie. Tvrdím, že Leonardo pomocou prehĺbenej perspektívy zobrazil v stenách miestnosti otvorenú Bibliu.

Ľavá strana predstavuje Starý zákon, ponorený do tieňa, a pravá Nový zákon osvetlený prítomnosťou a láskou Krista, ktorý tvorí jadro celej kompozície.

Apoštoli tak v druhom pláne predstavujú kľúčové biblické postavy od Adama cez Mojžiša, Šalamúna, sv. Pavla a sv.Jána až po zobrazenie Božieho súdu.

S podobnou teóriou som sa zatiaľ nikde nestretol a už niekoľko rokov hľadám pre jej podporu presvedčivé dôkazy. Je ich toľko, že som o „teórii Biblie“, ako som ju nazval, hlboko presvedčený.

U Leonarda by takýto počin nebol vôbec výnimočný. Umelci pred ním zobrazovali apoštolov bez emócií, zabratých do jedla a pitia, každého zvlášť ako šachové figúrky, akoby ani nepočuli Majstrove slová.

Leonardo vložil do postáv psychiku, emócie vyjadril pohybom tiel, rôznorodosťou gest a výrazov.

Rekonštrukcia Poslednej večere si podľa Stanislava Lajdu vyžadovala „stovky hodín hľadania, rozširovania poznatkov, vytvárania množstva štúdií, ale aj pokory a viery, že to raz dokážem".  Snímka: TASR/Miroslava Mlynárová

No hlbokú symboliku nemajú len postavy, ale i krajina so stavbami v pozadí, predmety na stole, mnohokrát použité číslo tri. Boží Syn je zakomponovaný do rovnostranného trojuholníka, jednou rukou smeruje k chlebu a druhou k poháru s vínom – zobrazenie Eucharistie.

Má pred sebou jednu z troch mís, ale je prázdna, chýba na nej veľkonočný baránok. Nie je potrebný, pretože sám Pán Ježiš priamo nad misou je jeho stelesnením.

On je ten, kto sa zakrátko za nás obetuje. Sedí vo dverách do krajiny, ktorá predstavuje svojou nekonečnosťou posmrtný život. Presne podľa jeho slov: „Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6).

Podobných symbolík je tam množstvo.

Bývalý režim chcel z Leonarda cez jeho vedecký záber a niektoré citáty vytrhnuté z kontextu vyrobiť ateistu. Ja som presvedčený, že obraz s takým hlbokým náboženským obsahom mohol vytvoriť len rovnako hlboko veriaci človek.  

Ako dlho vaša kniha vznikala? 
Pracoval som na nej spolu s rekonštrukciou obrazu i rekonštrukciou časti refektára, v ktorom sa nástenná maľba nachádza, vyše desať rokov.

Písal som ju ale najmä počas prázdnin, keď som sa mohol ako učiteľ na SSUŠ v Žiline a vyťažený výtvarník viac sústrediť na túto prácu.

Časové odstupy boli, myslím, skôr na prospech veci.

Stále som nad obsahom premýšľal a robil si poznámky.

Kniha obsahuje aj zábery z rekonštrukcie (i keď, žiaľ, dosť stmavnuté) a 53 portrétov osobností, ktoré mali vzťah k Leonardovi alebo k jeho obrazu a ktoré som vytvoril špeciálne pre túto knihu.
 
O Leonardovi ste sa v jednom rozhovore vyjadrili, že „svojou pracovitosťou si uctil každý darovaný deň“. Čím môže byť ešte ako človek inšpirujúci?
Jeho osobitosť si povšimli už za života vojvodovia, vysoká šľachta, kardináli i králi.

Francúzsky kráľ František I., na ktorého pozvanie sa v závere života presťahoval do jeho sídla na rieke Loire, ho oslovoval s láskou „ocko“. Ktorý umelec zažil už za života väčšiu poctu?

Bol to nesmierne múdry človek, a pritom plachý, často o sebe pochyboval. Z jeho pozostalosti sa zachovala odhadom tretina tvorby, napriek tomu je to nesmierne rozsiahle dielo.

Napriek tomu sa trápil výčitkami, že premrhal život, že mohol urobiť omnoho viac.

"Za svoj najväčší objav pokladám teóriu, ktorú prvýkrát rozoberám aj v knihe a ktorá mi napadla počas maľovania rekonštrukcie. Tvrdím, že Leonardo pomocou prehĺbenej perspektívy zobrazil v stenách miestnosti otvorenú Bibliu. "

I tak  jeho nadľudský výkon, nehovoriac o umeleckej kvalite alebo vynálezoch, ktorými predbehol o 400 rokov svoju dobu, by stačil na pokrytie aj desiatich iných ľudských životov. Takže bol nesmierne pracovitý.

Od detstva si kládol otázky a hľadal na ne správne odpovede. Keď aj po rokoch zistil, že sa v svojich názoroch mýlil, dokázal si priznať a opraviť chybu. Nebolo nič, čo by ho vedelo od poznania odradiť.

Bol perfekcionista a kládol si latku vyššie ako niekedy dokázal vzhľadom na možnosti doby, v ktorej žil. Takto by sa dalo pokračovať ďalej.

Je vhodným príkladom pre každého, kto túži niečo pozitívne v živote dosiahnuť. A to nie pre seba, ale pre druhých.

Je alebo bolo niečo, čo vás na ňom ako človeku iritovalo, vyrušovalo? 
Je toho málo. Ale ako u každého sa vždy niečo nájde. Bol to predsa len človek a mal aj svoje chyby.

Bol nedôverčivý; bál sa, aby mu niekto jeho vynálezy neukradol a neprisvojil si ich, preto v každom nákrese urobil vedome drobnú chybu, s ktorou by bol stroj nefunkčný.

Vymýšlal zbrane, hoci bol pacifista a tvrdo odsudzoval vojny. Jeho vojenské vynálezy mali slúžiť v ťažkých dobách na obranu, ale ako každá zbraň spôsobovali smrť a zranenia. Nikdy však podľa jeho nákresov žiadna vojenská technika neuzrela svetlo sveta.

Preferoval pred ostatnými poriadnymi žiaka, ktorý si to vonkoncom nezaslúžil. Ruku na srdce, nesprávame sa podobne často aj my?

Strážil si prísne súkromie, dbal o svoj zovňajšok, hygienu, bol pre lásku k živočíchom vegetarián, ale to sú zase s ohľadom na záver nášho rozhovoru skôr tie z jeho lepších vlastností.