Integrácia je prijatie a porozumenie

Od vypuknutia vojny na Ukrajine uplynuli už tri mesiace, vnímame viaceré negatívne dozvuky a pýtame sa, čo všetko ešte môže nasledovať. Ako vnímajú situáciu Ukrajinci, ktorí u nás zostali s dočasným statusom utečencov?

Veľmi bolestne. Spočiatku boli prekvapení obrovskou vlnou solidarity, ktorou ich Slováci bez váhania zahrnuli, no uvedomujú si vážnosť situácie. Napriek smutnej realite mnohí dúfajú v skorý návrat do svojej vlasti, svojich domovov, ktoré však v mnohých prípadoch už neexistujú.

Tí, ktorí aktuálne prichádzajú, sú viac poznačení konfliktom, priamym kontaktom so zlom vojny a zverstvami, ktorých boli svedkami. Oveľa ťažšie prijímajú novú realitu a ťažšie sa aj vyrovnávajú so zážitkami, ktoré si len ťažko vieme do dôsledkov predstaviť.

Bratislavská arcidiecézna charita od začiatku vojny kontinuálne odpovedá na potreby utekajúcich ľudí. Čo všetko sa za ten čas podarilo zrealizovať?

Snažíme sa neustále reagovať na aktuálne a akútne potreby. Bez podpory dobrých ľudí, firiem, dobrovoľníkov, farností, škôl a farských charít by sme však toho veľa nedokázali.

Od prvých dní vypuknutia vojenského konfliktu sme boli v kontakte s kolegami na východe Slovenska, ktorí pomáhali na štátnych hraniciach a zabezpečovali podporu pre prvých utekajúcich z Ukrajiny.

Vďaka promptnej zbierke Farskej charity v Skalici sme im hneď v prvých dňoch doviezli viac ako tonu potravín a drogérie a neskôr v spolupráci s farnosťou Bratislava-Lamač sme pomohli pri sprostredkovaní pomoci priamo na Ukrajinu.

Aké boli ďalšie kroky?

Postupne sme sa začali pripravovať na pomoc pre tých, ktorí budú prichádzať na územie Bratislavskej arcidiecézy. Sprostredkovali sme ubytovanie prvým mamám s deťmi a začali sme vytvárať podmienky na uskladnenie materiálnej pomoci, s ktorou sa roztrhlo vrece.

Otvorili sme Centrum solidarity pre Ukrajinu, ktoré dnes pomáha potravinami, hygienou a prijatím sto ukrajinských rodín denne. Stali sme sa súčasťou Asistenčného centra pomoci v Bratislave, kde vydáme v priemere päťtisíc hygienických balíčkov prvej pomoci mesačne.

A v tomto období sa sústreďujeme aj na odbornú pomoc zameranú na podporu začlenenia Ukrajincov so štatútom odídenec do našej spoločnosti.

Prišli ste do kontaktu s viacerými životnými príbehmi utečencov. Čo vás najviac zasiahlo a uistilo, že to, čo robíte pre ľudí z Ukrajiny, je správne?

Uvediem niekoľko skúseností. Prvou je pohľad, keď sa stretnete s matkou, ktorá si s deväťročnou dcérou a starou mamou zbalia pár vecí do dvoch-troch kufrov, jednoducho len tak, aby ich vládali uniesť.

Ženy opúšťajú svojich mužov, svoje domy a byty – jednoducho istoty a idú do cudzej krajiny, ktorej obyvatelia im navyše boli predstavovaní ako západní nepriatelia.

Ďalším emocionálne silným zážitkom bola situácia, keď žena – mama, ktorá si k nám na charitu prišla po potravinovú a materiálnu pomoc, sa počas krátkeho kontaktu s nami dozvedela, že jej syn padol v boji. To je niečo, čo každého vnímavého, zrelého človeka zasiahne.

Príbehy sa nelíšia od tých, ktoré môžeme denne počuť z médií, ale krutá realita sa vás dotkne prostredníctvom konkrétneho ty v osobe, s ktorou ste v priamom kontakte. Hrozivú realitu zrazu vnímate inak a len ťažko môžete pomoc spochybňovať.

Po počiatočnom altruizme nadšenie trochu ochladlo. Ľudia argumentujú, že utečenci majú na rozdiel od nás mnohé veci zadarmo. Navrhujú, aby sa radšej pomáhalo našim rodinám. Vnímate tieto nálady?

Áno, vnímame, najmä na sociálnych sieťach. To je priestor, kde sa rôzne nálady vyjadrujú ľahšie a bez následkov. Stále však verím, že to dobré v nás prevládne a slobodu rozhodnúť sa využijeme pre dobro, hoci nás to môže stáť istý komfort, pohodlie a v nejakej podobe i doterajší vlastný život.

Nie je to vo veľkonočnom čase pre nás kresťanov príležitosť aktuálne a autenticky žiť tajomstvo Kristovej obety, ktorá by sa nám tiež mohla zdať nezmyselná a prehnaná?

Dá sa takto zmýšľajúcich ľudí presvedčiť?

Neviem, či akokoľvek logicky nespochybniteľná argumentácia by bola v týchto prípadoch presvedčivá. Istá forma diskriminácie je v našej spoločnosti prítomná vždy. Takzvaná pozitívna diskriminácia, keď sa hovorí o zvýhodnení ľudí z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, prekáža len málokomu.

Vojna či choroba by nemali patriť do našich životov, a predsa tu sú. Azda len stačí pripomenúť to známe z evanjelia, teraz možno viac vnímané v optike humanizmu – „robiť iným to, čo by si chcel, aby iní robili tebe“. O nás kresťanoch už ani nehovorím.

Prirodzenou požiadavkou spoločnosti voči vojnovým utečencom je ich integrácia. Je možná?

Integrácia je určite možná a aj potrebná. Sú prípady, keď sa začlenenie konkrétnej osoby, rodiny či komunity nepodarí, alebo to, naopak, ide veľmi prirodzene. Pochopiteľne, väčšina odídencov by sa rada vrátila späť, tam, kde prežili celý svoj doterajší život.

Zostáva otázkou, nakoľko to bude možné a do akej miery bude každý sám za seba ochotný a schopný prijať fakt, že svoj život musí začať v inej krajine, s inou kultúrou, jazykom a podmienkami.

Pre nás i celú spoločnosť je to veľká výzva, aby sme v tomto procese urobili čo najmenej chýb a vytvorili priestor na vzájomné obohatenie. Nakoniec, ako príbuzné slovanské kultúry by sme to mali mať predsa len o čosi ľahšie.

Čo v podpore procesu integrácie robí Bratislavská arcidiecézna charita?

Spoločne s ostatnými regionálnymi charitami na Slovensku pripravujeme spustenie charitných centier podpory.

V nich sa budeme venovať integrácii nových obyvateľov tak, aby sme im vytvorili vhodné podmienky na zaradenie sa medzi nás spôsobom, ktorý ich neoberie o ich vlastnú identitu, kultúrne a duchovné bohatstvo.

Dojemné je vidieť pri svätej omši ukrajinské dieťa čítať po slovensky. Akú pomocnú ruku v duchovnej oblasti im podávate?

Snažíme sa im sprostredkovať duchovnú službu a vytvárať podmienky na to, aby mohli podľa svojho vierovyznania realizovať a napĺňať svoje potreby aj v oblasti religiozity.

Zatiaľ nevidieť svetlo na konci tunela vojny. Čo môže pomôcť upevneniu solidárnosti, vzájomnému porozumeniu a empatii?

Úlohou nás všetkých, zamestnancov charít, serióznych médií, zasvätených osôb, kňazov i laikov, je, aby sme osobným príkladom formovali vedomie širokej verejnosti, rozprávali o pozitívach a nedali sa zmiasť záujmami tých, ktorí nehľadajú spoločné dobro.

Za dôležitý považujem už spomínaný osobný kontakt s ľuďmi utekajúcimi z Ukrajiny. A aj prijatie skutočnosti, že v každej spoločnosti, národe či komunite sa nájdu ľudia, ktorí narúšajú súdržnosť, pokojné, nekonfliktné a rozvoj podporujúce spolužitie. V tomto nie sú výnimkou Ukrajinci ani Slováci.

Čo Ukrajinci, ktorí na Slovensku zatiaľ zostávajú, naďalej potrebujú?

V prvom rade strechu nad hlavou, teda stabilné, primerané, cenovo dostupné bývanie – len tak sa vytvoria podmienky, aby si aj sami získali zdroj obživy podľa statusu, v ktorom sa momentálne nachádzajú.

To by mala byť vo veľkej miere rozhodujúca úloha štátu. No a ľudské prijatie, podpora a sprevádzanie, to je zasa výzva pre každého z nás.

Aké projekty Slovenskej katolíckej charity môžu pozitívne ovplyvniť integráciu aj v kontexte evanjelia?

K tým celoslovenským patria už spomínané charitné centrá podpory, ktorých zámerom aj poslaním je poskytovať materiálnu a odbornú pomoc a podporu, vytvárať priestor na vzdelávanie a integráciu.

V Bratislavskej arcidiecéznej charite začíname vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci operačného programu Ľudské zdroje realizovať projekt Krok za krokom k zamestnaniu.

Tým chceme poskytovať pomoc pri uplatnení sa na trhu práce aj našim občanom. V rámci svojho Centra solidarity sme už vytvorili priestor na zamestnanie dvoch Ukrajiniek a radi privítame do nášho pracovného kolektívu, v ktorom sa snažíme žiť a dodržiavať hodnoty evanjelia, aj ďalších.