Interpretáciu slovenských dejín si musíme vytvoriť sami

Nedávno prišla z Vatikánu správa o zaradení vami presadzovaného termínu katolícky slavizmus do nového Lexikónu cirkevných dejín pod názvom Lessico di storia della Chiesa, na ktorom sa podieľala aj profesorka Emília Hrabovec, členka Pápežského výboru pre históriu. Publikáciu vydala Pápežská Lateránska univerzita v Ríme v spolupráci s Pápežským výborom pre históriu. Čo to pre vás znamená a čo obnáša tento proces?

Veľmi veľa. Od roku 2005 som sa venoval výskumu slovacík z druhej polovice 19. storočia v archívoch Svätej stolice, kde sa mi podarilo objaviť a opísať doposiaľ historickej obci neznámy fenomén katolíckeho slavizmu.

Napriek viacerým štúdiám a prednáškam na túto tému zaradenie termínu do Lexikónu cirkevných dejín, na ktorom pracovalo okolo 80 najlepších odborníkov cirkevných dejín z celého sveta, znamená de facto prijatie tohto termínu do svetovej cirkevnej historiografie, čo považujem za dosiaľ najväčší odborný úspech.

Tento lexikón, na ktorom pracovali viacerí profesori cirkevných dejín, zo Slovenska profesorka Emília Hrabovec, členovia pápežských univerzít a rímskej kúrie, má slúžiť ako základný manuál profesorov cirkevných dejín a záujemcov o cirkevné dejiny, čím sa termín katolíckeho slavizmu môže rozšíriť po svete. Možnosť participovať na riešiteľskom kolektíve znamená pre mňa uznanie historickej práce a výskumu zo strany cirkevných historikov.

Na tvorbe hesiel v lexikóne sa podieľali členovia Pápežského výboru pre históriu, členovia rôznych pápežských kongregácií a rád, profesori na rímskych pápežských univerzitách a prestížnych európskych univerzitách v Paríži, Lyone, Toulouse, Leuvene, Ríme, Palerme, Sofii a Krakove. Z nečlenov Pápežského výboru pre históriu som bol zo Slovenska jediný. 

Čo vás z odborného hľadiska viedlo k snahe „ukotviť“ práve tento pojem ako „terminus technicus“ pre cirkevné dejiny?

V historickej vede sú najznámejšie termíny spojené so zjednotením Slovanov ako panslavizmus a austroslavizmus, avšak doposiaľ nebol známy fenomén katolíckeho slavizmu.

Potreba ukotviť ho vychádza zo snahy o presnosť a pravdivosť – opísať úsilie, ktorým sa Svätá stolica pokúšala o zjednotenie východných a južných Slovanov s Katolíckou cirkvou. A to v rámci cyrilo-metodského kultu, ktorý spája kultúrne a duchovné dedičstvo Slovanov. Je obdivuhodné, že v časoch, keď Slovania boli na periférii hlavného európskeho diania, pápež Lev XIII. prorocky rátal so západnými Slovanmi pri duchovnej obrode európskej civilizácie.

Odkiaľ pramení váš záujem o históriu, najmä cirkevnú?

Zrodil sa už v útlom detstve v mojom rodnom meste. Ešte viac sa rozšíril počas seminárnych štúdií v Spišskej Kapitule. Najviac som však získal počas štúdií v Ríme na Gregoriánskej univerzite, kde som „hltal“ nefalšované informácie z dejín Cirkvi.

Napriek tomu, že sme boli v čase komunistického režimu v istom zmysle disidentská rodina, v slobodnom rímskom svete som si uvedomoval negatívne dopady deformácie myslenia z komunistického režimu a zároveň potrebu očisty týchto negatívnych nánosov na myslení. V kontakte s cudzím svetom som si vážil česť študovať na univerzite, ktorá ma otvárala pre univerzum a vytvárala nátlak, aby som opustil alebo aspoň pozmenil svoje pôvodné úzko vyprofilované silno lokálne postoje.

Nebolo jednoduché opúšťať svoje pevné body v obave, že sa mi celý môj svet zrúti, a prebudovať sa od základu na iných, aj keď pevných základoch. Začal som vnímať históriu v súvislostiach a v kontexte geopolitickom, kultúrnom, spoločenskom, ako aj historickom.

Veľkým obohatením pre mňa bolo po návrate z Ríma pôsobenie na Katedre histórie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave v rokoch 2007 – 2009, kde som mal možnosť stretávať sa s velikánmi slovenskej historickej vedy: s profesorom Richardom Marsinom, Vincentom Sedlákom, Jozefom Šimončičom, Jurajom Žudelom. Vnímam to ako nezaslúžený Boží dar. 

Máte svoj vzor v tejto sfére?

Najväčším vzorom v oblasti cirkevných dejín je môj profesor - holandský jezuita Marcel Chappin SJ, bývalý viceprefekt Vatikánskeho apoštolského archívu, ktorý ma viedol pri písaní dizertačnej práce Svätá stolica a slovenská otázka v pontifikáte Leva XIII. a Pia X. Naše priateľstvo sa zrodilo po tom, čo v mojej seminárnej práci našiel chybu.

Bol pre mňa skutočným otcom histórie, ktorý ma vovádzal do seriózneho vedeckého výskumu, a zároveň bol človekom, ktorý sa zaujímal o mňa a o moju prácu. Naučil ma vnútornej slobode, ktorá pre historika, „tlačeného“ rôznymi ideológiami a názormi, je kľúčová, aby ostal verný pravde aj za cenu obetí. Zvlášť kňaz musí byť pri historickom bádaní verný pravde. 

Ktoré témy považujete za priority, témy profilujúce vašu odbornú prácu?

Samotný katolícky slavizmus, pontifikát Leva XIII. a vôbec slovaciká 19. a 20. storočia v archívoch Svätej stolice, Andreja Hlinku a jeho spor vo Vatikáne, aj lokálne témy z dejín Spišskej diecézy.

Dôležité je pre mňa vytvárať si vlastný úsudok na základe historického výskumu bez prílišnej zaťaženosti na stereotypný výklad dejín. Nazdávam sa, že na Slovensku dochádza k skrytému a sofistikovanému boju interpretácie slovenských dejín medzi maďarskou, česko-slovenskou a slovenskou historiografiou a interpretáciou dejín, z ktorých najmenej zastúpenou je, paradoxne, práve slovenská. Akoby sme interpretáciu dejín preberali skôr zvonka, akoby sme nemali odvahu urobiť vlastnú interpretáciu na základe objektívnych historických faktov.

Pohľad na slovenské dejiny nám totiž nikto zvonku nedá. Musíme si ho vytvoriť sami.