Irackí kresťania sa už u nás integrovali

Ako prebiehal projekt integrácie? Na čo sa zameral?
Program integrácie má mnoho vrstiev a oblastí a nedá sa to vtesnať do niekoľkých viet. Na ilustráciu môžem uviesť aspoň zlomok z toho všetkého. V prvej fáze išlo o pomoc s ubytovaním, bolo treba urobiť množstvo administratívnych úkonov – ako napríklad registrácia na cudzineckej polícii, vybavenie identifikačných dokladov, uzatvorenie zmlúv so zdravotnými poisťovňami, so všeobecnými aj odbornými lekármi a podobne. Na to nadväzovala výučba jazyka, zaradenie detí do škôl, pracovné a právne poradenstvo, pomoc sociálnych pracovníkov pri riešení bežných, ale aj mimoriadnych životných situácií. Postupne smerovala integračná pomoc k tomu, aby sa stávali samostatnými a dokázali si vybaviť čo najviac záležitostí sami.   

Vyskytli sa pri integrácii nejaké problémy?
Samozrejme, bolo by naivné očakávať, že všetko pôjde hladko. Títo ľudia si priniesli so sebou mnohé traumy, ktoré sa najmä v psychicky náročných situáciách aj prejavovali. Po šokujúcich skúsenostiach s teroristickou organizáciou Islamský štát, keď v priebehu niekoľkých hodín museli opustiť svoje domovy, pričom prišli o všetko, čo sa nedalo odniesť v rukách, po jedenapolročnom pobyte v utečeneckom tábore v ťažkých podmienkach ich na Slovensku čakal kultúrny šok a veľmi náročné úlohy, s ktorými sa museli vyrovnať: naučiť sa jazyk, pochopiť a osvojiť si spôsoby, akými fungujeme. Často to bolo odlišné od ich dovtedajšej skúsenosti. Integrácia je okrem toho obojsmerný proces. My sme sa tiež museli naučiť chápať ich spôsob myslenia.

Ako Iračanov po príchode na Slovensko prijali miestni?
Po úvodných obavách a napätiach ich prijali veľmi dobre a dnes sa dá hovoriť o mnohých priateľstvách, ktoré postupne vznikli.

Čo integrovaní Iračania v súčasnosti robia? Aké zamestnania majú?
Pracujú v bežných zamestnaniach, ako aj ostatní ľudia v Nitre a na okolí. Pracujú v rozličných miestnych firmách, reštauráciách, opatrovateľskej službe, stavebníctve či na pošte.  

Koľko z pôvodných 149 utečencov ostalo na Slovensku?
Zostalo ich niečo vyše šesťdesiat. Prvé rodiny sa vrátili do utečeneckých táborov na severe Iraku už po 2-3 mesiacoch. Išlo najmä o rodiny so starými ľuďmi, ktorí si nedokázali zvyknúť na životný pocit, ktorý by som nazval vykorenenosť. Aby som to trocha priblížil: Jeden starý pán mi povedal, že je za ponúknutú pomoc veľmi vďačný, ale radšej bude žiť v provizórnom stane alebo unimobunke v utečeneckom tábore ako na Slovensku. Lebo keď vyjde pred ten stan, nájde tam iných starších ľudí, s ktorými sa môže porozprávať. U nás však okrem rodiny nemá nikoho. Nevie jazyk, nerozumie tunajšiemu životu... So starými ľuďmi sa vrátili celé rodiny. Druhá vlna odchodov sa udiala potom, čo boli ich domovy na Ninivskej planine oslobodené na jeseň 2016. Ako sa život postupne začal vracať ako-tak do normálu, niektorí sa rozhodli vrátiť. Najmä, ak ich príbytky neboli veľmi zničené. Okrem toho nám medzitým, žiaľ, zomrela jedná mladá žena z irackej komunity, ale narodili sa aj tri deti.

Viete, do akých podmienok prišli tí, ktorí sa rozhodli pre návrat do domoviny?
Domy niektorých boli iba vyrabované, znečistené a s menšími škodami. Domy iných však boli vypálené alebo celkom zničené. Veľké škody boli na kostoloch, cestách a technickej infraštruktúre. To sa postupne darí opravovať, aby aspoň niekoľko hodín cez deň fungovali dodávky elektriny a vody.
Obrovské škody sú však na ekonomickej infraštruktúre. Islamisti zničili zavlažovacie systémy, otrávili studne, vyrúbali sady, ukradli či zničili poľnohospodársku techniku. Rozpadli sa ekonomické vzťahy, ktoré pred vpádom Islamského štátu existovali. Náboženské prenasledovanie prestalo, respektíve už nie je bezprostredné, ale jeho dôsledky zostali. Preto nás predstavitelia Cirkvi v Iraku kontaktovali s prosbou, aby sme im pomohli a vytvorili akési centrum pre ekonomickú rekonštrukciu tejto oblasti a boli tu v Európe v istom zmysle ich predĺženou rukou. Nejde ani tak o to, aby sme získavali zdroje, to robí oveľa lepšie napríklad nadácia ACN. Skôr potrebujú pomoc s pripravovaním projektov, ktoré by pomohli aktivovať ich vlastné zdroje. Tiež, aby sme v ich mene kontaktovali podnikateľskú vrstvu, pre ktorú to môže byť nielen možnosť pomôcť, ale aj zaujímavá obchodná a investičná príležitosť. Takisto potrebujú rozvinúť spoluprácu v akademickej oblasti, medzi kultúrnymi inštitúciami a podobne. Takže na tomto teraz začíname intenzívnejšie pracovať.

Tí, ktorí sa u nás integrovali, plánujú v budúcnosti návrat domov či odchod do inej krajiny?
Viacerí už majú na Slovensku vlastné nehnuteľnosti, najmä ak pracujú dostatočne dlho a podarilo sa im vybaviť hypotéky. Predpokladám, že títo Slovensko tak skoro neopustia. Samozrejme, sú zodpovední za seba a môžu robiť vlastné rozhodnutia. Na budúci rok, po štyroch rokoch pobytu, môžu požiadať o slovenské občianstvo. Z psychologického hľadiska by bolo pre nich určite náročné niekde opätovne začínať.

Je možné, že Slovensko prijme i ďalších irackých kresťanov, aby sa integrovali do našej spoločnosti?
Treba si uvedomiť, že situácia sa medzitým radikálne zmenila. V čase, keď sa uskutočnilo presídlenie tejto komunity, bol Islamský štát na vrchole síl a bojovníci tejto teroristickej organizácie boli len približne 20 kilometrov od utečeneckého tábora. Medzitým došlo k dlho odkladanej medzinárodnej intervencii, vďaka čomu bola oslobodená oblasť Ninivskej planiny, ktorá bola ich domovom a odkiaľ museli kresťania v auguste 2014 ujsť. Dôvody na podobné presídlenie teda pominuli.

Prečo bola táto pomoc irackým kresťanom dôležitá a ako by ju mali vnímať ľudia, ktorí príchod Iračanov vnímali ako hrozbu?
Osobne som takúto pomoc nikdy nevnímal len ako nejakú sociálnu aktivitu, ale ako veľmi konkrétne ohlasovanie evanjelia. Vďaka tomuto presídleniu skupiny irackých kresťanov ľudia začali intenzívnejšie vnímať samotnú problematiku prenasledovaných kresťanov. Mnohí sa nejakým spôsobom začali angažovať, ľudia sa o tom rozprávali medzi sebou pred kostolmi, v rodinách, krčmách, na sociálnych sieťach... Nebolo to, pravdaže, prijímané vždy jednoznačne, ale táto problematika sa z akademických a abstraktných diskusií dostala na zem, do konkrétnej reality, s ktorou môžeme svoje názory konfrontovať. Myslím, že to pomohlo aspoň do istej miery zmeniť mnoho ľudských sŕdc.