Ísť tam, kam iní nechcú alebo nemôžu

Hoci ste boli vymenovaný už v januári, úrad ste prevzali až 9. mája tohto roku. Je za tým aktuálna situácia ohľadom pandémie alebo je to štandardná doba, keď sa nový provinciál ujíma úradu? 


Dlhší čas od vymenovania k prevzatiu úradu je viac-menej bežnou záležitosťou. Je to z dôvodu, aby sa novovymenovaný provinciál mal čas „priučiť sa“ novému poslaniu a výzvam od svojho predchodcu. Nový provinciál prichádza z rozličných iných poslaní, takže sa musí zabezpečiť ich plynulé odovzdanie iným.

Tento čas sa tiež využíva na intenzívnejšiu jazykovú prípravu v zahraničí, keďže pre tento úrad je schopnosť komunikovať v iných jazykoch nutná.

Zároveň je to čas na prípravu a realizáciu personálnych zmien v jednotlivých komunitách, pretože menovanie provinciála je nevyhnutne spojené aj s istými personálnymi pohybmi v provincii.

V mojom prípade mala pandémia za následok jedine to, že sa mi nepodarilo ísť do zahraničia a „oprášiť“ si jazykové schopnosti. 


Kde sa vo vás nabralo odhodlanie vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej? 


Na túto otázku neviem dať jasnú alebo konkrétnu odpoveď. To odhodlanie vnímam ako niečo prirodzené. Po krátkych skúsenostiach s jezuitmi moje rozhodnutie vstúpiť do rehole bolo pre mňa úplne samozrejmé.

Každý človek má v živote určite viaceré empírie s tým, že niečo v jeho vnútri, v podvedomí, v jeho celom bytí ho vedie k istým krokom a rozhodnutiam. Tak aj ja.

Niesol som v sebe presvedčenie, že toto je moja cesta. Ale dlho som nevedel dôvod. Keď som si bol na prešovskej fare pýtať výpis z matriky, aby som si mohol podať prihlášku k jezuitom, tak sa ma kaplán opýtal, prečo som sa rozhodol ísť do rehole.

Moja odpoveď bola – neviem. Až po rokoch formácie som aj rozumom pochopil, že na túto cestu ma volal a pripravoval Boh. A môžete povedať nie, keď vaše celé bytie po tom túži? Preto sa každý deň modlím o radosť a silu žiť a niekedy aj vydržať v svojom povolaní.

Tým som asi aj dal odpoveď na otázku, prečo práve jezuiti. V Prešove som roky poznal františkánov i saleziánov. Dokonca môj „strýko“ don Kočík bol saleziánom. Ale ani pri jedných či druhých som za tie roky nepocítil to, čo za niekoľko mesiacov skúseností s jezuitmi. 
 

Ako sa vyberá, lepšie povedané, kto je „zodpovedný“ za menovanie do tejto služby rehoľného spoločenstva? 

V krátkosti povedané: provinciála menuje generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej v Ríme na základe takzvaného terna – teda návrhu troch mien, ktoré mu predloží vedenie provincie.

Je to komplexnejší proces, do ktorého sa môžu zapojiť všetci členovia provincie. Každý člen môže „diskrétnym“ spôsobom poslať vlastný návrh troch jezuitov aj s odôvodnením, prečo ich navrhuje.

V stanovenom čase sa zozbierajú návrhy tak, aby sa zachovala maximálna diskrétnosť ako odosielateľa, tak aj kandidátov. Proces má potom niekoľko fáz, do ktorých sú zapojení už len niekoľkí členovia provincie.

Nakoniec sa vytvorí terno troch navrhnutých, možných kandidátov. Spolu s ternom sa odosielajú aj posudky na každého kandidáta – minimálne štyri, ku ktorým sa pridávajú ďalšie.

Všetky posudky na jednotlivých kandidátov má možnosť vidieť jedine páter generál v Ríme. Jednou z fáz procesu prípravy terna je aj návšteva asistenta pátra generála z Ríma, ktorý uskutoční vizitáciu v provincii a ohľadom tejto témy sa stretne s niektorými jezuitmi osobne.

Všetky fázy a návrhy majú pre generálneho predstaveného iba poradný význam. On následne po poradách a posudkoch od svojich konzultorov menuje nového provinciála.


 
Ako ste prijali túto správu? 

Nemôžem povedať, že s prekvapením. Vedel som, že som jedným z kandidátov, pretože predtým, než sa odošle terno do Ríma, každý jeden člen zo zoznamu musí jasne vyjadriť svoj súhlas byť možným provinciálom.

Popravde však musím povedať, že som s tým veľmi nepočítal, keďže spolu so mnou tam boli dvaja lepší a vhodnejší kandidáti. Ale keď prišlo menovanie, prijal som to celkom pokojne, pretože za posledné roky som mal možnosť vidieť a presvedčiť sa, že Boh koná veľké veci aj cez slabých a omylných ľudí.

Zároveň ho denne prosím, aby som mu v jeho spásno-dejinnom konaní „nezavadzal“.  



Máte za sebou štúdium cirkevného práva, prácu vo Vatikánskom rozhlase, ale aj pastoračné pôsobenie medzi Eskimákmi na Aljaške. Celkom slušná príprava. Zídu sa vám tieto skúsenosti pri vedení rehole? 


Každé z týchto období si v svojom srdci nosím s veľkou vďakou. Najradšej si asi spomínam na Aljašku, ale v skutočnosti má každé pre mňa rovnakú hodnotu.

Každé ma naučilo niečo iné, ale spoločne sú pre mňa každodenným pripomenutím neustálej Božej starostlivosti o mňa, aby ma pripravil na službu, ku ktorej ma povoláva. 

Štúdium kánonického práva ma naučilo istému dobrému systému a predovšetkým tomu, že právo slúži na pomoc iným, aj keď niekedy prísnejšie. Je to prostriedok, ktorý dáva a ponúka oporu pre rast, život a hľadanie Božej vôle v živote človeka, a nie nástroj, ktorý uväzňuje v akejsi ohrade stanovených pravidiel. 

Vo Vatikánskom rozhlase som sa - predovšetkým aj vďaka mojim spolupracovníkom z redakcie - naučil zameriavať na to, čo je skutočne dôležité a vybrať to z množstva ponúkaných informácií.

Rovnako vďaka prítomnosti ľudí z rôznych krajín a rozličných kultúr som mal možnosť obohatiť sa o diplomatickú komunikáciu, ktorá je veľmi nápomocná pri spoločnom hľadaní riešení často komplikovaných záležitostí.

Aljaška a Eskimáci ma zase naučili vážiť si vlastné rehoľné povolanie a povolanie akéhokoľvek iného človeka. Hodnota človeka nie je o tom, v akej funkcii je, koľko toho urobí (aj pre iných) alebo čo po ňom ostane.

Tamojšie okolnosti mi ukázali, že aj pri neschopnosti čokoľvek urobiť je najdôležitejšie byť sám sebou, ostať a vytrvať pri iných, dávať zo seba to, čo človek vie a môže, a modliť sa za iných. Tam som prežil hlbokú vďačnosť za Spoločnosť Ježišovu a Cirkev.

Najpraktickejšou prípravou však bolo ostatných šesť rokov, počas ktorých som plnil úlohu sócia provinciála, teda jeho „pravej ruky“. Verím, že každá z týchto skúseností mi bude v pravej chvíli nápomocná v mojom úrade.

Svätý Ignác sa narodil na konci 15. storočia. Ako by ste ho živým spôsobom predstavili človeku dneška? V čom vidíte jeho prínos pre Cirkev? 

Možno iba v krátkosti - ako vnímam sv. Ignáca ja. Bol to muž svojej doby. Videl realitu času a situáciu Cirkvi bez akéhokoľvek prikrášľovania. Nezameral sa na kritiku, na odsudzovanie vtedajšej spoločnosti a mravov.

Jeho viedlo to, čo vyjadril v základnom pravidle duchovných cvičení: „Človek je stvorený, aby chválil Boha, nášho Pána, vzdával mu úctu a slúžil mu a takýmto spôsobom si spasil dušu; a ostatné veci na povrchu zeme sú stvorené pre človeka, aby mu pomáhali dosiahnuť cieľ, pre ktorý je stvorený.

Z toho nasleduje, že človek ich má natoľko užívať, nakoľko mu pomáhajú k jeho cieľu, a natoľko sa ich zrieknuť, nakoľko mu v tom prekážajú.“

Ostal v prítomnosti s pohľadom do budúcnosti. Preto on a potom aj jeho nasledovníci prostredníctvom duchovných cvičení hľadali a rozlišovali, čo v skutočnosti chce od nich Boh. Toto je poslaním jezuitov.

V dôvere v Boží plán vidieť realitu sveta, spoločnosti a Cirkvi, a tak vstúpiť do každej oblasti ľudského života a práce. Ísť na rozličné miesta a do profesií – podľa osobitných darov každého, napomáhať ľuďom hľadať a nachádzať Boha v ich životoch.

Teraz je to vyjadrené aj priamym poslaním, ktoré jezuiti dostali od posledných pápežov – „ísť na hranice“. Do oblastí, kam iní nechcú alebo nemôžu, medzi marginalizovaných, do oblastí „zmierovania“.

Kvôli nepochopeniu sme za našu činnosť boli a aj budeme často kritizovaní - rovnako ako sv. Ignác v svojej dobe. On priniesol Cirkvi predovšetkým duchovné cvičenia, z ktorých sa všetko to, čo máme a čo obohacuje Cirkev, vyvinulo.
 

Spoločnosť Ježišova má svoju vzácnu históriu, ale aj v súčasnosti má v Cirkvi pevné miesto pri hlásaní evanjelia. Ktoré výzvy čakajú rehoľu v blízkej budúcnosti? 

V roku 2019 pápež František poveril jezuitov, aby sa v svojej službe Cirkvi zamerali na štyri preferencie, ktoré vychádzajú z reflexie cirkevných dokumentov od Druhého vatikánskeho koncilu:

1.    Ukázať cestu k Bohu skrze duchovné cvičenia a rozlišovanie.
2.    V poslaní zmierenia a spravodlivosti kráčať s chudobnými, s ľuďmi odsunutými na okraj spoločnosti a s tými, ktorých dôstojnosť bola pošliapaná.
3.    Sprevádzať mladých ľudí v stvárňovaní budúcnosti naplnenej nádejou.
4.    Spolupracovať v starostlivosti o náš spoločný domov.