Ján Vojtaššák bol človekom na svojom mieste

Od roku 1920 bol spišským biskupom a jeho diecéza kvitla. Čo sa mu podarilo za 44 rokov biskupskej služby?

Veľmi veľa. Už jeho prvý pastiersky list z februára 1921 obsahoval v skratke celú jeho aktivitu ako biskupa Spišskej diecézy. Prevzal ju v ťažkej situácii po prvej svetovej vojne.

Usiloval sa o náboženskú obnovu. Šíril úctu k Oltárnej sviatosti. V tejto súvislosti usporiadal niekoľko diecéznych eucharistických kongresov. Šíril úctu k Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

Nanovo vybudoval diecézny seminár v Spišskej Kapitule a pri ňom zriadil Vysokú školu bohosloveckú, na ktorej prednášali najvýznamnejšie osobnosti slovenského katolíckeho života. Obnovil chlapčenský učiteľský ústav v Spišskej Kapitule a v Levoči založil dievčenský učiteľský ústav.

V Spišskej diecéze dal Ján Vojtaššák postaviť celkovo 49 školských budov, 16 kostolov, 17 farských budov a 9 kultúrnych domov. Od roku 1927 viedol Ústrednú charitu na Slovensku. Vybudoval viacero charitatívnych centier na pomoc sociálne slabým a odkázaným.

V svojej diecéze usadil rehole jezuitov, redemptoristov, školských bratov a verbistov. Obnovil pútnické miesto na Mariánskej hore v Levoči. Zaslúžil sa o vyhlásenie Sedembolestnej Panny Márie za patrónku Slovenska v roku 1927.

Ako slovenský národovec sa počas Slovenskej republiky (1939 – 1945) činil i v politickom živote, čo sa mu po nástupe komunistickej moci stalo osudným. Aký význam mal pre slovenskú politiku?

Nebol politik, ale verný Kristov kňaz a biskup. Politike sa však nedalo vyhnúť, ak siahala na práva Cirkvi a národa. V roku 1918 podpísal Deklaráciu slovenského národa, ktorou sa Slováci prihlásili k Československej republike.

Čoskoro však došlo k rôznym zásahom proti Katolíckej cirkvi (štátna správa cirkevných majetkov, zrušenie väčšiny katolíckych gymnázií, nedostatočné rešpektovanie náboženského rázu Slovenska), preto Ján Vojtaššák podporoval hnutie za autonómiu Slovenska v rámci ČSR. Veď predsedom Slovenskej ľudovej strany, ktorá presadzovala túto myšlienku, bol jeho priateľ, bývalý kaplán zo Zákamenného Andrej Hlinka. On však ostal iba jej sympatizantom, nestal sa členom tejto strany.

Privítal vyhlásenie autonómie Slovenska v roku 1938 i vznik Slovenského štátu v roku 1939. Obidve udalosti považoval za východiská, ktoré uchránili Slovákov od vojnových udalostí na ich území.

V roku 1940 ho biskupský zbor ako najmladšieho diecézneho biskupa vyslal do Štátnej rady, reprezentatívneho orgánu zloženého z predstaviteľov cirkví, spolkov a národnostných menšín. Kompetencie Štátnej rady boli obmedzené. Bola to papierová organizácia bez reálnych kompetencií.

Členstvo v Štátnej rade po vojne využili proti nemu, no nič konkrétne mu nemohli dokázať, preto stiahli obžalobu a neodsúdili ho. Proces s ním pripravilo až vedenie komunistickej strany v roku 1951.

Od roku 1950 až do roku 1963 strávil s prestávkami vo väzniciach celkovo 11 rokov. Ako zvládal ťažký väzenský život, mučenie a ponižovanie až napokon smrť v nemocnici stovky kilometrov od domova?

Pevná viera v Boha, modlitba, tajné slávenie svätej omše a Božia blízkosť dodávali Božiemu sluhovi, biskupovi Jánovi Vojtaššákovi silu vytrvať úskalia a príkoria väzenia. Je to pre nás priam nepredstaviteľné, čo všetko musel pretrpieť a zvládnuť.

Bol mužom modlitby. Modlitba mu dávala silu i odvahu vydať krásne svedectvo. Aj počas väzenia mal oči a srdce otvorené pre druhých. Delil sa s nimi o všetko, čo mal. Povzbudzoval, počúval svojich trpiacich spolubratov, plakal aj radoval sa s nimi. Tajne im prinášal Eucharistiu. Rozdával nádej.

Nikdy sa nehanbil za to, že je biskupom, hoci mu to prinieslo mnohé príkoria a posmešky. Bol otcom všetkých nevinne odsúdených a trpiacich. Jeho diecézou sa stali viaceré väznice nielen na Slovensku, ale aj v Čechách.

V roku 1996 sa začal proces jeho blahorečenia. V novembri 2001 sa skončila jeho diecézna fáza a kauzu prevzala Kongregácia pre kauzy svätých v Ríme. V roku 2003 však proces stopli, pretože Svätá stolica nepovažovala v tom čase jeho blahorečenie za vhodné. V akom štádiu je to teraz?

V roku 1995 počas svojej návštevy na Mariánskej hore v Levoči svätý pápež Ján Pavol II. vyzval na začatie procesu jeho blahorečenia. Vtedajší diecézny biskup František Tondra v roku 1996 po splnení predpísaných úkonov začal diecéznu fázu. Tú ukončili 31. októbra 2001.

Keďže nie vždy je diecézna fáza procesu blahorečenia spravená podľa noriem, ktoré vydala Kongregácia pre kauzy svätých, a chýbajú v nej dôležité dokumenty alebo svedectvá, sama kongregácia po ich preskúmaní, ktoré sa zašlú po skončení diecéznej fázy, nariadi jej doplnenie. To sa uskutočnilo od 16. apríla do 11. novembra 2002.

V roku 2003 bola kauza blahorečenia pozastavená Štátnym sekretariátom, čakajúc na spracovanie dejinného obdobia činnosti Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka, ktoré sa týkalo rokov 1939 - 1945. Bolo potrebné pripraviť rozličné stanoviská, a tak ako pri každej kauze blahorečenia, nájsť pravdu.

Štátny sekretariát po preštudovaní archívnych dokumentov a nových dôkazov zaslaných z Kongregácie pre kauzy svätých 16. októbra 2019 rozhodol o znovuotvorení kauzy blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka v plnej kompetencii Kongregácie pre kauzy svätých. Nájdením nových archívnych dokumentov a objektívnym spracovaním dejinného obdobia rokov 1939 - 1945 sa priniesol nový, objektívny a pravdivý pohľad na jeho osobnosť a dali sa relevantné odpovede na výhrady a námietky.

Štátny sekretariát dal súhlas, aby proces blahorečenia, ktorý bol v roku 2003 pozastavený, mohol pokračovať ďalej riadnym spôsobom. Takže pokračuje rímska fáza procesu blahorečenia a pripravuje sa „Positio“: dokument, ktorý pred kongregáciou predstaví osobnosť biskupa Jána Vojtaššáka so zameraním na jeho mučeníctvo.