Ježišu, tvojimi ranami som uzdravená

Ako dlho ste trpeli touto vážnou chorobou? Priblížite nám, o čo konkrétne išlo?

Hneď na začiatku chcem povedať, že dovtedy som nemala žiadne zdravotné problémy, nič ma nebolelo, nebola som vôbec chorá. Chodila som do práce, mala som rodičovské povinnosti, venovala som sa svojim záľubám, skrátka, žila som normálny život bežného človeka. Rakovina ľavého prsníka mi vstúpila do života krátko po päťdesiatke a veľa vecí prevrátila naruby. Zmenila život mne, ale aj mojej rodine.

Kedy a akým spôsobom ste zistili, že ochorením trpíte?

Na to, že mám rakovinu, som prišla celkom náhodne, keď som si ráno nahmatala hrčku v prsníku. Po tomto objave nasledoval rad náročných vyšetrení. Môj syn pracoval v tom období v Bratislave a ani len netušil, že ho Boh už mesiac pred mojou chorobou zahrnie do svojho plánu.

Na dovolenke, kde bol so svojou priateľkou, sa zoznámil s manželmi, s ktorými trávili oddychový čas. Až po dovolenke na letisku zistil, že ide o uznávaného onkologického lekára. Ani vo sne by si nebol pomyslel, že o pár dní bude sedieť v jeho ambulancii a riešiť zdravotné problémy svojej mamy.

Ako prebiehala liečba?

Ako som spomínala, moja cesta viedla do Bratislavy. Skoro ráno som už so synom sedela v čakárni onkologickej ambulancie. Spomínaný lekár ma pokojne vyšetril a povedal slová, na ktoré nikdy nezabudnem.

„Vážená pani, oznamujem vám, že po prvé, máte rakovinu prsníka, a po druhé, je tu veľká šanca a nádej na vaše vyliečenie.“ Zostala som zaskočená i nazlostená a vravím mu: „Pán primár, ako mi môžete povedať, že mám rakovinu, keď ste mi neurobili žiadne vyšetrenia?“

Len sa usmial a povedal: „Dal by Boh, aby som sa mýlil.“ Ale nemýlil sa! Bol to prvý človek, ktorého mi Boh poslal do cesty na začiatku mojej liečby.

Modlili ste sa, ako veriaca, za svoje uzdravenie?

Vrúcne. A modlila sa aj moja rodina, spoločenstvá, kňazi, rehoľné sestričky, známi... Cítila som ich modlitby hneď od začiatku. Modlitba má totiž veľkú silu! Keďže pochádzam z východného Slovenska, moja krížová cesta sa začala na opačnom konci republiky, v Bratislave.

Bolo to pre mňa náročné, a keď sme už mali konkrétne výsledky vyšetrení, zvažovali sme, že liečbu začneme na východnom Slovensku. A tu sa môj Pán opäť oslávil v mojom živote.

Nevedeli sme, či to bude Prešov, či Košice, ale keďže dcéra študovala na vysokej škole v Košiciach, tak sme sa rozhodli pre ne. A urobili sme dobre. Mojou diagnózou sa zaoberala pani docentka, odborníčka v pravom zmysle.

Nasledovalo osem chemoterapií, ktoré som dostávala každé tri týždne na základe odberov a výsledkov krvi. Môj nádor sa vďaka Bohu zmenšil na polovicu a ohraničil sa. Rakovinu som totiž už mala v pokročilom štádiu, už sa dostala aj do uzlín.

Pripravovali ma na operáciu, ale nemali voľný termín. Boh však vyriešil aj túto situáciu a operácia dopadla dobre. Opäť zasiahla Božia ruka. Po operácii prišiel za mnou primár a povedal mi, že okrem nádoru mi mal na základe CT vyšetrenia vyoperovať aj osem uzlín.

Vybral ich však všetky, hoci ani sám nevedel prečo, len mal akési poznanie, že to tak má urobiť. Povedala som mu, že mu dôverujem, a po desiatich dňoch sme dostali vysvetlenie.

Po výsledkoch z biopsie sa zistilo, že z 29 uzlín bolo až 24 pozitívnych. Ak by vyoperoval iba tie, čo ukazovali CT vyšetrenia, čakala by ma ďalšia operácia.

Liečba ešte pokračovala ďalej?

Po mesiaci nasledovala rádioterapia. Čakalo ma devätnásť ožarovaní, každý deň jedno. Môj milujúci Pán Boh vyriešil aj túto situáciu a postaral sa o moje denné odvozy zo Svidníka do Košíc, a to súkromnou dopravnou zdravotnou službou.

Utvrdila som sa, že môj život je ako skladačka. Ale klamala by som, keby som tvrdila, že všetko bolo ok. Počas celej liečby som nikam nechodila, zdravotný stav mi to nedovoľoval. Bola som iba doma a nikto za mnou nemohol prísť, pretože som mala veľmi zníženú imunitu. Ale s Božou pomocou sme ja i rodina zvládli aj to.

Ako sa spätne dívate na svoje ochorenie a celý proces liečby?

Môj život sa zmenil zo dňa na deň. Ale Pána Boha som sa nikdy neopýtala: „Prečo práve ja?“ Raz, keď mi bolo ťažko, mi moja milovaná rehoľná sestrička Františka povedala: „Alenka, všetko, čo Pán Boh robí, dobre robí.“

Tak som si tieto jej slová privlastnila, že ich používam vždy, keď prídu ťažšie chvíle. Viem, že kríž, ktorý som si niesla v podobe mojej choroby, mal svoj význam. Vravela som si: „Neboj sa ničoho a nikoho, veď Boh je na tvojej strane.“

Vystihli to aj slová mojej dcérky, keď sa raz vyjadrila: „Choroba bola jedným obrovským požehnaním ako pre mamku, tak aj pre nás, našu rodinu.“ V procese mojej liečby bol čas veľmi dôležitý. Nedal sa kúpiť ani vrátiť. Nevedela som, koľko ho ešte budem mať. A vidíte, mám ho dosť!

Presne sedem rokov, čo som s Božou pomocou a s pomocou rodiny a ostatných mojich milovaných, ktorí na mňa v modlitbách mysleli, prekonala vážnu chorobu. Za každý jeden prežitý deň Bohu vrúcne a s láskou ďakujem.

Čo ste prežívali, keď ste sa diagnózu dozvedeli?

Môžem to porovnať so situáciou, keď sme nedávno boli svedkami zemetrasenia na Slovensku – neboli sme pripravení. Ani ja som na takúto situáciu nebola pripravená – až do poslednej chvíle som totiž verila, že výsledky vyšetrení budú dobré.

Keď mi dcéra veľmi citlivo oznámila nepriaznivý výsledok biopsie, neverila som jej. Ale zároveň som cítila bezmocnosť a veľký strach. Kričala som, že nie, neverím tomu! Musela prejsť určitá doba, aby som sa s touto pre mňa hroznou správou vyrovnala. Bola som v šoku.

Až postupne som dokázala to, čo bolo pre mňa veľmi dôležité – prijať chorobu. Kľakla som si a povedala: „Bože, ty sa postaraj, ja bez teba nedokážem nič! Prijímam svoj kríž, len ťa prosím, pomôž mi a podopieraj ma na tejto mojej krížovej ceste!“

A tým sa začal môj vlastný boj. Mala som svoju vieru, ktorá mi dávala silu, mala som istotu, že Boh je so mnou. Potrebovala som ho ako vzduch, ktorý som dýchala, a potrebovala som ho ako slnko, ktoré by zohrievalo moje boľavé srdce a naplnilo sa láskou k nemu.

Vnímate rozdiel medzi hodnotami, ktoré ste vyznávali pred ochorením a po ňom?

Pred ochorením som brala život ako samozrejmosť. Počas choroby život vnímate inak. Zistíte, že je ako puzzle, že všetko do všetkého zapadá. Nič nie je len náhoda, všetko sa naozaj deje podľa Božieho plánu a má svoj význam. Aj modlitba znie v chorobe inak.

Uvedomila som si, aká úžasná modlitba je Otčenáš, keď sa ju modlíte slovo po slove, s láskou a úctou. Moje hodnoty sú teraz poskladané úplne inak. Viac mi záleží na duchovných veciach, snažím sa nemať strach a úplne sa vložiť do Božích rúk.

Nie je to jednoduché, ale ako hovorí otec Kuffa, aj pokus sa počíta (úsmev). Momentálne som vďačnejšia Bohu za zdravie, za Božie požehnanie, ďakujem mu za bežné potreby, viac si vážim rodinu.

Komu ste za uzdravenie najviac vďačná, kto vám najviac pomohol?

Jednoznačne môj láskavý Pán a verím, že aj príhovor jeho Matky, ku ktorej som sa vždy utiekala. Boli to určite tiež všetky modlitby môjho manžela, mojich detí, rodiny, známych. Boli to modlitby za moje uzdravenie v rôznych spoločenstvách, kláštoroch.

A hlavne všetky sväté omše slúžené za moje uzdravenie. Veľkú silu v boji s chorobou mi dalo sväté prijímanie. Môj Boh sa o mňa postaral tým najúžasnejším spôsobom. Dennodenne posielal rehoľnú sestru Františku, aby mi priniesla jeho telo a krv ako dôkaz jeho lásky ku mne.

Za rok liečby môžem len na jednej ruke spočítať, koľkokrát mi ho nepriniesla. Eucharistia je sila, ktorá prekoná všetky prekážky, všetky pády. Veľkou oporou mi bol manžel, ktorý sa o mňa staral, vozil ma autom po vyšetreniach. A ďakujem aj synovi, ktorý robil, čo mohol, pomáhal mi, keď som to potrebovala.

Božím darom a pomocou v chorobe mi bola moja dcéra, ktorá zabezpečovala všetko potrebné. Ona najviac poznala moje ochorenie aj moju liečbu. Poznala moje správanie, psychické stavy. Chodila so mnou na všetky CT, rádioterapie a ďalšie vyšetrenia, hoci v tej dobe bola študentka vysokej školy. Preto jej patrí moja veľká vďaka.

Aký je váš odkaz pre ľudí, ktorí prežívajú podobné trápenie?

Neviem, či mi prináleží niečo niekomu odkazovať. Ale pri všetkej skromnosti by som sa chcela ešte podeliť o toto: počas choroby som nikdy neabsolvovala žiadne vyšetrenie sama. Rodina je veľmi dôležitá, dáva silu a nádej na uzdravenie.

A ďalšia vec – nikdy som si nič o svojej chorobe nečítala, nehľadala som žiadne informácie. Internet je na ne síce bohatý, ale na človeka môže vplývať negatívne. Moje deti a manžel študovali moju diagnózu, ale nikdy ma získanými vedomosťami nezaťažovali.

Naopak, napomáhali mi k uzdraveniu spoločnou modlitbou a  vierou. Vždy sme však povedali, nech sa stane Božia vôľa. Mojím krédom počas choroby bolo: „Ježišu, tvojimi ranami budem uzdravená!“

Aj po siedmich rokoch tento odkaz, písaný mojou vlastnou rukou, visí nad posteľou (úsmev). Poteším sa, keď si niekto prečíta tieto riadky, a veľmi si prajem, aby mu dodali nádej a silu na uzdravenie.