Jozef je podnetný svätec, ktorý nerezignoval

Biblia nám o vlastnostiach sv. Jozefa veľa nehovorí. Dozvedáme sa z nej, že to bol „človek spravodlivý“ (Mt 1, 19). Ako tomu máme rozumieť?

Učenci navrhli tri výklady, ako „bol Jozef spravodlivý“. Jednak v zmysle milosrdenstva k Márii, ktorým Jozef eliminoval tvrdosť zákona; najmä cirkevní otcovia v spravodlivosti vidia tradičnú vernosť zákonu, pričom Jozef volí miernejší variant trestu, no a napokon boli takí, čo spravodlivosť viazali na Jozefovu bázeň.

Vraj už vedel o Božom pôvode dieťaťa, a preto odmieta prijať matku, keďže spravodlivosť mu nedovoľuje prijať to, čo mu nepatrí. Táto tretia možnosť však nemá oporu v texte, keďže Jozef sa až vo sne dozvedá, kto je za počatím dieťaťa.

Významové spresnenie nám ponúka neľahká syntax gréckeho verša Mt 1, 19, o čom svedčia aj odlišnosti v prekladoch. Verš 19 tvorí vedľajšia veta s dvomi gréckymi príčinnými príčastiami a hlavná veta v doslovnom preklade: Keďže jej muž Jozef bol spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, rozhodol sa ju prepustiť potajomky.

Dôvodom prepustenia je jednak Jozefova spravodlivosť a jednak neochota verejne prepierať Máriin prípad na súde. Prepustí ju bez súdu, no nie úplne potajomky, keďže pri spísaní priepustného listu boli bežne dvaja svedkovia.

Biblický výraz spravodlivý (grécky dikaios) tak zostáva pri Jozefovi zámerne dvojznačný. Jozef je spravodlivý tým, že chce preukázať lojalitu a láskavosť Márii, ale aj tým, že musí splniť požiadavku zákona. Oboje chce dosiahnuť práve priepustným listom.

Výraz spravodlivý je mimochodom Matúšov obľúbený biblický pojem, použije ho ešte 16-krát v evanjeliu, čím dosahuje popri siedmich výrazoch spravodlivosť prvenstvo v jeho použití v rámci 27 spisov Nového zákona. Evanjelista sa však vôbec nepozastavuje nad tým, ako bude Mária uchránená od potupy, keď ju prepustí ako matku bez živiteľa.

Tu vidno, že text je už teologickým spracovaním tradície o problematickom tehotenstve Panny Márie a nie očitým svedectvom udalosti, ktorú Jozef prežíva. Je zrejmé, že iba Jozef mohol Máriu uchrániť od hanby prijatím do svojho domu.

Bol to druhý obrad tradičného židovského manželstva, takzvané odvedenie, po aramejsky nišuin. Jozef sa stal po narodení dieťaťa na ôsmy deň pri obriezke adoptívnym otcom Ježiša, keď mu dal meno, čím sa zákonne začlenil Ježiš do Dávidovho rodu.

Tento spravodlivý otec sa o dieťa a matku zodpovedne stará. V jeho prípade byť otcom slovami pápeža Františka „znamenalo uvádzať dieťa do reality života a sprevádzať ho v nej“.

Jozefov a Máriin vzťah nebol úplne bežný. Ako to v tom čase fungovalo?

Z osemnásteho verša prvej kapitoly Matúšovho evanjelia sa dozvedáme o dvoch historických okolnostiach: Mária je s Jozefom v právoplatnom manželstve, teda nie sú iba zasnúbení, ako to napovedá slovenský preklad.

Pri prvom obrade kiddušin sa spisovala totiž manželská zmluva a ženích dával otcovi nevesty veno – takzvaný mohar – ako náhradu za ekonomickú stratu, ktorú utrpel rodinný klan nevesty jej odchodom (porov. Gn 24, 53; Oz 3, 2). Bežne o rok bola nevesta prijatá do domu muža.

Druhý omnoho závažnejší údaj je, že Mária je v druhom stave bez zásluhy Jozefa. Jej muž mal v patriarchálnej spoločnosti nad svojou ženou úplnú právomoc. Striktné právo v Deuteronómiu (porov. Dt 22, 22 – 24) hrozilo v takýchto prípadoch trestom smrti, od ktorého sa v čase Ježiša už upúšťalo (porov. Jn 8, 3 – 11).

Už právna kazuistika textu v Dt 22, 23 – 34 skúmala okolnosti, či došlo k cudzoložstvu v meste alebo na odľahlom mieste, kde žene nemal kto pomôcť. Jozef musí svoj manželský problém riešiť. Verš 19 zameria úplne na neho pozornosť, pričom okrem riešenia problému s Máriou uvedie aj zdôvodnenia daného riešenia.

Riešením je rozvod s Máriou, čiže prepustenie manželky. Toto riešenie predvídal zákon v Dt 24, 1: „Ak si muž vezme ženu a bude ju mať, a ona sa mu potom pre niečo odporné znepáči, napíše jej priepustný list, dá jej ho do ruky a pošle ju z domu preč.“

Sv. Jozefa poznáme ako pracovitého, pokorného či obetavého a poslušného. Je ideálom dobrého človeka. Mal aj nejaké horšie vlastnosti?

Hoci bežne Písmo netají negatívne stránky biblických svätcov, príkladom sú sv. Peter, sv. Tomáš alebo ambície „synov hromu“ Jakuba a Jána, tak neúplný náčrt Jozefovho života v 21 veršoch troch evanjelií (Matúš, Marek, Ján) ho cielene prezentuje ako ideál.

Jeho život určite nepatril medzi najľahšie. Zdá sa však, že každý kríž a každú výzvu, ktoré mu Boh pripravil, prijal s poslušnosťou a bez reptania. Ako to dokázal, čím to bolo?

Evanjelium podľa Matúša to spája dva razy s jeho uvažovaním. Jozef nestráca hlavu pri riešení prípadu Panny Márie a tiež sa nechcel bezhlavo po návrate z Egypta s rodinou usadiť v Betleheme, kde vládol krutý Herodes Archelaus (4 pred Kr. – 6 po Kr.).

Niekto by tu mohol vidieť nedostatok jeho viery, no Jozef je opatrný, presne tak svojim nasledovníkom neskôr povie Ježiš: „Buďte opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“ (Mt 10, 16).

A potom to bola Jozefova viera ochotná konať Božiu vôľu. Je ideálnym poslucháčom Božieho slova ako spravodlivý Noe. Bežne sa hovorí, že Jozef je muž ticha, nič nekomentuje, iba koná.

Takéto postavy „bez názoru“ svet nemá veľmi rád. Niektorí sa pri propagovaní jeho vzoru smejú, lebo považujú jeho život za príliš pasívny a nudný. Aj tichého a hĺbavého intelektuála Tomáša Akvinského volali spolužiaci „mlčiaci sicílsky vôl“.

Treba však dodať, že Matúšovo evanjelium v kapitole 1 – 2 prezentuje nielen Jozefa bez slov, ale úplne ticho je tu aj Mária. Hovoria tu iba putujúci mudrci, prvý príklad pokrytca v prvom evanjeliu Herodes Veľký (37 – 4 pred Kr.), ktorý si chcel ísť do Betlehema uctiť Ježiša, no a v nadprirodzenom pláne hovorí Pánov anjel a proroci v piatich splnených proroctvách.

Tí najbližší pri dieťati sú totálne ticho, Mária ako starostlivá matka je vždy s dieťaťom a otec rodiny uvažuje, rieši, uteká, bojí sa a napokon sa odoberie a usadí v Nazarete (porov. Mt 2, 23).

Vždy však stojí pri Márii a Ježišovi, okrem jedného prípadu, nad ktorým sa čudoval i Benedikt XVI. v prológu diela Ježiš Nazaretský (s. 98): keď vstúpili mudrci do domu v Mt 2, 11, je tam iba matka a dieťa. Pápeža tu udivuje absencia Jozefa a podotýka, že nenašiel presvedčivé vysvetlenie tohto faktu.

Dovolím si naznačiť riešenie: je za tým rukopis zručného literáta a evanjelistu. Prvé evanjelium približuje narodenie Ježiša z perspektívy sv. Jozefa a práve tu z dôvodu naratívnej stratégie Jozefa nespomenie, keďže v stati o mudrcoch (porov. Mt 2, 1 – 12) a o zabíjaní neviniatok (porov. Mt 2, 16 – 18) je hlavným hrdinom vždy Herodes.

Jozef je v prvej línii ako hlavný hrdina iba vtedy, keď musí konať, čo sa udeje po Mt 2, 11 o dva verše ďalej v Mt 2, 13. Je v ostrom kontraste s vražednou politickou postavou Herodesa a ako hlavný hrdina je v troch statiach (zvestovanie vo sne Mt 1, 18 – 25; útek do Egypta 2, 13 – 15; návrat z Egypta 2, 19 – 24).

Hoci v Lukášovom evanjeliu Panna Mária prehovára a dokonca aj iní hovoria o nej samotnej, Jozef aj tu mlčí, no má tu nové črty. Koná ako vzorný občan ríše, ktorý sa ide zapísať pri sčítaní až do Judska a tam verne napĺňa ako zbožný Žid požiadavky zákona pri obriezke Ježiša, pri obetovaní v chráme a napokon aj na púti s rodinou a 12-ročným Ježišom.

V neposlednom rade je to muž tvrdej roboty, je tesárom (porov. Mt 13, 55). Grécky výraz tektón voľne označoval nielen robotníka s drevom na stavbách, ale už sv. Justín toto remeslo v 2. storočí vzťahoval aj na prácu s kovom a drevom pri výrobe pluhov alebo jariem.

Aký príklad si z neho môžeme zobrať aj v dnešných časoch?

Pri hrozivej strate zmyslu pre nadprirodzený svet a pri devalvácii slova to môže byť práve Jozefovo tiché a ochotné plnenie Božej vôle a radosť z toho, že aj my sme tu pre tých druhých a najmä pre Ježiša.

Jozefov vzor akoby posilňuje výrok: tam, kde je základným Božím dorozumievacím jazykom ticho, všetko ostatné je len nevydarený preklad. Vďaka vernosti Boha a našej vernosti Bohu budeme mať spolu s Jozefom nesmiernu silu a ozajstný dotyk s nadprirodzenom a hĺbkou života.

Sv. Jozef je zároveň i vaším osobným patrónom; čím vás inšpiruje?

Je to najmä univerzálny vzor kresťana načrtnutý v Matúšovom evanjeliu. Jozef je tam v podstate prvým kresťanom, ak je kresťanom ten, čo prijíma Ježiša a Pannu Máriu do svojho života a kráča s nimi životom. Tento primát Jozefa ma fascinuje a nečakane nás inšpiruje i dnes, keď zvetráva identita nás katolíkov alebo sa za ňu hanbíme.

Zároveň má tento vzor i cenný ekumenický rozmer, ktorý môže obohatiť i protestantských bratov a sestry. Kresťan neprijíma iba Ježiša, ako ho poslal na túto zem Boh, no empatia vo viere s Ježišom prijíma i jeho matku.

Už 150 rokov je patrónom celej Cirkvi. Prečo práve on? Čím si to vyslúžil?

Bol to pápež sv. Pius IX., pápež dogiem o Nepoškvrnenom počatí (1854) a o pápežskej neomylnosti (1870), ktorý v búrlivých časoch pre Cirkev najmä v Taliansku vyhlásil v roku 1870 sv. Jozefa za patróna Cirkvi, pričom konštatoval, že to bolo na podnet žiadosti mnohých biskupov obnovenej Cirkvi na Prvom vatikánskom koncile (1868 – 1870).

Základná téza spočívala v intenzite ochrany Krista: ako Jozef celým svojím životom chránil Ježiša, tak má svojím mocným príhovorom u Boha chrániť veriacich v Ježišovej Cirkvi ako Kristovo telo.

Po Panne Márii je práve on najbližší Ježišovi; jemu sa dostalo výsady Ježiša ľudsky a duchovne vychovávať a viesť. Popri Márii vnímanej ako Matke a prvotine Cirkvi má svoje opodstatnenie ekleziologický súvis aj pri sv. Jozefovi.

Uctieva sa okrem iného aj ako patrón dobrej smrti. O Jozefovej smrti sa však z Písma nedozvedáme. Vieme o nej niečo viac?

O jeho smrti nie sú žiadne historické záznamy. Naposledy o ňom hovorí Lukášovo evanjelium, keď v rámci veľkonočnej púte do Jeruzalema nájde s Máriou dvanásťročného Ježiša v chráme (porov. Lk 2, 40 – 52).

A keďže Jánovo evanjelium teologicky spracúva prítomnosť Márie na začiatku činnosti Ježiša v Káne a na konci ju pod krížom Ježiš dáva do opatery milovanému učeníkovi (porov. Jn 19, 25 – 27), je opodstatnené uvažovať, že počas Ježišovej verejnej činnosti v rokoch 27/28 – 30 Jozef už nebol nažive.

V náboženskej tradícii sa neskôr ujala myšlienka, že Ježiš s Máriou boli pri jeho smrti. Bola za ňou i duchovná túžba veriacich, ktorí ako Jozef chceli mať priamy vzťah s Ježišom a jeho matkou pri smrti. Takýto odchod zo sveta je hodinou dobrej smrti.

Svätý Hieronym uvažoval v 5. storočí dokonca o pochovaní a hrobe Jozefa za potokom Cedron v Getsemanskej záhrade, ku ktorému sa vraj Ježiš odišiel modliť po Poslednej večeri. K vzniku tejto hypotetickej mienky pravdepodobne prispela lokalita Olivového vrchu, ktorý bol odnepamäti posiaty židovskými a kresťanskými hrobmi.

Apokryf z 5. stor. po Kr. v koptských a arabských prekladoch Dejiny tesára Jozefa voľne uvažuje, že Jozef sa obáva smrti a je zarmútený, že urobil málo dobra. Devätnásťročný Ježiš s Máriou mali 111-ročného Jozefa utešovať, pričom sľúbili ochranu pri smrti každému, kto vykoná dobro v mene Jozefa.

S týmto vedomím vraj Jozef zomrel. Za apokryfom nemožno nevidieť fikciu duchovného diela. Daný apokryf sa stal veľmi obľúbeným v 17. storočí, keď mnohé katolícke skupiny začali pestovať úctu k sv. Jozefovi najmä vzhľadom na šťastnú smrť.

Postupne sv. Jozef získal úlohu patróna dobrej smrti. Iný inšpiratívny biblický príklad dobrej smrti uvádza Lukáš v opise Ježišovej smrti v evanjeliu (porov. Lk 23, 34. 46) a Štefanovej smrti v Skutkoch apoštolov (porov. Sk 7, 59 – 60).

Diakon a prvomučeník Štefan nasledoval Ježiša nielen v živote, ale aj v momente smrti, keď ako on zomiera s modlitbou za nepriateľov a v úplnej odovzdanosti do Ježišových rúk.

Ako vhodne prežívať aktuálny Rok sv. Jozefa?

Ako chcel Svätý Otec František, má to byť v častejšej modlitbe k sv. Jozefovi, v osvojovaní si jeho cností a napomôžme popularite jeho mena pri krste chlapcov.

Pre pápeža i pre veľkú mystičku sv. Teréziu Avilskú bol sv. Jozef privilegovaný svätý, keďže Terézia zakúšala blaho vypočutých modlitieb na základe jeho príhovoru. Z tých cností je to najmä ochotné počúvanie a plnenie Božej vôle, ako to pekne vystihuje aj slogan blahoslaveného Carla Acutisa: nie ja, ale Boh.

To bude veľmi účinná protilátka jednak voči hrozivej apatii, s ktorou sa budeme často stretávať aj po epidemickej kríze, a jednak aj proti našej svojvôli, ktorú niektorí pomýlene označujú ako sebavedomie či právo na názor.