K daru treba pribaliť svoje srdce

Pápež František navštívil Slovensko v septembri, počas požehnaného slnečného počasia – možno vybrať z jeho slov motto na prežitie/precítenie tohtoročných Vianoc? Slová, ktoré nás zahrejú pri srdci a na duši aj v mrazivom počasí?

Žijeme také zvláštne okolnosti, lebo pandemická situácia zabránila tomu, aby sme prežívali klasický predvianočný zhon. V tejto súvislosti vo mne rezonuje to, čo pápež František povedal na Štadióne Lokomotíva v Košiciach mladým, kde ich pozval, aby boli darom: „Vy urobte zo seba dar.“

Vianoce sú o tom, že darom nie sú veci, ale darom sú vzťahy a ľudia v týchto vzťahoch.

Pozrime sa na Betlehem – pokiaľ ide o vecnú, materiálnu stránku Ježišovho narodenia, tak je to niečo veľmi jednoduché, skromné až núdzové, ale domov a teplo dáva Božiemu Dieťaťu dôverný pár – ako to aj spievame v piesni Tichá noc.

Dôverný preto, lebo Panna Mária a svätý Jozef si vzájomne dôverovali a spoločne dôverovali Bohu. Dieťa, ktoré od Boha dostali ako dar veľmi osobitným spôsobom, ochraňovali práve svojím vzťahovým teplom.

My sme však dnes svedkami skôr opačnej situácie: snažíme sa materiálnym darčekom zaplátať to, čo sme zanedbali vo vzťahoch. No tu máme výzvu, že materiálna chudoba nie je najväčšia tragédia; najväčšia tragédia je vzťahová chudoba.

Sú to zatvorené dvere v Betleheme, ktoré nedovolili vstúpiť dovnútra vysoko tehotnej žene, aby porodila svoje dieťa v normálnych, dôstojných podmienkach; muselo sa to stať v chladnej jaskyni, v maštali.

Ale Mária a Jozef, ktorí povedali Bohu svoje áno, sú garantmi toho, že Dieťa, ktoré dostali od Boha, dostane všetko, čo potrebuje vo vzťahoch, čo je nekonečne viac ako materiálne prostriedky.

Kedy ste prvý raz osobne navštívili Betlehem vo Svätej zemi? Mali ste aj možnosť sláviť v blízkosti miesta Ježišovho narodenia svätú omšu alebo sa aspoň kratučko pomodliť?

V poslednom roku minulého tisícročia, teda v roku 1999 som jedinýkrát bol vo Svätej zemi. Bol som aj v Betleheme. Jedna vec je o tom počuť, čítať, študovať to, napozerať si to na fotografiách či vo filmoch, ale nič nenahradí osobnú prítomnosť.

Škoda len, že všetci návštevníci Baziliky Narodenia majú iba kratučký časový limit na pobudnutie na mieste Ježišovho príchodu na svet.

Preto si aj pápež Ján Pavol II. vyžiadal od svojich sprievodcov, aby ho nechali chvíľku v tichu rozjímať a modliť sa pred hviezdou, ktorá naznačuje miesto narodenia Božieho Syna.

Bolo by skvelé, keby tam každý pútnik mohol v tichosti dlhšie zotrvať v modlitbe a nechať na sebe spočinúť atmosféru tohto miesta.

Skutočnosť, že to nie je možné, je však istým posolstvom, aby sme sa neviazali na miesta, ktoré sú síce historicky ukotvené, ale aby sme vytvárali živé betlehemy práve tam, kde sme; práve v situácii, v ktorej sme; práve s ľuďmi, s ktorými sme.

Lebo betlehem – aj výjav, aj príbeh je o prijatí jeden druhého, a tak sa vytvára Svätá rodina.

Ako ste vnímali betlehemský výjav a celé Vianoce ako dieťa?

Od detstva som vnímal Vianoce ako najromantickejšiu a najkrajšiu časť roka, kde sme my ako rodina spolu – moja sestra, moji rodičia a s nami ešte bývala stará mama – to sú nezabudnuteľné chvíle, ktoré sa usádzajú v emocionálnej pamäti.

Ako dieťa som sa, pravdaže, tešil na darčeky, ale aj na celý vianočný kontext.

Aký betlehem ste mali rozložený doma na Vianoce?

Mali sme betlehem zo špeciálneho tvrdého papiera, ktorý moja mama dostala ešte ako dieťa. Na jeho zadnej strane bol rukou napísaný rok 1939, čo mi evokuje rok narodenia mojej mamy, ale zároveň mi to evokuje rok, keď sa začala druhá svetová vojna a veľa ľudí nemohlo Vianoce prežívať doma v pokoji.

Dodnes tento betlehem máme. Trošku ma prekvapilo, keď som v istom antikvariáte videl rovnaký betlehem. Bol som prekvapený, že niekto sa ho mohol zrieknuť a odpredať ho, ale potom som sa dozvedel, že majiteľka antikvariátu dala betlehem do výkladu úmyselne, aby okoloidúcim pripomenula Vianoce.

To znamená, že zo situácie, ktorá na prvý pohľad vyzerala bizarne – že by niekto predal betlehem do antikvariátu – , sa nakoniec vykľulo niečo veľmi pozitívne: že osoba, ktorá tam pracuje, pokladá za dôležité vystaviť cudzím ľuďom na oči betlehem, ktorý je síce starý ako vec, ale stále aktuálny ako posolstvo.

Keď sme sa pred viacerými rokmi rozprávali o Vianociach, prezradili ste, že ako päťročný chlapec ste dostali hračku na diaľkové ovládanie. Keďže ste chceli zistiť, ako technický zázrak funguje, rozobrali ste ho, no potom už nefungoval. Možno to metaforicky aplikovať aj na náš dospelácky život a súčasnú situáciu?

Dá sa to aplikovať takto: nestačí len niečo rozobrať, ak to potom nevieme poskladať. V prenesenom zmysle by sme mohli povedať, že mnohí ľudia dnes kriticky analyzujú, ale keď sa ich opýtame, kde je syntéza a riešenia, tak sú v koncoch.

To, čo rozoberieme, by sme totiž mali vedieť aj nejakým spôsobom poskladať, a tak ukázať, aký je z toho výstup.

Preto keď sa ma pýtajú, ako je to s cirkevnými analytikmi, zo žartu hovorím, že tých máme, ale že nám chýbajú cirkevní syntetici, ktorí by danú tému vedeli zmysluplne poskladať a dať jej pointu na nasledujúce obdobie.

Len nedávno sa skončil Rok svätého Jozefa. V čom bol pre vás tento výnimočný rok výzvou?

Sám som Jozef, môj otec je Jozef aj môj starý otec nosil toto meno. Čoraz viac si uvedomujem, že svätý Jozef je protiváhou toho, keď sa hovorí, že „skutek utek“. Teda keď niekto veľmi veľa rozpráva, projektuje, navrhuje, plánuje, ale „skutek utek“.

Svätý Jozef je k tomuto prístupu absolútnym protipólom. Veľa nenahovoril – veď vo Svätom písme nemáme ani jeden jeho citát.

Máme však zdokumentovaných viacero situácií, keď jeho odpoveďou na Božiu výzvu – a tá bola niekoľkonásobná v jednotlivých fázach Ježišovho života – je skutok, teda „skutek“, ktorý „neutek“, ale ktorý Jozef realizoval: Jozef prijal Máriu aj s Ježišom pod srdcom; Jozef viedol Máriu do Betlehema, kde zo všetkých síl pripravoval podmienky na Ježišovo narodenie; Jozef bol sprievodcom a ochrancom Svätej rodiny pri úteku do Egypta aj pri návrate do vlasti a potom sa naďalej staral o Pannu Máriu a Božieho Syna.

Možno si to neuvedomujeme, ale to, aký Ježiš bol; to, čo hovoril; spôsob, akým reagoval; podobenstvá, ktoré používal – toto všetko bolo nevyhnutne aj výsledkom výchovy Panny Márie a svätého Jozefa.

Žiaľ, pri statických obrazoch Svätej rodiny môžeme nadobudnúť falošný dojem, že všetci traja mlčia. Za tým, aký bol Ježiš komunikatívny, ako vedel okamžite vystihnúť situáciu, ako dokázal hneď nájsť slová, ktoré pohli ľudské srdce, vidíme i Máriinu a Jozefovu výchovu.

Pretože Ježiš je Boží Syn – teda pravý Boh a pravý človek. Každý z nás v sebe nevyhnutne nesie stopu toho dobrého aj menej dobrého, čo dostávame úmyselne i neúmyselne od svojich rodičov, lebo sú to ľudia z mäsa a kostí.

Naša najväčšia skúsenosť je rodinná skúsenosť s našimi rodičmi. Ježiš ako Boží Syn dostal veľmi exkluzívnych rodičov. Viem si predstaviť vnútrorodinnú komunikáciu Svätej rodiny, ako sa zdieľajú, ako sa rozprávajú, ako si odpovedajú na otázky. Istotne bola medzi nimi veľká úprimnosť a oddanosť.

Mnohé generácie sa už dlhé storočia modlia starobylú mariánsku modlitbu Pod tvoju ochranu. Ako sa modlíme v inej modlitbe, Panna Mária nikoho, kto ju prosil, nikdy neopustila. Máte aj vy skúsenosť, že Panna Mária vždy pomôže – aj keď sú situácie a problémy veľmi ťažké?

Jednoznačne. Skúsenosť s ružencom i s pompejskou formou ruženca je veľmi silná. Aj našim protestantským priateľom vysvetľujem, že Pannu Máriu sme dostali z kríža. Keď Ježiš zomieral, dal nám Pannu Máriu do daru. Keby sme si boli istí tým, že sa všetko končí, predsa už nebudeme nikoho ničím poverovať.

Väčšinou keď je niekto odvolaný z funkcie, už nič nerieši – povie si: „po mne potopa“. Napriek tomu, že by sa mohlo zdať, že Ježiš je na kríži akoby odvolaný z funkcie – on hovorí: „Hľa, tvoj syn; hľa, tvoja matka.“

Na Kalvárii dochádza k mystickej adopcii, pri ktorej nás Ježiš uisťuje, že príbeh sa nekončí, že vstane z mŕtvych, že on bude Víťaz. A pritom nám daruje matku, aby nás previedla cez všetky úskalia života ako žena nádeje – od temnoty smrti až po svetlo zmŕtvychvstania.

Osobne vnímam Pannu Máriu ako najbezpečnejšiu cestu k Pánovi Ježišovi, lebo ona nás nikdy od neho nemôže odvádzať.

Práve naopak: Panna Mária nás najbezpečnejšie vedie k Božskému Srdcu Ježišovmu – nielen preto, že ho nosila pod svojím srdcom vo fyzickom zmysle slova, ale najmä preto, že ho stále nosí vo svojom Nepoškvrnenom Srdci v duchovnom zmysle slova.

Môžete prezradiť situácie, keď ste naozaj cítili reálnu prítomnosť pomoci Panny Márie?

Je to nespočetne veľa situácií, aj veľmi osobných, ktoré sú uložené v mojom srdci. Ale môžem potvrdiť, že pomoc Panny Márie, ktorú si človek vyprosí prostredníctvom modlitby posvätného ruženca, je nezmerateľná.

Aj keď sa niektorým zdá, že je to modlitba pre ľudí na dôchodku, ktorí majú viac času sa modliť, skúsenosť – nielen moja, ale aj mnohých iných veriacich – svedčí o tom, že v ruženci je veľká sila.

Ako inak by sme mohli vysvetliť, prečo sa svätá Matka Tereza, svätý Ján Pavol II., svätý Maximilián Kolbe, ale aj pápež Benedikt XVI. a pápež František modlili a modlia ruženec.

Je to i obľúbená modlitba mnohých hercov, spevákov, športovcov, politikov, veľkých osobností z rôznych sfér. Rozhodne to nie je modlitba, ktorá patrí do minulosti.

Pamätáte si na obdobie, keď ste sa začali pravidelne modliť posvätný ruženec?

Svoju duchovnú cestu som začal ešte počas totalitného obdobia v bratislavskom spoločenstve kapucínov. Priznávam, že modlitba ruženca mi statne liezla na nervy.

Naozaj áno, lebo som jej nerozumel. Na druhej strane mám v pocitovej pamäti myšlienku, že keď títo ľudia – kapucíni, ktorých si vážim, sa modlia ruženec, tak to musí mať nejaký zmysel.

Stačí sa však Panny Márie dotknúť aj takýmto bezverným spôsobom, aby človek pocítil, ako ho ruženec drží. Dnes si už neviem a ani nechcem predstaviť deň bez modlitby posvätného ruženca, lebo viem, že by to bolo poľavenie v niečom, čo je výstužou môjho každodenného kráčania.

Pravdaže, padajúc a vstávajúc – lebo sme ľudia. Michelangelo Buonarroti zobrazil na svetoznámej freske v Sixtínskej kaplnke ruženec ako lano, ktorým na poslednom súde vyťahujú tých, ktorí nemajú pevnú pôdu pod nohami, ktorí sú ohrození zatratením.

Keď sa prechádzate vianočnou Bratislavou, ktorý kúsok mesta máte vtedy najradšej? Kde sa vám najlepšie stíši?

Pri lurdskej jaskynke na Hlbokej ceste, lebo v Kostole Panny Márie Snežnej som mal primície, tam som aj vyrástol, je to takpovediac môj rodný kostol; veľmi osobný vzťah mám aj ku kapucínskemu kostolu.

No mám rád ruch veľkomesta, neopakovateľný virvar bratislavského centra. Jeho súčasťou sú tváre mnohých ľudí – prechádzajúcich, stojacich, ponáhľajúcich sa, spočívajúcich.

A ja si kladiem otázku, akým spôsobom by sme všetkým týmto ľuďom mohli povedať, že Ježiš ich miluje, zachraňuje a čaká ich na konci životnej cesty. To je veľká výzva.

Pre mňa ako kňaza a biskupa je vždy výzvou komunikovať s ľuďmi, počúvať ich s porozumením a záujmom, vnímať nielen slová, ktoré ten človek hovorí, ale aj to, ako mi ich komunikuje, odovzdáva. Komunikácia musí byť obojstranná, iba potom je to dialóg.

Súčasná pandemická situácia nás kňazov ešte väčšmi vyzýva povzbudiť ľudí, dať im chuť do života, dostať sa k ľudskému srdcu.

Prežívate Vianoce so svojimi blízkymi alebo so spolubratmi v kňazskej a biskupskej službe na arcibiskupskom úrade? Obdarúvate sa navzájom i darčekmi?

Keďže moji rodičia bývajú iba desať minút pešej chôdze od arcibiskupského úradu, môžem vianočné sviatky sláviť aj s nimi, aj so spolubratmi v kňazskej a biskupskej službe.

Osobná prítomnosť pri sviatočnom stole, kde sa ľudia môžu vo vzájomnej blízkosti a dôvere zdieľať, je vždy a počas Vianoc osobitne veľmi dôležitá.

Dávame si aj darčeky, ale darček je zase len súčasť dialógu, lebo je vyjadrením toho, že keď mi na niekom záleží, tak mu vymyslím darček šitý na mieru, a teda to nebude tridsaťkrát darovaná bonboniéra ani fľaša, ale niečo, čo rezonuje s túžbami a povahou človeka, ktorého obdarúvam.

Myslím si, že dávať druhému iba peniaze nie je celkom ideálna súčasť kultúry darovania. Dar by mal byť niečo, čo môže byť aj čosi veľmi malé a jednoduché, ale musí to byť o srdci. K daru treba pribaliť svoje srdce.

Keď vám niekto povie, že sa za vás modlí, obetuje, môže vám dať ešte niečo viac?

Nič viac neexistuje. To je taký osobný dar, že už osobnejší byť nemôže. Keď človek vloží do modlitieb toho druhého človeka, jeho utrpenie, jeho bolesť – nič viac ani lepšie sa urobiť nedá.