Každé Vianoce sú neopakovateľné

Váš vek sa už začína biblickým číslom sedem symbolizujúcim naplnenie, úplnosť, dokonalosť. Keď sa zahľadíte niekde na začiatok svojho života, ako ho vnímate? 

Narodil som sa v Bratislave, avšak počas života som sa 17-krát sťahoval. Stará mama a starý otec pochádzali zo Spišskej Soboty, kde sa otec narodil. Otec prišiel na štúdiá práva do Bratislavy a už tu zostal. Keď som mal osem rokov, zomrela mi mama.

Pochádzal som pre vtedajší režim z nepohodlnej rodiny, pretože otcov brat bol katolícky kňaz a v roku 1951 ho zavreli. Dostal 16 rokov za vlastizradu, prečítanie biskupského listu, špionáž pre Vatikán a kontakt s poľskými jezuitmi. Otca z advokácie vyhodili a stal sa pomocným robotníkom. Takže veľmi pozitívne to so mnou nevyzeralo. 

Pripomenuli sme si 30. výročie nežnej revolúcie. Otec to mal asi v tej dobe dosť ťažké, alebo sa mýlim?

Zamestnal sa u Kovospracujúceho podniku – oprava výťahov.  Spravil si „večernú“ elektrotechnickú priemyslovku a neskôr sa stal majstrom. Bol to taký zvláštny podnik, lebo majster - robotník rozdeľoval prácu asi takto: „Pán inžinier, vy pôjdete na Štúrovu; pán doktor, vy pôjdete tam; a pán plukovník (slovenskej armády), vy zas o dve ulice ďalej.“

Pre zaujímavosť v podniku neskôr pracoval ako robotník otec biskup Korec. Skladníkom bol pán s tenkými fúzikmi, vlasy v strede rozdeľoval ukážkový pútec, montérky vyžehlené na puky, samotný Adalbert Hackenberger, majiteľ známej reštaurácie a kaviarne Štefánky v Bratislave. Celá prevádzka teda bola vyberaná spoločnosť.

Riaditeľ dobre vedel, koho má, a aj preto dostali voľnú pracovnú dobu. Po zadaní úlohy - opravy výťahu nesledoval, kedy to urobia a ako naložia so zvyšným časom. Vedel však, že sa môže na nich absolútne spoľahnúť.

Boli i ťažšie chvíle, keď otca obvinili, že ukradol motor z výťahu. Neviem, či mali predstavu akej veľkosti je tento motor. Bola to zinscenovaná šikana, ktorá exponovala pri jeho hľadaní v sestrinej bábike, mojom medvedíkovi či múke.

A keď ho nenašli, tak si vymsleli, že otec je proti česko-slovenskej vzájomnosti, čo vyznievalo naozaj komicky, keďže mal za manželku rodenú Pražanku. Potom došli na to, že jej dievčenské meno je Benešová, a hľadali príbuzenský vzťah s exprezidentom, ktorý, samozrejme, nenašli. A tak ho nakoniec predsa pustili.  

Otec mal pevný charakter. Kde sa brala u neho odvaha?  

Musím priznať, že otec bol svojím spôsobom trochu aj  provokatér. Mal sýty hlas. Večne chodil v montérkach. Keď mamičku trápilo onkologické ochorenie, v listoch z nemocnice mu písala: „Pepo, prosím, nepřijed v monterkách, přijď v obleku.“ Otec okrem svätej omše, kedy mal na sebe oblek, celý týždeň chodil v monterkách. Hovoril: Urobili zo mňa robotníka, tak chodím oblečený ako robotník.

Keď sme prechádzali Námestím SNP, vtedy Stalinovom, a popri Kostole Návštevy Panny Márie a kláštore milosrdných bratov, doktor Šimonovič sa poobzeral, aby to všetci videli, a urobil znak kríža.

Obludnosť politického systému sa prejavila najmä v 50. rokoch. S otcom som chodil navštevovať do väzníc jeho brata. Scenár sa opakoval. Keď sme už prišli na miesto, väčšinou nám oznámili, že je v korekcii. Bol som na Boroch, vo Valdiciach, na Mírove, na Pankráci, v Ostrave, v Leopoldove či v Ilave.

Akú výchovnú lekciu ste dostali? 

Deťom s úsmevom hovorievam: „Môj otec bol veľmi prísny, denne som niekedy dostal aj tri–štyri razy, ale keby vedel všetko, asi už nie som medzi živými.“ Keď sme sa hrávali v ešte stále po vojne zdemolovaných domoch, spolužiaci mi závideli: „Ty sa máš dobre, ty dostaneš od otca, a naša mama o tom dva týždne rozpráva.“

Raz som prišiel domov pyšný a hovorím otcovi: „Tato, zložil som pioniersky sľub do rúk súdruha Karola Bacílka.“ Ani som sa nenazdal a v tej chvíli som dostal poriadne zaucho. A nasledoval trest. Po dobu dvoch mesiacoch som v nedeľu miništroval kompletne na všetkých piatich svätých omšiach v Modrom kostolíku. Pre chlapca vo veku, keď rovesníci hrali vonku futbal, to bolo riadne penále, ale nejako som to zvládol. Pioniersku šatku som skryl do pivnice medzi drevo. Hoci som to vtedy cítil ako ujmu a nechápal otcov postoj, dnes sa pozerám na to inak.

Malo to aj svoje pokračovanie. Riaditeľka školy nám oznámila, že naša trieda bude držať čestnú stráž pri buste súdruha Martanoviča. Mimochodom, do prevratu bola umiestnená na ministerstve vnútra. Na fotografii sú všetci spolužiaci v pionierskych rovnošatách, len ja mám iba šatku, kockovanú košeľu a pumpky. Šatku som dostal z pivnice von, ale ostatné sa nedalo prepašovať.

Z rozprávania spolužiakovej mamy, ktorá bola predsedníčka ZRPŠ, viem, ako to zvládol môj otec. Riaditeľka si ho predvolala. Môj otec ako blesk sa bez klopania vrútil dovnútra. Na pozdrav česť práci odpovedal dobrý deň a položil otázku, čo spravil. „Nič nespravil, len porušil školskú disciplínu, keďže neprišiel v pionierskej rovnošate,“ vysvetlila riaditeľka.

Odpoveď otca bola strohá: „Ja moje deti pre boľševikov nevychovávam. Tresol dverami a odišiel. Našťastie vedenie školy nebolo pomstychtivé a s prihliadnutím na situáciu, v ktorej sa nachádzal otec, vdovec s dvomi deťmi, vyhodený z advokácie, brat kňaz v base, ďalej to neriešili.
 

S výberom školy to tiež asi nebolo jednoduché, však? 

Obaja so sestrou sme mali problém s umiestnením na strednú školu. Sestra sa dostala na stavebnú priemyslovku len vďaka tomu, že bol normatív, koľko žien musí robiť v stavebníctve. U mňa neprichádalo do úvahy ani gymnázium, ani poľnohospodárska škola. Pán Boh zasiahol a otec sa stretol s bývalým spolužiakom zo Svoradova, profesorom.

Odporučil mu, aby som išiel k nemu na chemickú priemyslovku, kde ma vraj „ukryje“. Okrem chemikov tam bol aj odbor technológia spracovania mäsa, špecializácia mäsiar údenár. S Michalom Dočolomanským sme žartovali: „Ty si jediný automechanik medzi hercami a jediný herec medzi automechanikmi. A ja jediný mäsiar medzi hercami a rovnako jediný herec medzi mäsiarmi.“

Na začiatku štúdia som nemal ani myšlienku na herectvo. Päť dní škola a jeden deň praxe. V júni sme obvykle praxovali na bitúnku, kde sme sa vystriedali na každej pracovnej pozícii. 

Aká bola teda cesta k herectvu? 

Moja mama milovala poéziu. Mám po nej štyri básnické almanachy v češtine, ktoré si kúpila. Hoci boli drahé, ušetrila si na ne. So mnou aj so spolužiakmi robila príležitostné besiedky na zasadnutiach rodičovských združení, čítala nám poéziu. Tam bolo asi to semienko. Hoci som recitoval, maximálne som sa v súťaži dostal do školského kola, a tak ma to prestalo baviť. Obyčajne som skončil na treťom mieste po vnučkách súdruha Bacílka. Ony si vždy vymenili prvé dve miesta a mne zostalo tretie.

V roku 1965 Československá televízia dala výzvu Patálie s Táliou projektu časopisu Film a divadlo. Hľadali amatérov, nádejných hercov, ktorí majú záujem o divadlo. Z množstva vybrali piatich, aby sa prezentovali s úryvkami divadelných hier. Ja som mal Tanec nad plačom od Petra Zvona. A každý z nás mal prideleného hodnotiteľa, riaditeľa niektorého divadla. Mne sa ušiel Ján Kákoš, riaditeľ Novej scény.

Po prednese mi navrhol, aby som si dal prihlášku na vysokú školu na herectvo. Ja som oponoval, že musím ukončiť priemyslovku, aby som mal niečo v rukách, hoci by sa dala urobiť výnimka nastúpiť na vysokú školu aj bez maturity.

A potom to už išlo ako vo filme? 

Po skončení strednej školy som si dal prihlášku a skutočne ma vzali. Keď som ukončil vysokoškolské štúdium, dostal som ponuky zo zvolenského a z nitrianskeho divadla. Kedže však v Nitre bol výborný súbor s Milanom Kiššom, Jozefom Dóczym či režisérom Karolom Spišiakom a navyše to bolo bližšie k Bratislave, neváhal som.

Na začiatku som spával v sklade lístkov nitrianskeho divadla „Pri rínku“, kde je teraz bábkové divadlo. Na štóse lístkov som mal deku s plachtou. V živote som lepšiu posteľ nemal. Volali sme to kutlochy, malé miestnosti s umývadlom, ale boli sme spokojní. Možno aj preto, že vzťahy - či už na pracovisku alebo osobné - boli na úplne inej úrovni ako dnes. Keď sme prišli zo zájazdu, ešte dlho do noci sme debatovali o celom predstavení.

Pre zaujímavosť predstavenie Na skle maľované sme hrali o tri roky skôr ako v Národnom divadle v Bratislave. Prvá moja herecká rola bola postava Jánošíka. 

Ako si spomínate na radostné sviatky Narodenia Pána?  

Na svoje šťastné detské Vianoce si vybavujem obrázky do roku 1957, lebo neskôr už boli skôr smutné, keďže na Silvestra v roku 1958 mi zomrela mama. Spomínam si, že nás rodičia pred štedrou večerou posielali na prechádzku. V tej dobe bola Bratislava zasnežená a my so sestrou sme išli na Mýtnu ulicu, kde stáli prízemné domy a cez rozsvietené okná sme zisťovali, kde už prišiel Ježiško.

Prechádzka bola vynútená, aby rodičia mohli ozdobiť jedličku, ktorú nám posielali starí rodičia bývajúci vo Vysokých Tatrách. Keďže sme boli zvedavé deti, mama nechala vždy pootvorené okno, aby nemala problém s odpoveďami na otázky, kadiaľ Ježiško prišiel a potom od nás odišiel.

Aké sú teraz? 

Čaro Vianoc sa príliš nezmenilo, šťastné iskričky v našich detských očiach vystriedali hviezdičky v očiach našich detí, ktoré isto raz preblesknú do očí našich vnúčat. Zmenila sa však podstata sviatkov Narodenia Pána. Z duchovnej sa premenila na komerčnú.

Spomínam na slzy v očiach mojej manželky Ivety, keď sme boli na polnočnej svätej omši a naši synovia Michal a Ján miništrovali v Modrom kostolíku. Ten pocit duchovna a šťastia by som doprial každému rodičovi.

K Vianociam, samozrejme, patrí adventná príprava. Nájsť si chvíľu pre seba, zrekapitulovať a zhodnotiť predchádzajúce prežitie uplynulého obdobia, urobiť si vnútornú „inventúru“. Niečo som dostal, dal, dačo mám dať. Na nočnom stolíku mám Sväté písmo a dielo Starec a more od Ernesta Hemingwaya. Myšlienky z nich mi veľmi pomáhajú.

Po maminej smrti sme spolu so sestrou dostali pod stromček každý jedny baganče. Mali sme však od otca toľko lásky a pozornosti, že sme boli spokojní. Pre mňa je najväčším darom to, že sa pri vianočnom stromčeku stretne celá naša rodina. To znamená Ján, Michal, Eva, Zuzana, babka, dedko, moja milovaná manželka a ja.

Pred večerou si prečítame biblický príbeh narodenia Pána, pomodlíme sa a po zasadnutí za stôl si pustíme vianočné pesničky. Všetkým Slovákom chcem popriať veľa, veľa zdravia, pokory, slušnosti, lásky a pokoja. Je to zvláštne, ale čím som starší, sú pre mňa sviatky Narodenia Pána Ježiša pokojnejšie, duchovnejšie a pokornejšie.