Keď je práca dobrodružstvom

Mnohí ľudia vykonávajú povolanie, o ktorom snívali už v detstve. Je to tak aj vo vašom prípade?
Áno, archeológia ma priťahovala už od útleho detstva. Patrím ku generácii, ktorá nevyrastala na mobiloch, počítačoch a internete. O to viac sme však chodili von a trávili veľa času v prírode. Pochádzam z obce Letanovce, v ktorej sa nachádza známa turistická lokalita Kláštorisko.

Od malička som tam chodieval na výlety s rodinou. Toto miesto ma veľmi zaujalo, pretože v minulosti v ňom prebiehal archeologický výskum. Vždy mi zaváňalo tajomstvom a dobrodružstvom. Teda už na základnej škole som mal jasno v tom, čomu sa chcem v budúcnosti venovať.

Je to teda práve motív tajomstva či dobrodružstva, čo vás na archeológii najviac fascinuje?
Jednoznačne je to túžba odhaľovať tajomstvá. A taktiež nejde o rutinnú prácu či bežnú vedu. Každý deň je iný, vždy príde niečo nové, jedinečné. Každá situácia, ktorú odhaľujeme, je niečím, čo sa nedá vopred stopercentne predpokladať.

Každý výskum je originálny a vždy ho môžeme robiť iba raz. Aj tu platí známe príslovie – dvakrát meraj a raz strihaj. Je to ako práca s papierom. Ak nestriháte dobre na prvýkrát, výsledok sa už potom nedá opraviť.

Pod slovom archeológia si nezainteresovaní často predstavia len nejaké staré vykopávky a prácu v teréne. Čo však v skutočnosti musíte zvládať? 
Čo sa týka vedného členenia, archeológia stojí kdesi na rozhraní medzi prírodnými a spoločenskými vedami. Osobne si myslím, že je to viac o prírodných vedách. Bez matematiky a fyziky sa archeológ určite nezaobíde, aj keď to tak možno na prvý pohľad nevyzerá; a v súčasnosti ani bez výpočtovej techniky.

Veľa meriame, dokumentujeme, fotografujeme. Dosť veľa času tvorí aj príprava, čiže takých 70 percent práce je knižnica, práca s písomnými prameňmi, potom vyhodnocovanie jednotlivých situácií. Práca v teréne je to, čo vidia bežní ľudia, tá však tvorí len nejakých 30 percent. V každom prípade je to drina – predovšetkým drina za počítačom.

Absolvovali ste už nejeden archeologický výskum. Spomeniete si ešte na ten prvý?
Prvé výskumy si pamätám len tak rámcovo. Bolo to v čase, keď som končil základnú školu a začal študovať na cirkevnom gymnáziu v Levoči. Bol som s docentom Michalom Slivkom na Kláštorisku a veľmi ma zaujala lokalita Zelená hora, ktorá leží v katastri obce Hrabušice. Len málokto možno vie, že sa tam nachádza neveľmi známy stredoveký hrad – Marcelov hrad, ktorý nikdy nedostavali. Stoja len hradby.

Vďaka výskumu sme sa dozvedeli, že toto územie v stredoveku osídlili bratríci. Využili spomínané hradby a postavili si svoju pevnosť – drevenú chatu.

Zaujímavosťou je, že levočskí mešťania ju v tých časoch dobýjali. Našli sme tam strelky z kuší, rôznu keramiku či črepy pohárov, z ktorých pravdepodobne pili víno. Takisto sme tam objavili strieborné mince, bravčové rebrá, dokonca kostené hracie kocky. Svetskí i cirkevní predstavení mesta i samotní obyvatelia mali veľký strach. Svedčí o tom latinský nápis, ktorý je dodnes vyrytý na stene predsiene Kostola sv. Jakuba v centre Levoče.

To bol teda prvý výskum. Ktorý by ste však označili za najdobrodružnejší? 
Najdobrodružnejší? Asi výskum s už nebohým docentom Jozefom Hossom z Bratislavy, ktorý sa realizoval v centre Trnavy. Našli sme tam pozostatky uličnej zástavby z prelomu 14. – 15. storočia. Bolo to pre nás veľmi zaujímavé a zároveň dobrodružné, pretože sa zachovali drevené veci, drevené zrubové domy, studňa, šachta a tiež koryto pôvodnej rieky Trnávky.

Bolo pre nás fascinujúce, že v takom prostredí prežili toľké roky a nerozložili sa. Mali sme približne 500-ročné nálezy z organických materiálov, ktoré sa zachovali do dnešných dôb, čo určite nie je bežné.

Hovorili ste, že archeológia zaváňa aj rúškom tajomstva. Je na Slovensku nejaké, ktoré by ste chceli odhaliť? 
Lákavým tajomstvom je pre mňa najmä oblasť Gelnického hradu, pretože mesto Gelnica je spojené s veľmi slávnou a veľkou históriu, no – žiaľ - do dnešných dní nie je toto územie dostatočne preskúmané, len sporadicky. Mojím snom je teda do budúcna preskúmať hrad a lokalizovať dominikánsky kláštor, ktorý sa nachádzal v meste v priestore pod hradom.

Čo najvzácnejšie sa vám zatiaľ podarilo nájsť? 
Najvzácnejšie? Určite moju manželku. Medzi nami archeológmi sa hovorí, že čím je žena staršia, tým má väčšiu hodnotu. (Smiech.) Ale ak máte na mysli nejaké vykopávky, tak určite už spomínané nálezy z Trnavy. Keď máme koženú topánku alebo kus tkaniny, je to pre nás stokrát zaujímavejšie a cennejšie ako plná truhlica zlatých mincí.

Tie síce nadchnú, ale je jasné, že sa nerozložia, lebo sú z ušľachtilého kovu. Ale keď chceme, aby sa zachovala koža, textil, drevo či papier, potrebujeme špecifické podmienky, aby prežili. Nesmie byť zlá vlhkosť, kyslosť pôdy a ani prílišné sucho.

Na čom pracujete teraz? 
Aktuálne realizujeme výskum v Levoči v priestore severne od Košickej brány pri mestských hradbách. Teraz je letná sezóna a vtedy sme najviac vyťažení.

Máte pri svojej práci vôbec nejaký voľný čas? 
Voľný čas? Čo je to? (Smiech.) Ale ak sa nejaký nájde, tak určite rodina, šport, knihy, samozrejme, sledujem vývoj aplikácií. Teraz je však voľného času málo, lebo v lete máme hlavnú sezónu. Pracujeme však vždy, či je plus 35 alebo mínus 10.

V zime je však trochu voľnejšie. Výskumy sme realizovali aj v čase korony. Museli sme, lebo išlo o veľké projekty, ktoré sa nedali zastaviť. Keby sme miesto archeologicky nepreskúmali, meškala by stavba a potom by bol problém s investíciami.

Archeológia je nepochybne prepojená s históriou. Ktoré obdobie je vám najbližšie?
Ak by som si mal vybrať, tak určite stredovek. Pre mňa jednoznačne gotika. Gotické kostoly, kláštory či hrady sú nádherné. S gotikou sa spája aj Kláštorisko, Gelnica či Spišská Sobota, kde sme ukončili archeologický výskum len nedávno.

Ale archeológ musí ovládať všetky obdobia a skúmať všetko. Nemôžeme si vyberať, že sa budeme venovať len románskym pamiatkam, dobe bronzovej či staroveku. Ale každý z nás určite má svoju srdcovku a pre mňa je ňou vrcholný stredovek.