Keď sa ide na maximum ľudských možností

Aj dnes ste operovali?
Áno, je to moja práca.

Viete odhadnúť, či bude operácia „bežná“ alebo náročná?
Vďaka predoperačným vyšetreniam, ale aj istej rutine vieme dopredu odhadnúť, či nás čaká jednoduchá alebo komplikovaná operácia.

Nedávno ste sa zúčastnili na medzinárodnom kardiochirurgickom kongrese v Miláne. Na čo sú dobré tieto podujatia?
Je to najrýchlejší zdroj informácií v odbore detskej kardiochirurgie s tým, že na kongres prídu odborníci z celého sveta.

Na týchto podujatiach sa preberajú veľmi dôležité témy a zverejňujú výsledky z veľkých svetových pracovísk, ktoré sa však dostanú do odborných publikácií najskôr až o šesť či dvanásť mesiacov.

Na kongrese ich má človek hneď z prvej ruky. Najhodnotnejšie sú však diskusie k jednotlivým témam a osobné skúsenosti, o ktoré sa delia svetoví chirurgovia. Kongresy poskytujú tiež možnosť osviežiť si vedomosti, informácie, ale aj pohľady na chirurgické postupy pri niektorých skupinách vrodených srdcových chýb.

Môžeme u nás na Slovensku aplikovať najnovšie postupy hneď, alebo to chvíľočku trvá?
V Detskom kardiocentre máme veľmi dobrý štandard starostlivosti a sme vytrénovaní tak, že keď sa objaví niečo nové, zaujímavé, či už z hľadiska technológie alebo operačných postupov, vieme to rýchlo aplikovať.

Čím môže Slovensko prispieť na medzinárodnú scénu detskej kardiochirurgie?
Naše Detské kardiocentrum je stredne veľké; vo svete, pravdaže, jestvujú podstatne väčšie kardiocentrá, ktoré riešia aj viac vrodených srdcových chýb. Tieto kardiocentrá majú preto i viac poznatkov a skúseností.

My väčšinou môžeme prispieť – a aj sme prispeli - novými metódami, napríklad niektoré typy nových operácií, ako plastiky aortálnej chlopne pomocou gore-texu.

Takisto sa snažíme prezentovať nové chirurgické postupy, modifikácie operácií pomocou krátkych videí alebo kazuistík. Okrem toho sme už roky súčasťou európskych i svetových kardiochirurgických organizácií, ktoré každý rok robia niekoľko multicentrických štúdií.

Ako podklady sa zbierajú informácie o pacientoch a výsledkoch operácií z čo najväčšieho počtu centier z celého sveta vrátane raritných srdcových chýb a ich kombinácií. Tieto výsledky majú svoju váhu a relevanciu. Aj my do týchto štúdií každý rok prispievame našimi dátami.

Dokáže vás ešte prekvapiť nejaká kombinácia vrodených srdcových chýb u detského pacienta?
Áno, vždy, respektíve pravidelne, a vlastne s tým aj trocha rátam. Napriek tomu, že by som sa už mohol považovať za chirurga, ktorý pracuje rutinne, vždy sa vyskytnú situácie, ktoré ma prekvapia a istým spôsobom i „vyškolia“.

Tieto situácie sú dobré aj nato, aby som sa na ne pripravoval; aby som rátal s tým, že k nim môže pravidelne dôjsť. Neočakávané varianty srdcových chorôb sú dobrou skúsenosťou; keď ich človek absolvuje, bude sa k podobnému problému vedieť nabudúce možno lepšie postaviť.

Zároveň vás tieto situácie nenechajú zaspať na vavrínoch; aby si človek nemyslel, že je skoro Pán Boh a už dokáže všetko.

To nie sme nikto.
To áno, ale niektorí ľudia, ktorí pracujú v exponovaných pozíciách, majú časom tendenciu vzďaľovať sa od reálneho sveta, a to najmä vtedy, keď nemajú spätnú väzbu v zmysle spomínaných neočakávaných, nepredvídaných situácií, ktoré by ich vrátili na zem.

Práve tieto problematické situácie vám totiž ukážu cestu, že človek by mal byť aj trošku pokorný a nebrať veci na ľahkú váhu.

Vy však žijete v dosť dramatickej realite, každý deň je iný, každý detský pacient je špecifický, každá chvíľa operácie si od vás vyžaduje maximálnu koncentráciu.
Je to tak, v detskej kardiochirurgii sa stretávame s naozaj veľmi rôznorodými srdcovými chybami, ktoré nás plne zamestnávajú.

Pocítili ste niekedy pri operácii bezmocnosť, že „teraz neviem, kadiaľ ďalej“?
Áno, opakovane.

Ako to riešite?
Nejaké riešenie človek vždy musí nájsť. Jednoducho v danej situácii treba mať predstavu, kam sa ubrať a akým spôsobom problém vyriešiť; možno sa musíme aj vrátiť o pár krokov naspäť, takže je nutné pouvažovať, či to, čo sme spravili, sa dá nejakým spôsobom v rámci operácie prerobiť či modifikovať.

Ktoré časti operácie sú pre vás najdôležitejšie a kedy prichádza moment uvoľnenia?
Najdôležitejším momentom sú kľúčové časti operácie, kde naozaj musíme byť stopercentne sústredení na výkon, lebo sa pohybujeme na milimetrovej aj menšej úrovni a nesmieme sa pomýliť.

Vyžadujú si najväčšiu koncentráciu, niekedy trvajú aj dlho – hodinu, dve aj viac. Uvoľnenie prichádza ku koncu operácie, keď vidíme, že všetko funguje, ako má, keď srdiečko nabehne, alebo keď dieťa úspešne odpojíme od mimotelového obehu - to sú chvíle, ktoré prinášajú okrem uvoľnenia aj zadosťučinenie, radosť aj eufóriu.

Na mínus druhom poschodí v Detskej fakultnej nemocnici na Kramároch sú prístroje, ktoré zachraňujú deťom po operácii život. Sú zakúpené aj vďaka nadácii Oddelenia detskej kardiochirurgie Šťastné srdcia?
V poslednom čase sú niektoré prístroje kúpené čiastočne z finančných prostriedkov nadácie, alebo ich financuje spoločne nemocnica i naša nadácia Šťastné srdcia.

Ako možno podporiť túto nadáciu?
Nadácia Šťastné srdcia, ktorá funguje na našom oddelení, má svoju internetovú stránku i facebookovú stránku, kde ľudia nájdu všetky dôležité informácie; pravidelne tam zverejňujeme, akým spôsobom a komu sme pomohli a aké aktivity máme.

Zapájajú sa ľudia do pomoci?
Áno, musím povedať, že ľudia pomáhajú, a veľmi to aj oceňujeme: jednak podporujú nadáciu svojimi dvoma percentami z daní, ale aj menšími či väčšími príspevkami počas celého roka.

Za všetky sme, samozrejme, veľmi vďační. Usilujeme sa získané financie využiť nato, aby sme deťom skvalitnili pobyt na našom oddelení, ktoré si už vyžadovalo rekonštrukciu, alebo sa snažíme o konkrétnu pomoc.

Máme pacientov, ktorí sú u nás týždne a mesiace, a majú naozaj ťažký priebeh vrodenej srdcovej chyby. Preto sa pýtame ich rodičov, čo by potrebovali, a od zásoby plienok na niekoľko mesiacov cez kočík, detskú chodúľku alebo hračky až po poukážky na nákup pre niektoré rodiny sa im snažíme vyjsť v ústrety a pomôcť.

Okrem toho, že zachraňujete život ich dieťaťa, sú rodičia určite vďační aj za túto materiálnu pomoc.
Áno, pre nás je to milá záležitosť, lebo my s našimi pacientmi prežívame každý deň; vieme dobre, čo si tu vytrpeli.

Máme šťastné deti, ktoré tu strávia týždeň a idú domov s kompletne vyliečenou chybou, no máme aj deti, ktoré majú ťažké vrodené srdcové chyby, zápasia s ich ťažkým priebehom a musia sa sem vrátiť opakovane - práve im by sme radi troška uľahčili život, a keď môžeme pomôcť, pomôžeme.

Táto pomoc obohacuje aj nás - máme dobrý pocit, že sme pomohli, nielen čo sa týka zdravia dieťaťa, ale i hračkou alebo niečím iným potrebným alebo nutným. Takže dieťa si môže pobyt v nemocnici zapamätať aj pozitívne.

Je ťažké pripraviť rodičov na to, aká náročná operácia čaká ich dieťa? Prijímajú to ťažšie mamy alebo otcovia?
K druhej časti otázky môžem povedať, že sa nedá povedať, kto to prijíma ľahšie a kto ťažšie. Je to veľmi variabilné, niekedy sú mamy tie racionálnejšie, niekedy otcovia, ale emócie sú prítomné vždy, hlavne ak ide o ťažkú vrodenú srdcovú chybu, ktorá je nečakaná, respektíve nezistená pred narodením, a treba sa rozhodnúť o jej riešení počas niekoľkých dní od narodenia dieťaťa – vtedy je prežívanie rodičov veľmi intenzívne a silné.

Niektorí rodičia sú na vážne ochorenie svojho dieťaťa pripravení viac, iní menej; niektorí si danú problematiku načítajú na internete a majú istú predstavu o tom, čo ich čaká, a keď im veci vysvetľujeme, zorientujú sa ľahšie

 Stretávame sa však aj s rodičmi zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktorým sa chápe povaha ťažkej srdcovej chyby ich dieťaťa trochu náročnejšie a aj ťažšie prijímajú predstavu o tom, čo ich čaká ako rodinu.

Sú aj rodičia, ktorí o svoje ťažko choré dieťa neprejavia záujem?
Žiaľ, vyskytnú sa aj takí rodičia; buď sú zo sociálne slabších pomerov, prípadne žijúci na druhom konci Slovenska, kde sa starajú o svoje ďalšie dve–tri deti, takže je pre nich zložité cestovať do nemocnice do Bratislavy a byť tu so svojím dieťatkom.

Rozumieme im a tešíme sa, že títo rodičia aspoň sem-tam zavolajú, aby sa informovali o stave svojho dieťaťa. No zažili sme i situácie, keď sa rodičia vedome zriekli svojho dieťaťa, keď zistili, že je ťažko postihnuté.

Pritom dieťatko nemusí mať len problém so srdiečkom, ale môže ísť o kombináciu s inými chybami či so syndrómom, a tak sa ho rodičia vzdajú a dajú ho na adopciu. Našťastie, takýchto prípadov nebolo veľa; ale mali sme aj podobných pacientov z detských domovov.

Asi aj pre vás je bolestné, keď ste svedkom takýchto situácií.
Ako som už spomínal, vyrovnávame sa s tým tak, že sa snažíme deťom vytvoriť čo najpríjemnejšie prostredie, aby mali aj z nemocnice pekný zážitok. Vďaka Bohu, máme sestričky, ktoré sú veľmi milé a venujú sa týmto deťom.

Deti, ktoré sú u nás dlhodobo, alebo o nich rodičia nejavia záujem, sa často stanú akoby maskotmi alebo miláčikmi nášho oddelenia a my sa zase na chvíľu stávame ich rodinou. V istom zmysle je to milé, keď tu máme dieťa, ktoré na chvíľu patrí nášmu oddeleniu, nášmu personálu.

To, že ste sám otcom troch detí, prehĺbilo ešte väčšmi váš rozmer a prístup k starostlivosti o vašich pacientov?
Myslím si, že starostlivosť v odbore, ako je detská srdcová chirurgia, musí byť na maximum ľudských možností a nesmie byť ničím podmienená.

Skôr musím povedať, že keď moje vlastné deti boli vo veku mojich detských pacientov, s ktorými som prežíval a stále prežívam často ťažké priebehy a príbehy, vnímal som to navyše aj s pohľadom na seba a svoju rodinu, lebo som si to premietal do svojich detí.

Na druhej strane si doma poviem, že nádcha alebo bežné problémy mojich detí sú nič oproti tomu, čo zažívame každý deň v nemocnici.

Čo vás vie dojať?
Vedia ma dojať osudy niektorých našich pacientov. Napríklad  ako tieto deti vedia zabojovať s ťažkou srdcovou chybou a často oveľa silnejšie ako dospelí; vedia omnoho lepšie znášať bolesť ako dospelí; vedia sa s tým lepšie vyrovnať a vedia sa aj lepšie zotaviť. Takže tie príbehy, aj dojímavé, tu prežívame každý deň, a je ich tu mnoho.

Môžete si pred vianočnými sviatkami povedať, že budete mať na pár dní pokoj a oddýchnete si, alebo musíte byť k dispozícii, keby vás pacienti potrebovali?
Vždy si hovorím, že by som chcel mať pokoj, ale často sa stáva, že to tak nie je a zvykol som si už na to. Operovali sme už aj deň pred Vianocami, aj na Štedrý deň, musíme byť pripravení, kedykoľvek nás tu potrebujú, a keď treba prísť a operovať, tak jednoducho treba prísť a pomáhať. Aj keď som už náhodou odcestovaný, vrátim sa, či sneží-nesneží, naspäť k pacientom.

Ako to vníma vaša rodina?
Moja rodina si už na to zvykla; musím im poďakovať, lebo ma veľmi podporujú v mojej práci, ináč by sa to ani nedalo robiť, keby som nemal dobré rodinné zázemie. Som veľmi rád, že to tak je. Moja manželka akceptuje, keď ma zavolajú z domu, od detí alebo v noci - jednoducho idem. Patrí to k môjmu životu a k životu mojej rodiny.

Vo voľnom čase sa venujete aj extrémnym individuálnym športom.
Áno, je to tak, tieto športy sú pre mňa veľký relax, lebo pri nich sa musíte sústrediť rovnako ako pri operáciách, takže zabúdate na problémy, s ktorými zápasíte v bežný pracovný deň. Navyše mi stačí krátky čas pri týchto športoch, aby som zrelaxoval.

No v poslednom čase, odkedy mám dve malé deti, som určite miernejší, stačia mi aj bežné športy. So svojimi deťmi rád chodím von, do prírody, športujem, hrám na gitare - snažím sa, aby sa moje aktivity a záľuby stali aj záľubami mojich detí.

Čo by ste na Vianoce želali všetkým deťom, osobitne svojim pacientom?
Želal by som im určite ako prvoradú vec šťastie a, samozrejme, zdravie. Malé deti - o ktoré sa tu staráme a ktoré sú pre nás príkladom a vzorom, ako znášajú svoj osud - aj keď nie sú úplne zdravé, vedia byť šťastné, vedia sa tešiť z maličkostí.

Stačí im, že majú vedľa seba svoju rodinu, a keď ju nemajú, sú tu sestričky alebo niekto iný z personálu či návštev, kto sa im milo prihovorí. Preto by som im zaželal, aby boli šťastné aj v tej náročnej situácii, v ktorej sa nachádzajú, a aby v živote naplno prežívali v rámci svojich možností všetko pekné, čo ich čaká.

Pamätáte si všetkých svojich pacientov?
Žiaľ, nemám takú dobrú pamäť na tváre, aby som sa hneď rozpamätal, keď vidím rodičov alebo ich dieťa, kedy som ho operoval. Snažím sa so svojimi pacientmi naplno fungovať, keď sú tu u nás na oddelení a keď riešime ich problém.

Po nich prichádzajú ďalší a ďalší, ktorí plne vyplnia môj čas a moju myseľ. Takže sa mi vždy musia nejakým spôsobom pripomenúť.

To však neznamená, že ich rád nevidím; napríklad v rámci akcií našej nadácie Šťastné srdcia sa s deťmi stretávame na sviatok sv. Mikuláša, pozývame pacientov z predchádzajúceho roka aj iných rokov, už tradične im prichádza k postieľkam zaspievať spevácky zbor Lúčnica, vlani sa im prihovoril aj bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský.

Rovnako s nimi každoročne oslavujeme aj Medzinárodný deň detí. Pre mňa je vždy veľmi príjemné vidieť našich pacientov, ako si užívajú svoj bežný život mimo nemocnice.

Zvyknú sa rodičia vašich pacientov alebo aj samotní pacienti, keď sú už väčší, ohlásiť a prípadne poďakovať?
Áno, často. Je to tak, že často je srdcová chyba dieťaťa príliš náročná na priebeh aj pre rodičov, takže keď odchádzajú, nemajú čas ani povedať ďakujem, ani dovidenia.

Ale mnoho z nich sa príde neskôr ukázať, keď sem prídu na kontrolu, ohlásia sa, pozdravia, poďakujú, alebo rodičia napíšu, pošlú nám fotografie či kresby detí, čo je veľmi milé. Vyjadrujú nám svoju vďaku aj cez sociálne siete i cez internetovú stránku nadácie Šťastné srdcia a človeka až hreje pri srdci, keď si môže niečo také prečítať.

Na začiatku rozhovoru som sa vás pýtala, či ste dnes operovali. Koľko operácií vás zvyčajne každý deň čaká?
Za deň robíme jednu až dve operácie. Bežné, štandardné operácie sú kratšie a trvajú do dvoch, troch hodín; ale sú aj operácie, ktoré trvajú osem, desať, niekedy aj viac hodín.

Ako sa to dá zvládnuť?
Jednoducho je človek vtedy do operácie tak pohrúžený, že mu to ubieha v kuse; sme nastavení tak, že to zvládneme. Je to naša práca.