Kráčajú s Božím slovom v ústrety stovke

Prvý misijný dom verbisti založili v Močenku pri Nitre v roku 1923.

No nielen črtajúce sa jubileum, ale predovšetkým potreba intenzívnejšie sa spájať s vteleným Božím Slovom, Ježišom Kristom, ktorého rehoľníci nasledujú vo svojom misijnom povolaní, je príležitosťou položiť zopár otázok najpovolanejšiemu – provinciálovi Pavlovi Krutákovi, SVD.

Ako by ste zhodnotili čas duchovného pôsobenia rehole v našom geografickom priestore?

Mohli by sme povedať, že príchod misionárov Spoločnosti Božieho Slova otvoril Slovensko pre misijnú činnosť Cirkvi. Objavila sa tu nová rehoľa, ktorej hlavným poslaním je ohlasovať evanjelium vo svete. To prebudilo veľký záujem o misie, a to nielen zo strany veriacich, ale aj biskupov a kňazov.

Otvorenie misijných domov, šírenie misijnej tlače, získavanie misijných povolaní i finančných prostriedkov prispelo, že vo verejnosti sa intenzívnejšie šírila myšlienka svetových misií. Po stránke teologickej u nás nejestvovala misiologická literatúra.

Ľudia mali určitú predstavu, veď niektoré rehole posielali svojich členov na misie. V tomto čase vzniklo dvojdielne misiologické dielo Svetové misie z pera nitrianskeho arcibiskupa Karola Kmeťka, ktoré oslovilo predovšetkým odbornú verejnosť, ale i dielo Misijným svetom od biskupa Andreja Škrábika.

Už v druhej polovici tridsiatych rokov 20. storočia Slovensko začalo vysielať skupiny misionárov do celého sveta. Príchod komunizmu zastavil našu činnosť, ale po roku 1990 sme ju obnovili. Momentálne na Slovensku a v Česku pôsobí takmer 50 misionárov, niektorí z nich sú zo zahraničia.

Okrem toho 30 slovenských misionárov je za hranicami vlasti. Je to krásny dar Slovenska pre Cirkev vo svete. Ďalším prínosom Spoločnosti Božieho Slova bol duchovný rozmer. Naša spiritualita má trinitárny základ.

Životné motto svätého Arnolda Janssena: „Nech žije svätý trojjediný Boh v našich srdciach a v srdciach všetkých ľudí“ poukazuje na hlbší kontext kresťanského prežívania viery. Nestačí len chodiť do kostola, ale treba si uvedomiť a prežívať, že Boh žije vo mne.

Som Božím chrámom. Svätec chcel, aby každý človek poznal toto bohatstvo, ktoré mu prináša kresťanská viera. Veľmi dôležitá je pre nás úcta k Duchu Svätému. Jej prebúdzanie rozmnožilo jednak počet ctiteľov tretej božskej osoby, na ktorú sa často zabúda, ale zároveň prinieslo aj obohatenie ich duchovného života.

Niekedy nás volajú misionári Božieho slova, čím sa myslí na naše ohlasovanie evanjelia. Sám sa s tým stretávam, keď mi hovoria: „Vašou úlohou je hlásať evanjelium, šíriť ho medzi ľuďmi; vy šírite Sväté písmo medzi ľuďmi“ a podobne. Z toho vyplýva aj ďalší prínos – prebudenie väčšieho záujmu o Božie slovo.

Skúste to „rozmeniť“ a priblížiť aj nám „nemisionárom“.

Rád by som v tejto súvislosti poukázal na dva aspekty. Láska znamená chcieť a robiť inému dobro, čiže podeliť sa o dobro, ktoré mám. Pre nás je najväčším dobrom viera v Ježiša Krista, ktorá dáva človeku večný život.

Ohlasovaním evanjelia sa tak ponúka dobro, účasť na Božom živote, ktorý sa začína už tu a bude trvať po celú večnosť. Misionár prichádza s posolstvom evanjelia a zároveň sviatosťou krstu sprostredkuje človeku bohatstvo Božieho života.

Druhý spočíva v tom, že poslanie ohlasovať je takmer vždy spojené s nemalou námahou. A ako sme svedkami ešte aj dnes, neraz aj s obetou života. Koľkí misionári sa v časoch sv. Arnolda ani nedostali na miesto určenia pre náročnosť cestovania.

Ďalší zomreli veľmi mladí, pretože ich skosili choroby. Pápež František nám pri audiencii na poslednej generálnej kapitule pripomenul, aby sme pamätali na hroby. Myslel tým na Ježišove slová: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13).

Z týchto dôvodov chápeme ohlasovanie evanjelia ako veľký, či dokonca najväčší skutok lásky k blížnemu. Rovnako to platí v každom prostredí. Ohlasovanie nepatrí do minulosti a nie je ani kdesi mimo nášho priestoru.

Každý, kto zvestuje evanjelium aj vo svojom prostredí, ukazuje a prejavuje lásku inému. Záujem o spásu druhého je prejav lásky.

Isté je, že myšlienky misií mali, a dovolím si tvrdiť, že medzi veriacimi majú akúsi stálu „popularitu“.

Starší spolubratia spomínali, že v dobe medzi dvoma svetovými vojnami navštívil Slovensko generálny predstavený Spoločnosti Božieho Slova, pá ter Jozef Grendel. Bolo to v čase, keď sa v Nitre na kalvárii konala púť.

Vidiac veľké davy s obdivom a úctou povedal: „Veľká je viera tohto ľudu!“ Veľkodušný prístup k misiám vychádzal z viery ľudí. Samozrejme, periodiká prinášali informácie zo života na misiách, ľudia sa dozvedali o práci misionárov, o neľahkej situácii kdesi na africkom kontinente a to ich viedlo k obetavosti.

Potom videli pri misijnej rozlúčke „hrdinov misionárov, ktorí obetovali mladé životy a odchádzali do ďalekého sveta“, čo bolo tiež veľkým povzbudením. Ale veľmi dôležitý bol postoj otcov biskupov. Biskup Michal Bubnič, ešte ako madunický farár, ponúkol svoju faru a tam sa usadili na krátky čas prví spolubratia.

Arcibiskup Karol Kmeťko dal k dispozícii Spoločnosti Božieho Slova kaštieľ v Močenku a neskôr kláštor v Nitre. Biskup Ján Vojtaššák ponúkol svoje letné sídlo v Spišskom Štiavniku.

Viacerí ordinári prichádzali na slávenia do Nitry, či už to bola posviacka základného kameňa misijného domu a samotného domu, kňazské vysviacky a tiež aj na misijné rozlúčky. Veriaci videli zápal biskupov o misie a to ich viedlo k veľkému záujmu o ne a naše poslanie.

Akí rehoľníci prišli pred sto rokmi do Močenka, respektíve ako sa to vlastne začalo?

Založením Misijného domu St. Gabriel pri Viedni v dnešnom Rakúsku v roku 1889 sa so Spoločnosťou Božieho Slova dostalo do kontaktu aj Slovensko patriace do Rakúska-Uhorska. V ňom boli vo formácii a študovali i mladí muži pochádzajúci z moravského Sliezska.

Práve oni potom prichádzali ako prví na Slovensko, respektíve do Československa. Už predtým začal v roku 1914 páter Jozef Gerecký vydávať misijný kalendár Posol svätého Gabriela a o rok neskoršie aj mesačník Hlasy z katolíckych misií v slovenčine. Oba úspešne rozširovali po celom Slovensku misijní bratia, Slováci zo St. Gabriel.

Precestovali celé Slovensko, prebúdzali záujem o misie a získavali predplatiteľov misijnej literatúry, nové povolania, ale i spolupracovníkov na ďalšie šírenie misijnej myšlienky. Zároveň tak pripravili pôdu na príchod spoločnosti.

Do misijného domu pri Viedni prichádzali na duchovné cvičenia aj kňazi zo Slovenska. Keď videli kňazov, bohoslovcov a bratov, ako sa horlivo pripravujú na svoje misijné poslanie, boli aj oni sami oduševnení. Medzi nimi bol aj vtedajší madunický dekan Michal Bubnič či ďalší kňazi.

Slovenskí biskupi Karol Kmeťko a Ján Vojtaššák navštívili osobne St. Gabriel na ceste do Ríma. Práve tam Michal Bubnič stretol aj pátra Pavla Šebestu, ktorý účinkoval ako misionár v Mozambiku, ale pre vojnové udalosti musel odtiaľ odísť.

Madunický dekan horlil za misie a pozval pátra Šebestu prednášať na Slovensko o svojich misijných skúsenostiach. V oktáve Narodenia Pána v roku 1922 prijal na svoju faru pátra Alberta Floriána a neskôr i pátrov Jána Česlu a Jána Fajkusa, ako i dvoch rehoľných bratov.

Priestory fary však nestačili a rehoľníci hľadali nové možnosti. Pomocnú ruku podal nitriansky biskup Karol Kmeťko, ktorý dal Spoločnosti Božieho Slova k dispozícii svoj biskupský kaštieľ v Močenku (bývalé Sládečkovce), kde bol založený prvý misijný dom.

Čo prináša príprava na jubileum a aký úžitok z nej plynie?

Pohľad na blížiace sa výročie nás zaväzuje vyjadriť vďačnosť Pánu Bohu za všetky dary a milosti, ktoré sme ako spoločenstvo dostali. Tiež naša vďaka patrí miestnej cirkvi, na čele sbiskupmi a kňazmi, za pomoc a priazeň v minulosti i dnes.

Sme vďační mnohým známym i neznámym veriacim, vďaka ktorým sme mohli pokračovať vo svojom poslaní. Pred každým jubileom sa robí príprava a aj plán slávenia. Podobne aj my už dlhšie myslíme na to, že ak Pán Boh dá, treba si pripomenúť sto rokov našej prítomnosti na Slovensku a v Čechách.

Chceme sa v prípravnom čase zamerať nielen na to, čo sa urobí v roku 2023, ale najmä priblížiť už teraz niečo z našej duchovnosti, zo života našich svätcov i zo života misionárov. Preto sme začali každý týždeň s uverejňovaním zamyslení na našej internetovej stránke.

Pomáhajú lepšie pochopiť niektoré témy života viery, ale i niečo z nášho poslania. Podobne sa chceme zamerať aj na mladých a získavanie nových misijných povolaní. Na našom webe v sekcii „Proste Pána žatvy“ zverejňujeme sériu príbehov, ktorých cieľom je pozvať mladých k skúmaniu, či aj ich Pán nevolá k zasväteniu života v misijnej činnosti.

Sme presvedčení, že misijné povolanie je veľký Boží dar, a preto chceme prizvať aj iných, aby mali na ňom účasť. Taktiež je veľmi dôležité udržať misijné chápanie Cirkvi v živote všetkých veriacich.

Často sa v posledných rokoch pripomína misijný rozmer farnosti. Hovorí sa, že farnosť má budúcnosť len vtedy, keď bude misijnou a budeme vieru odovzdávať tým, ktorí s nami žijú, i novej generácii.

Hoci nevieme, ako sa vyvinie pandemická situácia, môžete aspoň čiastočne pomenovať konkrétne aktivity?

Nemáme ešte presné a konkrétne dátumy, ale máme v úmysle na miestach, kde pôsobíme, prípadne podľa možnosti aj na iných, prezentovať to, čo je naším poslaním, ale i úlohou všetkých pokrstených.

Tiež, ak to bude možné, chceme veriacim ponúknuť púte na miesta, ktoré sú spojené s našimi začiatkami v Steyli, do Gochu – rodiska nášho otca zakladateľa, do Kevelaeru – mariánskeho pútnického miesta, kam rád chodieval, a tiež do rodiska sv. Jozefa Freinademetza – do Oies, v južnom Tirolsku.

Čo by želal rehoľnému spoločenstvu sám provinciál?

Spoločnosť vznikla s úlohou ohlasovať evanjelium, kde nebolo hlásané alebo je málo známe a kde je nedostatok kňazov. Tomuto poslaniu chceme zostať verní. Chceme pripravovať mladých ľudí na túto úlohu.

V posledných rokoch cítime pokles povolaní v Európe, preto sa snažíme pomáhať s výchovou a formáciou aj tým, že prijímame študentov z iných kontinentov, aby po štúdiu a formácii na Slovensku išli pracovať do sveta.

Rovnako chceme udržiavať záujem veriacich o misijné poslanie Cirkvi. Niektorí s nami užšie spolupracujú – členovia misijnej rodiny či farníci z farností, kde pôsobíme. Im chceme pomáhať lepšie chápať našu duchovnosť, ale i úlohu, ktorú majú všetci pokrstení pri ohlasovaní evanjelia.

Posledná generálna kapitula sa venovala hlavne duchovnej obnove spoločnosti. Myslím, že tu je základ nášho pôsobenia i budúcnosti. Túžim a modlím sa za to, aby sme žili svoje zasvätenie naplno a v zjednotení s Bohom.

Z toho vychádza a v tom pramení aj vnútorný oheň, ktorý je potrebný na ohlasovanie evanjelia. Vtedy sa človek dokáže aj obetovať, aj hľadať nové cesty evanjelizácie.