Kresťan má zodpovednosť bojovať za náš spoločný dom

Hoci sympatický diplomat odovzdal prezidentke Slovenskej republiky poverovacie listiny iba v roku 2020, Slovensko veľmi dobre pozná už z predchádzajúceho obdobia svojho pôsobenia u nás i v bývalom Československu.

Excelencia, ďakujeme za prijatie a možnosť položiť vám niekoľko otázok, ktoré svojím presahom môžu povzbudiť v duchovnej i spoločenskej rovine našich čitateľov. Máte za sebou pestrý diapazón diplomatických skúseností; čo vás inšpirovalo pôsobiť v diplomatických službách?

Už ako dieťa som prejavoval záujem a rád som si v novinách čítal o tom, čo sa deje vo svete. Od mladosti som sa zaujímal o dejiny, čo vyústilo aj v skutočnosť, že som na univerzite študoval históriu.

Pre moju profesijnú kariéru diplomata je v tom istá spojitosť, a to naplniť určitú historickú úlohu v rámci diplomatických udalostí, ktorých som súčasťou. Mnohé príbehy histórie sa totiž s nimi prirodzene spájajú.

Ktorú z diplomatických misií by ste osobitne vo svojom kariérnom živote vyzdvihli?

Je veľmi ťažké odpovedať na túto otázku. Prirovnal by som to k ceste života. Každá jedna misia prebehla v inej životnej etape. Moja prvá misia ako diplomata bola v Československu v roku 1992. Bol som nadšený zo splnenej túžby pracovať ako diplomat.

Najskôr som pôsobil v Prahe a po vzniku samostatnej republiky bolo pre mňa fascinujúce pracovať na otvorení ambasády v novom štáte – vyslovene historická exkluzivita. Keď som bol vyslaný na Kubu, išiel som tam už so svojou manželkou, ktorá je Slovenka.

Prvýkrát ako veľvyslanec som pôsobil v Bolívii, kde sa narodil náš syn, a potom, samozrejme, výnimočné miesto v mojom srdci má Vatikán. Hlboko na mňa zapôsobilo odovzdanie poverovacích listín do rúk pápeža Benedikta XVI. a osobný rozhovor s ním zanechal v mojom srdci tiež silný dojem.

Do funkcie veľvyslanca na Slovensku ste boli vymenovaný v máji 2020. Aké je to pôsobiť ako veľvyslanec na Slovensku, keď to porovnáte napríklad s Bolíviou?

Určite sú rozdiely v mnohých oblastiach. Napríklad pri mojej misii v Bolívii som sa musel vo vyhrotenej situácii, keď hrozila občianska vojna, spolupodieľať na sprostredkovaní dohody medzi vládou a opozíciou.

Keďže v tom čase Spojené kráľovstvo predsedalo Európskej únii, mal som značnú zodpovednosť za urovnanie situácie. Išlo o skutočne diplomaticky náročnú situáciu.

Bolíviu považujem za jednu z najautentickejších krajín na svete, v ktorej je 36 oficiálnych jazykov, množstvo národností, etník, jednoducho pestrofarebná kultúra. Rozdiel medzi európskou a latinskoamerickou kultúrou, ale aj životom je značný.

Veľká časť diplomatickej práce v tejto krajine sa tiež viazala na boj proti obchodu s drogami, ale špecifickým problémom sa stalo aj znárodnenie britských firiem na jej území. To na Slovensku nehrozí, takže odlišnosti pôsobenia sú značné.

Keď to poviem obrazne, môžeme byť celý život v jednom podniku, ale každá úloha je výnimočná, jedinečná. Aj v tom je špecifickosť diplomatického povolania.

Ako sa cítite na Slovensku?

Jedna z ťažkostí diplomatického života je, že často žijeme v odlúčení od našich rodín. Avšak na Slovensku sa cítim veľmi, veľmi dobre, pretože pre mňa je to takmer ako rodná krajina.

Mám manželku Slovenku, bol som tu ako mladý diplomat a veľmi som sa tešil na návrat na Slovensko ako veľvyslanec.

Hoci sme pre pandémiu prežívali minulý rok a časť tohto roka neštandardne a na začiatku sme nemohli cestovať, teraz si to vynahrádzam a spoznávam ešte dôkladnejšie viaceré kúty Slovenska, ktoré som nepoznal.

Keďže manželka pochádza z Piešťan, tak celkom dobre poznám toto pekné mesto aj s jeho kúpeľmi.

Tento rok sme spoznávali pre nás menej známe lokality – Gemer, Novohrad, Hont. Lesy, ale i lazy a usadlosti sú skutočne nádhernou scenériou vašej krajiny a Slovensko takýchto miest má veľa. Mám ešte čo objavovať.

Od septembra 2011 do júla 2016 ste boli veľvyslancom Spojeného kráľovstva pri Svätej stolici; ako vnímate toto obdobie vo svojom živote?

Dostalo sa mi veľkého privilégia byť veľvyslancom vo Vatikáne, je to výsada. Svätá stolica je pre mňa osobne centrum najdôležitejšej globálnej siete. Nejde len o centrum viery a katolíckej konfesie, ale tiež o miesto, kde diplomatickí predstavitelia sprítomňujú viac ako dvetisícročnú históriu.

Možnosť byť nablízku pápežovi bolo obohacujúce. Ale zážitkom bolo aj stáť na Námestí sv. Petra počas konkláve, keď sa zraky ľudí z celého sveta upierali, keď biely dym oznámi veľkú novinu. Čakanie na tú historickú chvíľu zostane výnimočným momentom v mojej pamäti.

Pre mňa osobne sú mimoriadne aj chvíle prítomnosti na svätých omšiach, ktoré slúži pápež. Hoci som anglikánskej konfesie, veľmi si vážim príležitosti byť na nich v Bazilike sv. Petra. Žiť v kráse Ríma je niečo neopakovateľné, ale zároveň aj náročné. 

Žijeme na hranici nezvrátiteľných ekologických dopadov na životné prostredie. Svätý Otec prízvukuje, že ekologické problémy sú často dôsledkom duchovnej vyprahnutosti ľudí. Stotožňujete sa s tým?

Myslím, že áno. Vyplýva to aj z ponaučení súčasného pápeža v jeho encyklikách Laudato si’ a Fratelli tutti. Stratili sme cit pre rovnováhu v kolektívnom zmysle slova, ale aj v osobných životoch.

Často hovoríme o právach jednotlivca a je to dôležité, ale možno niekedy zabúdame takpovediac na spoločné práva a povinnosti. Veď žijeme v spoločnom priestore – planéte, ktorú, prirodzene, musíme vnímať ako základ našej pozemskej existencie.

Pápež František a náboženskí lídri 4. októbra podpísali výzvu, v ktorej žiadajú politikov, aby na klimatickom samite OSN prijali ambiciózne klimatické ciele. Čo znamená táto výzva pred novembrovou konferenciou o klíme?

Svojím spôsobom som hrdý na túto výzvu, pretože viem, že na jej formulovaní i príprave stretnutia náboženských lídrov sa podieľala aj ambasáda, na ktorej som pôsobil v minulosti, spoločne s úradmi Talianska a Svätej stolice.

Myslím, že táto výzva reprezentuje 80 – 85 percent populácie sveta. Jej odkaz spočíva v tom, že nejde o komerčnú či politickú, ale predovšetkým o mravnú záležitosť. Slová v deklarácii o tom, že musíme ochrániť náš spoločný dom, sú toho dôkazom.

Je jednoduché hovoriť o rozdielnych názoroch medzi náboženskými lídrami. Všetci spolu však zanechali spoločný odkaz. Je to mravná otázka našej existencie. Nič nie je v tomto smere dôležitejšie.

Vaše veľvyslanectvo zorganizovalo začiatkom leta podobné stretnutie s cirkevnými predstaviteľmi na Slovensku. Stretli ste sa aj s bratislavským arcibiskupom Stanislavom Zvolenským. Ako to s odstupom vnímate?

Môžem potvrdiť, že išlo o skutočne podnetné stretnutie, ktoré sa príznačne uskutočnilo tesne pred návštevou pápeža Františka, kde sme hovorili o klimatických zmenách a úlohe Cirkvi v tejto oblasti.

Všimli sme si pripravovaný program pápeža Františka tu na Slovensku a vnímali sme ho ako špecifický odraz jeho osobnosti a osobitnej túžby navštíviť jeden z najbiednejších priestorov, ktorým je Luník IX. Ale aj stretnutie s mladými a účasť na slávení gréckokatolíckej liturgie považujem za dôležité v spojitosti s pestrosťou a rôznorodosťou spoločnosti a Cirkvi.

Diskutovali sme napríklad aj o tom, ako ochrániť historické budovy, ku ktorým patria i chrámy a ktoré tiež zanechávajú určitú uhlíkovú stopu. Diplomati niekedy zabúdajú na potrebu znalosti náboženského života v konkrétnej krajine, pričom cirkevní predstavitelia sú často oveľa bližšie obyčajným ľuďom.

S pápežom Františkom na výročnom stretnutí so zástupcami diplomatického zboru vo Vatikáne. Súkromný archív Nigela Bakera.

Globálne rozhodnutia sú v rukách svetových lídrov. Prečo je dôležité, aby sme začali aj individuálne sami od seba?

Máme individuálnu zodpovednosť vyplývajúcu z odkazu samotnej histórie. I keď vlády jednotlivých krajín majú významnú a nezastupiteľnú úlohu v spoločnosti, nemôžeme všetko nechať na ich pleciach.

Jednotlivec, komunity, spoločenstvá či nadácie nemôžu čakať, že na všetky problémy života štát ponúkne riešenia. Povedal by som, že sme hercami na javisku vlastného života a každá osoba má svoju osobitnú rolu v ňom. To je naša zodpovednosť.

V kontexte prepojenia ekológie a spirituality sú nám príkladom viacerí svätci, najmä sv. František z Assisi. Je inšpiráciou pre váš vzťah k ekológii?

Svätý František je výnimočný príklad, nie nadarmo sú v encyklike Laudato si’ úvodnou citáciou slová tohto svätca. Rád by som spomenul britského prírodovedca, vynikajúceho moderátora a scenáristu Sira Davida Attenborougha.

Neoddeliteľne sa spája s popularizáciou prírody a prírodných krás, ako aj rôznorodosti života na zemi po celom svete. Čitatelia možno poznajú jeho fantastické dokumenty Modrá planéta alebo Naša planéta.

Nafilmoval naozaj veľké množstvo projektov a vnímam ho v tejto oblasti ako „proroka“, ktorý varuje pred budúcnosťou, ak nezmeníme svoje správanie. Druhým je princ Charles, pre ktorého som pracoval ako tajomník.

V otázke ochrany životného prostredia bol veľmi konzistentný. Hovoril o nej v 70. rokoch 20. storočia, o témach, keď neboli ešte také „módne“. Mnohí sa čudovali a aj kritizovali, prečo sa zaoberá stromami, ekológiou a podobne.

Žiaľ, mnohé z jeho predpovedí sa po 50 rokoch naplnili. Určite nie je spokojný s tým, že sa nemýlil. Ľudia nepočúvali v čase, keď mohli urobiť oveľa viac, aby sa vyhli problémom, ktoré máme v súčasnosti.

Konferencia OSN o zmene klímy v škótskom Glasgowe má mať do budúcnosti nespochybniteľný historický význam. Domnievate sa, že to tak bude?

Ciele musia byť ambiciózne. I keď je riziko, že nebude možné ich naplniť do posledného písmena, musia byť ambiciózne, pretože ide o existenciu našej spoločnej planéty. Prvoradý cieľ je zabrzdiť otepľovanie planéty. Ide o existenciálnu otázku všetkých.

Už dnes si všímame krajiny, niektoré malé ostrovy, ktoré sú menej ako meter nad hladinou mora. Sme vďační za tento samit a všetci dúfame, že výsledky budú pozitívne a nájde sa dosť finančných prostriedkov na prijatie opatrení na ochranu planéty.

Pravidlá už máme zo samitu v Paríži pred piatimi rokmi, ale teraz nám jednoznačne musí ísť o to, ako ich naplniť, aby sme zaručili nulové emisie do roku 2050. Musíme to urobiť spoločne. Sami to nezvládneme a veríme, že aj prítomnosť Svätého Otca na samite tomu napomôže.

Jedným z výsledkov stretnutia svetových lídrov by mala byť podpora takého spôsobu života, ktorý bude chrániť ľudí a komunity najviac zraniteľné voči prejavom klimatických zmien. Je v tom vyjadrená aj zodpovednosť nás kresťanov?

Súhlasím, veď ide o základné pravidlá učenia Ježiša Krista. Pápež František zohráva veľmi dôležitú rolu, ale tiež jeho predchodca Benedikt XVI. bol známy ako „zelený“ pápež. Svätý Pavol VI. a svätý Ján Pavol II. rovnako hovorili o matke zemi a upozorňovali na ľudskú zodpovednosť aj v rovine vzťahov bohatých a chudobných krajín.

Cirkev je v tejto otázke konzistentná. Podľa mňa každý kresťan má zodpovednosť bojovať za náš spoločný dom.