Kresťanské manželstvá treba žiť, nielen chcieť

Kresťanské manželstvá treba žiť, nielen chcieť
V írskom Dubline sa v auguste uskutoční Svetové stretnutie rodín. Ide o jedno z najväčších globálnych podujatí Cirkvi. Rodina je dôležitá, no dnes prechádza krízou. Ak by sa však krízy nedali riešiť, mnohé rodiny by už do Dublinu asi nezamierili. Jedným z moderných riešení v ťažkých vzťahových situáciách je koučovanie. Katolícke noviny sa rozprávajú s manželmi Katarínou (48) a Kamilom (48) Baginovcami, ktorí u nás rozvíjajú kresťanské koučovanie.

Čo vás priviedlo ku kresťanskému koučovaniu?
Katarína: Bolo to niekedy v roku 2013, keď som dostala ponuku od bratov saleziánov byť pri zrode centra pre rodiny, o ktorom vtedy uvažovali, keďže silne pociťovali, že je to potreba doby. Nevedelo sa vtedy presne ešte nič: kde? ako? kto? Všetko sa tvorilo, všetko bolo v procese. Rozhodla som sa ponuku prijať, opustila som zamestnanie pedagóga a budovanie diela sa rozbehlo...

Dnes je Poradenské centrum pre rodiny – Family Garden živým centrom, ktoré pracuje pod záštitou saleziánov spolupracovníkov (Združenie ASC) a sídli v Rodinnom centre Mamy Margity v Bratislave. Naše aktivity sú rôzne, ale hneď od úplného začiatku som tušila, že budeme určite potrebovať aj pomoc psychológa. Oslovila som vtedy nášho spoločného priateľa, Mariána Kubeša, či by nám pomohol v prípade, ak sa na nás niekto obráti s požiadavkou o stretnutie s takýmto odborníkom.

Vtedy som nevedela, že oslovujem zároveň aj jedného z najuznávanejších koučov na Slovensku. On mi namiesto prísľubu pomoci psychológa ponúkol možnosť vyškoliť niekoľko laikov, ktorých by naučil zručnostiam kouča a ako odborne vyškolení laici by boli takto centru nápomocní. Súhlasila som a zároveň som medzi účastníkmi výcviku bola aj ja. Po povzbudení od Mariána Kubeša som sa potom rozhodla ísť ďalej: študovať, stať sa členkou ICF (International Coach Federation), čo najviac sa dovzdelávať.

Podstatné je, že spolu s ním, jeho manželkou a ďalšími členmi nášho tímu už deviatykrát otvárame výcvikový kurz Kresťanský kouč, ktorý pomáham spolulektorovať. Taktiež sa stretávam s klientmi, ktorí oslovia Family Garden s požiadavkou o stretnutie s koučom. A chcem povedať, že táto práca ma nesmierne baví.

Akým impulzom bolo kresťanské koučovanie v práci manažéra?
Kamil: O koučovaní som počul najskôr len od Katky, nejakú predstavu som si síce vytvoril, ale tú ozajstnú „ochutnávku“ som zažil, až keď som bol na kurze. A myslím, že som počas kurzu prežil to, čo väčšina účastníkov: dosť zásadnú premenu uvažovania a najmä komunikácie. No a spojenie kresťanského princípu so svetsky a s biznisovo znejúcim pojmom z mojej práce „koučovanie“ bol pre mňa tiež veľmi silný moment.

Pre kresťana je totiž ústredným bodom Boh. Ak teda stojí predo mnou človek, ktorý sa ocitol v akýchkoľvek ťažkostiach a hľadá odpovede na najrôznejšie otázky, mojou hlavnou úlohou je prijať ho ako Božie dieťa, pre ktoré má Boh svoj jedinečný plán. Preto ho môžem sprevádzať modlitbou pred aj počas rozhovoru, aby mi Duch Svätý vnukol tie najsprávnejšie slová. Nuž a potom mu už len „nezavadzať“, aby mohol pôsobiť.

Je záujem aktívne pôsobiť ako kresťanský kouč?
Katarína: Naším výcvikom Kresťanský kouč prešlo 9 saleziánov, 11 saleziánok FMA, 6 kapucínov, 2 diecézni kňazi, saletín, augustinián (dokonca ich hlavný predstavený), dominikán, sestra CAP, sestra alžbetínka, sestra CJ a množstvo laikov, ktorí pracujú v kresťanskom prostredí, napríklad aj ako riaditelia cirkevných škôl. Taktiež zopár psychológov. Komunita kresťanských koučov sa rozrastá, o chvíľu nás bude takmer 150. Aby boli kouči po celom Slovensku dostupnejší, sme v procese vytvárania celoslovenského registra kresťanských koučov.

Aký je rozdiel medzi koučom a poradcom?
Katarína: Kouč na rozdiel od poradcu neradí, nepoučuje, kouč najmä dôveruje, že človek, s ktorým sa ocitol v rozhovore, dokáže objaviť vlastné zdroje na to, aby dosiahol vo svojom živote zmenu, po ktorej túži. Tuší o nej, že bude viac v súlade s Božím plánom, zatiaľ však nevie, ako na to, čo má byť inak s jeho životom, manželstvom, deťmi či prácou. To, čo chce zmeniť, má však jednu dôležitú podmienku: musí to byť v jeho rukách.

Nedá sa totiž koučovať cieľ (o ten vždy v rozhovore ide): chcem, aby moja manželka nebola stále taká nervózna a podobne. Kouč veľmi pozorne počúva a na základe počutého kladie koučovanému otázky takým spôsobom, akým sa ho zrejme doteraz nikto nepýtal. Pomáha mu porozumieť sebe samému, pozrieť sa na to, čo sa to vlastne v jeho živote deje z inej perspektívy. Keď hovorí o veciach rozporuplne, kouč mu nastaví zrkadlo: Ak sa rozhodnete takto, ako s tým budete žiť?

Kamil: Ja len doplním Katku. Poradca je ten, kto „vie, že vie“, tzn. dáva odpovede na kladené otázky klienta na základe svojich vedomostí a skúseností. Kouč je ten, kto „vie, že nevie“, tzn. nedáva odpovede na otázky klienta, lebo nepozná súvislosti, nežije jeho život. Ale snaží sa vzbudiť tie odpovede priamo v človeku, ktorý za ním prichádza, lebo ten „nevie, že vie“, tzn. nevie o tom, že odpovede na svoje otázky sú ukryté niekde hlboko v jeho vnútri, len ich treba vydolovať. A k tomu dopomáha práve kouč.

Pôsobíte smerom k druhým, ako sa to však odzrkadľuje na vás? Nestrácate príliš veľa energie či rovnováhy?
Katarína: Teraz by som sa vás mala spýtať ako kouč: čo myslíte pod slovami strata energie či rovnováhy? Ak myslíte na to, či som unavená, tak áno. Často a veľmi. Vnímam však, že je to akýsi iný druh únavy, ako ten, ktorý máte z niečoho, čo sa vám robí ťažko, alebo vás nebaví. Zdá sa mi, že táto únava má nejaký vyšší zmysel. Ak myslíte na stratu rovnováhy medzi prácou a súkromím, tak mám pri sebe manžela, s ktorým to často riešime a taktiež zopár blízkych priateľov saleziánov, od ktorých si pýtam spätnú väzbu či usmernenie.

Kamil: Je pravda, že sú situácie, keď toho máme obaja už „plné zuby“. Keď sa nakopia viaceré veci naraz a keď si uvedomujeme aj vlastné hranice a obmedzenia. Ale, našťastie, takmer všetky naše aktivity robíme spolu ako manželia a to nám pomáha udržovať si náš vzájomný vzťah. Zároveň však cítime, že občas potrebujeme vypnúť, a tak si párkrát v roku „ukradneme“ čas a víkend len sami pre seba a trávime ho niekde na horách, vo wellness, alebo pri rekreačnom športe. To nám obom neskutočne „dobíja“ batérie. Len je toho akosi málo.

Využili ste poznatky z tejto oblasti aj v osobnom živote?
Katarína: Ajajáááj a koľkokrát! Napríklad aj doma. Vtedy, keď mi niektoré z našich dospievajúcich detí na otázku Aký si mal dnes deň? odpovie: V pohode. Stačí sa spýtať: Čo tým myslíš? Alebo: Čo ste robili v škole? Dieťa môže v snahe vyhnúť sa odpovedi či rozhovoru odpovedať: Nič. Skúste sa však niekedy spýtať: A ako to vyzerá, keď robíte v škole nič?

Kamil: Môžem povedať, že som pozornejší v počúvaní. Už je to menej a menej o tom, že si vopred v mysli pripravujem odpoveď, a vtedy nevnímam, čo mi ten druhý vlastne hovorí. No a uvedomujem si zmenu aj v tom, že v minulosti som bol často „nastavený“ podsúvať svoju radu, svoj pohľad na vec. Alebo som napríklad Katke hovoril: toto predsa nemôžeš cítiť takto, a pritom ona svoje pocity nedokáže len tak zmeniť. Takže učím sa viac vnímať toho druhého a počúvať, čo mi chce povedať bez toho, aby som tam vkladal seba. A to nie je jednoduché...

Venujete sa aj príprave snúbencov na manželstvo...
Kamil: Je pravda, že už 10 rokov spolupracujeme v našej farnosti Panny Márie Pomocnice kresťanov v Bratislave pri príprave snúbencov. Osvojili sme si systém deviatich stretnutí, pričom štyri z nich vedú manželia, štyri kňaz a prvé je vedené spoločne.

Tie stretnutia, ktoré vedieme my, prebiehajú u nás doma, v našej obývačke. Je to priestor, kde sa snažíme vytvoriť príjemnú a dôvernú atmosféru, kde môžeme ponúknuť snúbencom zážitok reálnej rodiny. Keď boli naše deti ešte menšie, tak sme do spoločnej modlitby so snúbencami zapojili aj ich, prípadne nám pomáhali pripraviť pre veľkú návštevu malé občerstvenie.

Katarína: Zo spätnej väzby snúbencov vieme, že si práve tento rodinný model veľmi cenili a že sa im veľmi páčil. Vo farnosti takto spolupracujú s kňazmi okrem nás ešte tri manželské páry. V každom prípade môžeme povedať, že nás tieto stretnutia nesmierne obohacujú a sme radi, že to môžeme ponúknuť nášmu spoločenstvu.

Majú ľudia u nás dôveru v koučovanie?
Kamil: V „biznis“ svete je koučovanie už aj na Slovensku pomerne známe a myslím, že mu ľudia dôverujú. Mnohé firmy investujú nemalé prostriedky na rozvoj svojich kľúčových ľudí aj touto technikou. Úspešne sa totiž dá využiť na dosiahnutie vyššieho výkonu alebo produktivity ľudí. V oblasti medziľudských vzťahov alebo riešenia kríz je to už poslabšie a svoju cestu si „prediera“ postupne a pomaly.

Čo dnes pociťujeme ako najväčšie problémy?
Katarína: Absolútny nedostatok priestoru na komunikáciu v rodinách, špeciálne medzi manželmi. A ak aj nejaká komunikácia je, tak sú to iba prevádzkové rozhovory, neraz plné neúcty a bez rešpektu. Často sú to dlhoročné, niekedy už iba tiché boje plné zranení a vracania sa do minulosti, trestania sa či ignorovania sa navzájom, neustále boje ega proti egu.

Vo vzťahoch, hlavne v manželstvách, je mimoriadne veľa stresu, málo pozornosti, pritom obaja tušia, cítia, že to, čo žijú, nie je to, po čom túžili. Neustále hľadajú vo svojom okolí „spojencov“, ktorí by im potvrdili, že zlý je ten druhý, že len on/ona koná nesprávne a že ak sa zmení, ich vzťah bude opäť v poriadku. Nuž a zvyšky síl míňajú na snahu, aby si okolie nič nevšimlo a aby pôsobili ako usporiadaná rodina.

Kresťanské manželstvá často chceme mať, ale nechce sa nám ich žiť. Stojí to totiž našu vlastnú námahu, vlastnú ochotu chcieť niečo vo vzťahu zmeniť, začať úplne inak, bez ohľadu na to, čo urobí či neurobí ten druhý.

Kamil: Z môjho pohľadu by malo platiť, najmä (ale nielen) pre nás kresťanov, že to, čo nás má poháňať, je: byť tu pre druhých. Či už v rodine – pre manželku/manžela a pre svoje deti, alebo v spoločenstve, farnosti prispieť svojou službou pre dobro druhých. Vyjsť zo seba, zo zahľadenia sa len na svoje potreby a otvoriť oči, uši pre potreby ľudí okolo seba. Mám pocit, že niekedy príliš riešime samých seba.

Kedy nastáva v živote manželov situácia, že už naozaj treba vyhľadať kouča?
Katarína: Vtedy, ak aspoň jeden túži vzťah zachrániť bez ohľadu na to, koľko síl to bude stáť a čo s tým urobí ten druhý. Samozrejme, úspešnosť riešenia sa zvyšuje vtedy, ak obaja cítia, že ich problém/kríza je dielom ich oboch a že nie iba ten druhý je na vine. Niekedy napíše a príde iba jeden z páru – ten, ktorý má metaforicky povedané, bližšie k vypínaču v miestnosti, kde obaja už veľmi dlho sedia po tme a obaja vedia, kde vypínač je, len nemajú silu, chuť vstať a stlačiť ho, nech sa rozsvieti...