Križovatka je pre mňa ako rodina

Příchovice sú dosť ďaleko od Strážskeho v Košickej arcidiecéze, odkiaľ pochádzate; kedy a od koho ste sa dozvedeli o diecéznom centre života mládeže Križovatka, ktoré je na opačnom konci niekdajšieho Československa?
O diecéznom centre života mládeže som sa dozvedel v máji 2004 od predstavených kňazského seminára v Košiciach.

Kedy ste tam a s kým prišli prvý raz? Pozval vás niekto, alebo to bola cesta do neznáma?
Prvýkrát som do Příchovíc prišiel v júli 2004. Prišiel som sám a hneď som tam zostal, pretože toto miesto mi pridelil vtedajší rektor kňazského seminára v Košiciach Jozef Ondovčák ako miesto mojej ročnej pastoračnej praxe. V kňazskom seminári v Košiciach bola totiž po druhom, respektíve treťom ročníku povinná ročná pastoračná prax doma alebo v zahraničí.

V Križovatke v Příchoviciach pôsobíte od júla 2012; ale – ako spomínate - už predtým ste tam prežili rok – od júla 2004 do augusta 2005. Tak sa vám atmosféra mládežníckeho centra páčila, že ste sa rozhodli vrátiť na dlhšie?
Oslovila ma predovšetkým snaha žiť autentický život podľa  evanjelia v komunite, ktorú vytváral a dodnes vytvára kňaz a mladí ľudia. Zvyčajne ide približne o päť ľudí, ktorí sa snažia do tohto základného spoločenstva prijímať všetkých bez rozdielu.

Takzvanými piliermi tohto miesta sú: život podľa Božieho slova, prijatie druhých, zdieľanie svojich skúseností zo života s Bohom, dobrovoľný finančný príspevok - a to všetko v duchu spoločenstva s Ježišom Kristom.

Na Slovensku vzniklo po roku 1989 množstvo mládežníckych pastoračných centier. Příchovická Križovatka začala vznikať pred 40 rokmi vďaka kňazovi, ktorý bol pre totalitný režim nepohodlný. Môžete prezradiť viac o histórii centra?
História tohto miesta sa spája s rokom 1979. Vtedy - počas totalitného režimu - poslali do Příchovíc mladého kňaza. Volal sa Mirek Šimáček. Do Jizerských hôr ho v podstate vyhnali za trest, pretože sa aktívne venoval mládeži.

Dôležitá veta, ktorá pátra Mirka sprevádzala po celý čas jeho pôsobenia v Příchoviciach, bola: „Choď a maj tam tých ľudí rád.“ Túto vetu na cestu mu povedal dnes už nebohý páter Karel Pilík.

Dnes sa už všeobecne vie, že jedným z najdôležitejších momentov pre budúce centrum mládeže bol jeho prvý Zelený štvrtok.

Mirek Šimáček neskôr spomínal, ako mu večer napadla myšlienka: „Choď adorovať. Pokiaľ nepôjdeš adorovať, nikto sa na týchto vrchoch nebude klaňať Kristovi.“ Takto v podstate vznikol prvý impulz na vytváranie zázemia pre mladých.

Čo sa týka samotnej fary, tak tá bola stará, mala iba dve toalety, improvizovanú sprchu a „obyčajné jedlo“ – nič výnimočné. No to, čo mladých ľudí priťahovalo, bola predovšetkým atmosféra.

Práve preto sa Križovatka stala ich domovom a ja sám z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že mladí ľudia k nám chodia najmä preto, aby zažili spoločenstvo s Ježišom Kristom medzi rovesníkmi.

Všetko ostatné – práca, šport, hry, katechézy, modlitba atď. - je v podstate iba prostriedok nato, aby mladí ľudia boli spolu a spoločne s kňazom a tímom vytvárali život s Bohom.

Za zmienku stojí aj takzvaný dobrovoľný príspevok, ktorý sa v podstate riadi vetou zo Svätého písma: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6, 33).

Mladí, pravdaže, prispievajú podľa svojich možností a svedomia do pokladničky, čím sa vytvára spoločenstvo majetku. Pre dnešný ekonomicky zmýšľajúci svet je to vec takmer nemožná, nie však pre Boha.

Rád by som spomenul aj samotný názov Križovatka, ktorý pri jednom stretnutí s Mirkom Šimáčkom navrhla Chiara Lubichová, zakladateľka hnutia Fokoláre. Križovatka - ako symbolické meno pre miesto, kde sa stretávajú cesty mnohých ľudí.

A dnes? Život na příchovickej fare pokračuje ďalej a prináša nové nároky, nové radosti i nové ťažkosti, ale stále tu možno cítiť Božiu prítomnosť.

Môže do Križovatky prísť ktokoľvek a kedykoľvek; prijmete ho s otvorenou náručou? Naozaj nejestvujú nijaké podmienky na prijatie?
K nám do centra môže prísť skutočne ktokoľvek a kedykoľvek, aj keď sa nám to možno v dnešnej dobe, keď sa veľa plánuje a organizuje, zdá trochu zvláštne. Totiž spontánne príchody ľudí najviac preveria náš tím, či to myslíme s tým prijatím skutočne vážne, alebo o tom iba rozprávame.

A pýtali ste sa, či sú nejaké podmienky; napadá mi azda iba to, aby ľudia, ktorí k nám prichádzajú, boli ochotní priložiť ruku k dielu. Pretože život v Příchoviciach nevytvára iba tím niekoľkých ľudí, ale vytvárame ho všetci spoločne ako v rodine.

Je Križovatka aj pre vás niečo ako otvorená rodina?
V podstate som na to už odpovedal v predošlej otázke. Áno, centrum života mládeže je pre mňa osobne ako rodina. V zdravo fungujúcej rodine by mala byť otvorenosť a to platí aj pre centrum.

Ak by otvorenosť chýbala, myslím si, že centrum by stratilo na atraktivite.

Ako ste už hovorili, v mládežníckom centre nepracujete sám. Kto vlastne tvorí križovatkový tím? A koľko ľudí sa už v tomto tíme počas existencie centra vystriedalo? 
Máte pravdu, nepracujem tu sám. Momentálne je nás v tíme šesť: dvaja kňazi (ja a pán kaplán Jiří), dvaja chlapci (František, bohoslovec z košického seminára, a Michal) a dve dievčatá (Míša a Anička).

Za celých 39 rokov sa v tíme vystriedalo asi 80 ľudí, pritom treba brať do úvahy to, že tím ako taký sa vytvoril až okolo roku 1991. Do tohto roku pátrovi Mirkovi pomáhali predovšetkým dobrovoľníci z radov účastníkov rôznych miestnych podujatí.

Máte kontakty aj s inými mládežníckymi centrami v Česku? Alebo inde?
Samozrejme, kontakty s ostatnými centrami máme. V Českej republike je ich v súčasnosti sedem. Každá diecéza s výnimkou Plzenskej má podobné centrum.

Stretávajú sa bývalí a súčasní tímaci z Križovatky? Prichádzajú aj so svojimi rodinami a deťmi? Sú vzťahy a kontakty z Križovatky naozaj na celý život?
Raz za dva roky organizujeme stretnutie bývalých a súčasných členov tímu spolu s kňazmi, ktorí v centre pôsobili, a pozývame aj blízkych spolupracovníkov centra. A pokiaľ sa pýtate, či pretrvávajú vzťahy z tímu na celý život, tak za seba môžem povedať áno, aj keď je pravda, že niektoré sú intenzívnejšie.

Chodia do Příchovíc i Slováci?
Do centra chodia aj Slováci. Myslím si, že v minulosti to boli hlavne ľudia, ktorí boli istým spôsobom spojení s hnutím Fokoláre, a neskôr tí, ktorí sa osobne poznali so seminaristami, ktorí v centre absolvovali ročnú pastoračnú prax.

Ste prvým slovenským kňazom, ktorý tam pôsobí?
Áno, som prvým slovenským kňazom pôsobiacim v tomto centre, ale dúfam, že nie posledným. (Úsmev.)

Ako vás domáci prijali ako Slováka? 
Bol som milo prekvapený, ako pekne ma prijali nielen mladí, ale aj farníci. A ja sa im to teraz snažím oplatiť. (Úsmev.)

O Českej republike sa zvykne hovoriť, že je to najateistickejšia krajina na svete. Aká je vaša misijná skúsenosť? A vlastne, je Česko misijné územie?
Pravda je, že Česká republika má podľa rôznych štatistík v Európe takéto renomé, no štatistiky sú jedno, ale realita a osobná skúsenosť sú iná vec.

Samozrejme, pokiaľ by sme chceli Českú republiku porovnávať s Poľskom alebo so Slovenskom, tak zistíme, že počet účastníkov bohoslužieb v Česku je podstatne menší.

Všetci však veľmi dobre vieme, že viera sa nedá merať iba na základe počtu. Moja skúsenosť je taká, že množstvo ľudí je tu hľadajúcich. Hľadajúcich skutočnú pravdu.

A na nás kresťanoch záleží, akým spôsobom zvestujeme týmto ľuďom Boha. Aby som odpovedal aj na druhú časť otázky, pravdaže, Česko je misijným územím, ale o nič viac ako ktorákoľvek iná krajina na tomto svete.

Ako som už povedal predtým, iba počty ešte nič neznamenajú. V skutočnosti ide o to, či ľudia, ktorí sa ku kresťanstvu hlásia, sú ochotní ako kresťania aj žiť. Teda, záleží iba na tom, z akého uhla pohľadu sa na to pozeráme.

Každá sekunda nášho bytia na tomto svete je jedinečná, v istom zmysle nás obohacuje a posúva dopredu. Čo bolo a je v tejto vašej pastorácii pre vás najväčšou výzvou a najväčším posunom vo vašom kňazskom povolaní?
Nemáte nejakú jednoduchšiu otázku? (Smiech.) Ale pokúsim sa na ňu odpovedať. Keď som bol vysvätený za kňaza, zvolil som si osobné motto zo žalmu 119: „Cestu pravdy som si vyvolil, tvoje slová mám stále pred sebou“ (Ž 119, 30).

O jedno prosím Pána, aby som bol pravdivým a statočným svedkom jeho radostnej zvesti. Uvedomujem si totiž, že život v pravde ma robí slobodnejším človekom, ktorý už nepozerá iba sám na seba a svoje záujmy, ale hľadí na potreby blížnych.

Všetkým čitateľom Katolíckych novín prajem požehnaný rok 2019 a pozývam ich na návštevu Križovatky.