Ktosi to v nebi režíroval

Ako sa vaše zdravotné problémy začali?

Jeden z mojich veľkých zdravotných problémov nastal minulý rok počas Pôstneho obdobia. Infarkt ma prekvapil. Beriem síce lieky na vysoký tlak, ale v tom čase som vysoký tlak nemal. Aj výsledky krvi boli dobré. Asi mesiac predtým som však prekonal covid. Blížila sa Štvrtá pôstna nedeľa.

Pápež František nás pozýval, aby sme sa zapojili do iniciatívy 24 hodín pre Pána. Aj v našej farnosti Rudinská na Kysuciach sme ponúkli zaujímavý program. Začínali sme v piatok večer. V sobotu bol opäť plný program na celý deň. Spal som azda tri hodiny.

V nedeľu dopoludnia som mal sväté omše, potom ešte stretnutie s rodičmi prvoprijímajúcich detí. Na faru som prišiel okolo obeda. Následne mi prišlo zle. Zalial ma studený pot. Už ráno som si dal posilňujúce tabletky. Bolesť na chvíľu prestala, no neskôr sa vrátila.

Tri nedele predtým nebol po svätých omšiach na fare nikto, ale v tú nedeľu tam ešte nejakí ľudia zostali. Hneď hovorili, že mi zavolajú záchranku. Nechcel som. Myslel som, že to prejde ako už viackrát predtým. Nakoniec záchranku privolali.

Povedal som ľuďom okolo seba: „Modlite sa korunku Božieho milosrdenstva.“ Stŕpli, lebo poznali moje zmýšľanie – korunku Božieho milosrdenstva sa totiž modlím pri posteli zomierajúceho človeka. Ako to hovorí svätá Faustína i Pán Ježiš.

Čo si pamätáte z chvíľ, keď zdravotníci bojovali o váš život?

Prišla záchranka a dvaja záchranári. Neboli síce lekári, ale odviedli veľmi dobrú prácu. Vnímal som ich a z toho, čo hovorili, som pochopil, že je to vážne. Odovzdával som každú sekundu do Božích rúk. Pociťoval som veľmi silnú bolesť na hrudi a v ľavej ruke.

Medzitým sa už okolo kostola rozkríklo, že záchranka prišla kvôli mne. Farníci, ktorí sa schádzali na krížovú cestu, sa začali modliť. Po nastúpení do sanitky som sa modlil bolestný ruženec.

Celú cestu som zveril Panne Márii, svätému Jozefovi, Jánovi Pavlovi Veľkému, Pátrovi Piovi, svätej Rite, pomocníčke v neriešiteľných situáciách. Uctievam si ich tu na zemi a oni mali teraz pohotovosť v nebi. Sanitka prišla na urgentný príjem veľmi rýchlo.

Mali ste možnosť prijať sviatosti?

Hneď po príchode sa pri mne objavil nemocničný kňaz, ktorému už medzitým telefonovali, že mu na urgent privážajú kolegu. Nebo si to všetko starostlivo režírovalo. Nemocničný kňaz ma vyspovedal, dal mi pomazanie, pomodlil sa pri mne.

Na retiazku na krku, na ktorej nosím krížik a zázračnú medailu Panny Márie, pridal Božské Srdce a daroval mi zelený škapuliar. Takto vyzbrojený a posilnený som ležal v bolestiach a čakal, či Pán života povie: Stačilo na tejto zemi, poď! Alebo bude druhý variant: Ešte ťa tu nechám.

Lekárka mi oznámila, že idem do Martina na kardiologické oddelenie. Celý čas som sa v duchu modlil ruženec a celú svoju bolesť som obetoval Pánovi. To už bol v nemocnici aj môj brat s rodinou a tiež tí, ktorí volali záchranku.

Ako ste prežívali následný letecký transport?

Pôvodne ma mali do Martina prevážať sanitkou, ale nakoniec rozhodli, že pôjdem vrtuľníkom. Počasie bolo krásne, všetko sa udialo ako v akčnom filme. Lekárka, ktorá so mnou išla, ma vo vrtuľníku pripojila na monitory a chcela mi pichnúť niečo proti bolesti.

Povedal som, nemusíte, mám za čo bolesť obetovať. Ale ona mala iný názor a injekciu mi pichla. Bolesť však neprechádzala. Boli to veľmi zvláštne chvíle.

Aj sa mi zdalo, že už odchádzam z tohto sveta, opakovane som prosil Pána o milosrdenstvo, ale zároveň som bol plný pokoja a dôvery v Božiu pomoc. Išlo mi hlavou: čo poviem Pánovi, ak budem o  chvíľu stáť pred ním? Bol som možno na dotyk s ním.

Kedy ste si uvedomili, že tá chvíľa ešte nenastala?

Po pristátí opäť všetko vyzeralo ako v akčnom filme. Prišli zdravotníci, vyložili ma z vrtuľníka, operačná miestnosť bola pripravená, aj lekár a asistencia. Lekár ma informoval, čo bude nasledovať. Ja som sa naďalej modlil.

Aj tento zákrok som zveril do Božích rúk a prosil som za zdravotníkov, ktorí mi pomáhali. Zalievala ma raz horúčava, raz chlad, striedala sa bolesť a úľava. Napokon asi po 40 minútach lekár povedal, že zákrok skončil.

Keď som ďakoval všetkým, už sa len ozvalo: „Pomodlite sa za nás, potrebujeme to.“ Previezli ma na JIS-ku. Medzi dverami mi kýval brat s  manželkou a  neterkami spolu s tými, ktorí volali záchranku a medzitým prišli do Martina.

Čo vás čakalo po prepustení z nemocnice?

Mal som byť v pokoji. Opak toho, čo som žil dovtedy, keďže som mal veľa rôznych aktivít vo farnosti aj na cirkevnom súde v Žiline. Z JIS- -ky v Martine ma previezla sanitka do nemocnice v Žiline. Tam som ešte nejaký čas zostal na pozorovaní a odtiaľ som šiel do domácej liečby k bratovi v Ilave.

Brat, švagriná i neterky sa o mňa príkladne starali. Sväté omše som slúžil doma s rodinou. A oddychoval som, aby som sa mohol vrátiť naspäť do bežného života.

Z čoho ste čerpali duchovnú a fyzickú silu?

Z modlitby a sviatostí. Tiež z dôvery v Pána a Pannu Máriu. Postupne som si uvedomoval, čo všetko sa stalo. Modlilo sa za mňa obrovské množstvo ľudí. Cez sociálne siete to išlo raketovým tempom. Modlitba má nesmiernu silu. To nie je len konštatovanie kňaza, to je krásna realita môjho života.

Viackrát som bol v kritickej situácii, ale Boh ma podržal. Viem preto, že sila modlitby, ktorá ide do neba, nikdy nie je stratená. Pravidelne takmer celé svoje kňazstvo slúžim fatimské slávnosti. Každý deň sa modlím všetky desiatky ruženca.

Panna Mária ma nikdy nesklamala a modlitba ruženca ma vždy držala nad vodou. Dnes žijem vďaka rýchlej zdravotnej pomoci, ktorej sa mi dostalo. To je ten ľudský lekársky rozmer. Rovnako prepotrebný je však aj iný rozmer. Ktosi to všetko v nebi režíroval a mnohé modlitby boli vypočuté.

Zmenil sa váš pohľad na život po tejto skúsenosti?

Asi sa nezmenil. Iba som sa upevnil v tom, že dnes som tu, no zajtra tu už byť nemusím. Od odchodu z tohto sveta ma delili vari sekundy. Pán rozhodol inak. Večer si však idem ľahnúť s tým, že sa nemusím ráno zobudiť. A to ma zaväzuje, aby som žil v milosti posväcujúcej.

Keď teraz za vami ako kňazom prichádzajú chorí, máte pre nich väčšie pochopenie?

To som sa snažil už aj predtým. Infarkt nebola moja prvá vážna choroba, mal som už diagnostikovaný tumor pľúc. Vďaka Pánu Bohu som z toho vyviazol priam zázrakom. Aj predtým som však už mal skúsenosť s chorými – kňazstvo som začínal náhradnou vojenskou službou v nemocnici na doliečovacom oddelení.

Bolo to ťažké oddelenie, ľudia z neho neustále odchádzali do večnosti. Ako mladý kaplán som sa tam naučil žiť s ťažko chorými, snažil som sa ich chápať, povzbudzovať, modliť sa za nich, pomáhať im.

O to sa snažím neustále. Kňaz je pre chorých povzbudením, hlavne prostredníctvom sviatostí. No zároveň od nich veľa dostáva, ak za neho obetujú svoje bolesti.

Je viera veľkou posilou v chorobe?

Mám veľa skúseností s chorými ľuďmi, ktorým pomáhala viera. Za všetkých poviem jeden príklad. Poznal som ťažko chorú ženu, ktorá mala už po šesťdesiatke. Lekári jej pritom v osemnástich povedali, že bude žiť tak dva-tri roky. Táto žena trpela, mala ťažké stavy, bolesti.

Mnohí ľudia i kňazi ju navštevovali, aby ju povzbudili. Ale pri stretnutí s ňou zistili, že ona je vlastne povzbudením pre nich. Bola členkou Rodiny Nepoškvrnenej, svoje trápenie obetovala za Cirkev, kňazov, pápeža.

Vždy vedela povedať: „Pán mi dal trápenie, ale dáva mi aj silu. Bez neho by som to nezvládla. Toto moje utrpenie sa raz skončí a ja budem celú večnosť pri mojom Bohu. To mi nikto nevezme.“ Toto dokáže len viera a dôvera v pomoc Boha. Človek, ktorý má vieru, vie, že ani minúta utrpenia nie je zbytočná.

Keď sa človek dozvie od lekára nepriaznivú diagnózu, môže ho ovládnuť beznádej. Čo v takej situácii robiť?

Odpoviem na základe vlastnej skúsenosti. Na prechádzajúcom pôsobisku som počas rorátov, na ktoré chodilo veľa detí, stratil hlas. Do toho prišiel nepríjemný silný kašeľ. Absolvoval som röntgen pľúc aj CT vyšetrenie. Keď som študoval záver lekárov, bol pre mňa zvláštny. Našiel som tam obligátne TU – tumor.

Pani doktorka to nechcela veľmi komentovať a hneď vybavovala vyšetrenia vo Vyšných Hágoch. Nasledovalo stretnutie s obvodnou lekárkou. Keď si prečítala závery z CT vyšetrenia, zostala smutná. Tieto lekárky ma vyprevádzali do Vyšných Hágov s tým, že sa budú modliť v nádeji, že Pán Boh to vyrieši.

Vybral som sa autom do Hágov a celou cestou som sa modlil. Nepodľahol som beznádeji. Aj keď to nebolo ľahké, odovzdal som svoj život do rúk Panny Márie a Pána. Uvedomil som si, že mám dve možnosti. Ak je tumor zhubný, zostáva mi pár týždňov života. Druhú alternatívu som mal veľmi jednoduchú: že je to v Božích rukách; keď Pán Boh bude chcieť, všetko môže byť úplne inak.

Prosil som ho, že ak by sa potvrdila rakovina, ktorá by bola v štádiu, keď sa už človek blíži ku koncu pozemského života, aby mi dal silu to zvládať. Človek povzbudzuje druhých, aby dôverovali Bohu, keď takéto niečo príde. Teraz som si to mohol overiť na sebe. Lekári sa snažia urobiť maximum, ale hlavný primár je vždy v nebi. On o všetkom rozhoduje. A vtedy rozhodol, že si ma tu ešte ponechá.

Chorí môžu mať niekedy pocit, že tento svet je len pre dokonalých a ich vytesňuje na okraj. Prečo to vnímať opačne? V čom je bohatstvo chorých?

Chorí môžu mať taký pocit. Práve choroba však môže človeka zastaviť a dať mu inú, vyššiu dimenziu života. Je to možnosť ísť duchovne na hlbinu. Zamerať sa na to, čo je podstatné. Každý deň, a nielen chorí, by sme sa mali pripravovať na stretnutie s Bohom.

Človek nemal trpieť, Boh mal s nami iný plán. My sme si na seba privolali utrpenie a bolesť hriechom. Ale už v raji sme dostali prísľub o Vykupiteľovi. Nikto nikdy tak netrpel ani nebude trpieť ako Kristus. Predstavme si len päť bolestných ružencových tajomstiev alebo niektoré scény z Gibsonovho filmu Umučenie Krista. Kristus dáva zmysel každému utrpeniu.

Pán Ježiš prežíva ťažké chvíle celý život verejného účinkovania. Ľudia ho odmietajú, neprijímajú, pohoršujú sa na ňom, urážajú ho, pohŕdajú ním, neskôr ho bijú, mučia, zabijú. Ježiš nesie kríž. Na tejto krížovej ceste ho verne sprevádza Mária – jeho i naša Matka. Obaja nám ukazujú, ako niesť svoj kríž a trápenie.

Aj ja ako kňaz sa obraciam na chorých a prosím ich o modlitbu. Prosím ich, aby aj za mňa obetovali svoje trápenie. Keď oni svoje trápenie a choroby spájajú s Ježišovým utrpením, pomáhajú v obnove sveta. Cez kríž Golgoty sa ide do radosti neba. Každá choroba, bolesť, utrpenie nesené s Ježišom nás očisťuje. Až v nebi uvidíme, ako veľmi sme neseným utrpením pomáhali svetu i druhým. K tomu treba silnú vieru.

Môj pán farár mi hovorieval: „Keď ťa bolí zub, obetuj to za niekoho.“ Svojou obetou môžeme tomu človeku veľmi pomôcť. Znie to zvláštne, ale chorí sú skutočne bohatstvo Cirkvi, ak svoje utrpenie vo viere obetujú Pánovi. Obetou utrpenia sa najviac podobáme Ježišovi, ktorý sa obetoval za nás.

Ľudia v minulosti chápali chorobu ako trest Boží. Ako ju očami viery správne vnímať dnes?

Boh nechce naše nešťastie, nechce, aby sme trpeli. Človek však nie je dokonalý a dovolím si povedať, že je asi viac ľudí chorých ako zdravých. Spôsobuje to často doba, okolnosti, náš nesprávny životný štýl. Niekedy viac a niekedy menej vieme ovplyvniť to, či ochorieme.

No zdravie by – z hľadiska viery – nemalo byť cieľom nášho života. A choroba by sa nemala stať tragédiou. Zdravie či choroba by mali byť prostriedkom, cestou, ako sa viac priblížiť k Bohu. My sme jeho ľud, patríme jemu a nie sebe. Mali by sme sa stávať viac Božími mužmi a Božími ženami.

Náplňou nášho života by mala byť oslava Boha a naša spása. Pýtať sa, čo je jeho vôľa a ako ju ja môžem plniť. To je pohľad viery. Práve trpiaci človek môže Bohu pomáhať pri záchrane možno svojho blízkeho, ktorý vieru stratil.

Aký odkaz by ste chceli aj na základe svojich skúseností zanechať čitateľom?

Je jedno, či ste zdraví, alebo máte rôzne diagnózy. V jednom aj v druhom prípade nám viera dáva nové krídla. Boh je s nami. Keď som už takmer odchádzal z tohto sveta, cítil som, že Boh ma neopúšťa, iba skúša. Dôverujme mu. Jemu nič nie je nemožné.

V bolesti a utrpení bola vždy mojou silou svätá spoveď, Kristus v Eucharistii, modlitba, Panna Mária a ruženec, Božie slovo a moji pomocníci v nebi.