Kultúra skartovania ničí naše vzťahy

Čo pod kultúrou skartovania pápež František myslí? Prečo túto tému tak často zdôrazňuje?

Povedal by som, že pojem skartácia je Františkov dobrý „marketingový ťah“. Človek je jednoducho bytosť, ktorá je poznačená problémom zovšednenia. Čo sa nám páči dnes a po čom túžime, zajtra budeme považovať za bežné a nezaujímavé.

František to výstižne vyjadril v exhortácii Evangelii gaudium: „Kultúra blahobytu nás anestetizovala a pokoj strácame len vtedy, keď trh ponúkne niečo, čo sme si ešte nekúpili.“ V tom je podstata pojmu skartácie. Ide o kultúrnu mentalitu, ktorá stratila alebo stráca cit pre to, čo je trvalo dobré a podstatné.

A kto na to najviac doplatí? No predsa sám človek. Takáto mentalita totiž vedie k tomu, čo František nazval „ekonómiou vylúčenia“, „kultúrou blahobytu“, „kultúrou vyhadzovania“ či „kultúrou múrov“, ktorá so špinavou vodou vylieva z vaničky aj dieťa.

No to nie je v dejinách ľudstva nič nové, avšak termín skartácia to dobre vystihuje. Je to nový, netradičný termín, ktorý výstižne vyjadruje tragickosť a deštruktivitu, ktoré sa v našej kultúre vzťahov čoraz častejšie objavujú.

Objavili sa podobné „skartácie“ v spoločnosti aj v minulosti?

Problém „skartácie“ tu bol vždy. Spomeňme si len na príbeh biblického Kaina, ktorý vlastne „skartuje“ Ábela. A ďalej, ako ináč nazvať otroctvo alebo nevoľníctvo, než ako „skartovanie“? Mnohé vojny a množstvo obetí boli tiež formou skartovania človeka pre nejaký „vznešenejší cieľ“.

Spomeňme si na taliansky fašizmus, nemecký nacizmus alebo socializmus a komunizmus. Dokonca to platí aj pre formu, akou sa realizovala kolonizácia nerozvinutých krajín zo strany takzvaného kresťanského Západu. O tom veľa písal už Ján Pavol II. v sociálnych encyklikách.

Na to si musíme dávať pozor. Kresťanstvo prinieslo veľký posun v chápaní hodnoty človeka, ale pozor, aj náboženstvo môže skartovať človeka a ani my kresťania nie sme voči tomu imúnni. Napríklad vtedy, keď Boha postavíme na pomyselný piedestál, ale spôsobom, ktorým ho vlastne oddelíme od nás samých.

Ako sa toto oddelenie prejavuje?

Ján Pavol II. kedysi napísal myšlienku, ktorú často pripomínam študentom: „Nikto nemôže používať osobu ako prostriedok na dosiahnutie cieľa – ani nijaký človek, ba ani Boh Stvoriteľ.“ Ba zo strany Boha je to vylúčené, lebo to odporuje jeho podstate, ktorou je láska.

Koľkokrát však počúvame vety v zmysle: „to Boh dopustil, aby...; toho, alebo onoho človeka Boh použil, aby...“ To nie je kresťanské, ale skôr pohanské myslenie a chápanie božstva. Pohanstvo v tom najširšom slova zmysle chápalo bohov ako tých, ktorí sú nad človekom – a človek im musí slúžiť a trasie sa, či sa im jeho služba zapáči alebo nie. Takéto uvažovanie o bohoch a strach z nich sa však nutne prenášajú do medziľudských vzťahov.

Človek sa potom neraz stáva iba prostriedkom vyšších cieľov, v mene ktorých môže byť „skartovaný“. Takto je možné „skartovať“ človeka aj v mene Boha.

Veď čo iné robili tí, ktorí poškvrnili Cirkev zneužívaním detí a druhých ľudí? Ježiš túto logiku moci totálne obracia a sám slúži a dáva sa nám, aby sme mali život. Ale pozor, nezabudnime, že táto cesta nie je bez kríža, veď sám Ježiš bol zo strany farizejov „skartovaný“.

Takže problém skartácie nie je len problémom nespravodlivého systému, ale aj spôsobu nášho myslenia?

Presne tak. Tento problém je primárne problémom našej mentality poznačenej hriechom. Je to vlastne problém strachu o naše nezávislé ja.

Často sme odmala presviedčaní okolím, že máme bojovať o seba, svoje názory, predstavy, že máme budovať kariéru a čosi neustále svetu dokazovať. A tak to robíme vedome alebo podvedome.

Potom každý, kto s nami napríklad nesúhlasí, sa dostáva do tábora „nepriateľa“, ktorého treba eliminovať – „skartovať“. Najprv to urobíme vo svojej mysli a tí bezohľadnejší to bezproblémovo zrealizujú aj doslovne, keď ublížia, ponížia alebo zneužijú druhých vo svoj prospech.

Logika hriechu je principiálne o izolácii od druhých, ktorých prítomnosť je potenciálnou hrozbou pre naše ego. Celé sa to teda točí okolo toho, že sme uverili, že tu ide o naše nezávislé ja, ktoré sa musí presadiť, dnes povieme predať, urobiť kariéru či dokazovať sebe a svetu svoju hodnotu nejakým výkonom.

Ale my sme takto neboli stvorení – aby sme boli nezávislé individuality. Tento obraz človeka dosť nešťastne posilnila formulácia v podstate prvého stredovekého teológa Boëthia, že človek je individuálnou substanciou rozumovej prirodzenosti.

To nájdete takmer v každej učebnici kresťanskej antropológie. Ale podľa apoštola Pavla a slov samotného Ježiša žijeme, hýbeme sa a sme len a len v Bohu. Všetci totiž tvoríme jedno mystické telo a nie súbor izolovaných individualít.

Pápež František to chápe, ale je v tom aj často nepochopený, keď kritizuje mocenské maniere v Cirkvi prehliadajúce dobro celku; keď hovorí o dôležitosti periférie, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou celku; keď hovorí o otvorenosti srdca pre marginalizovaných a utláčaných a podobne.

Čo spôsobilo, že nastala takáto kultúra?

Určite k tomu prispel nesmierny vývoj techniky, ktorý pôsobí fascinujúco a navyše uľahčuje a spríjemňuje život. Zmysel techniky sme ešte nepochopili dosť dôsledne, a preto máme dnes mnohé problémy – od závislosti od virtuálnych počítačových svetov až po ekologické problémy.

Príliš veľa od nej očakávame. Asi sme naozaj, ako povedal František, „anestetizovaní“, príliš omámení jej možnosťami, a tak sa stávame jej vazalmi a nie pánmi. Problém je však ešte hlbší a súvisí s naším spôsobom myslenia, lepšie povedané, s mentalitou nezávislosti. Každý z nás je aj takým Kainom.

O tom hovorí pápež František v poslednej encyklike Fratelli tutti: „Oslobodiť sa od akejkoľvek túžby ovládať druhých.“ A svätého Františka dáva za príklad, že človek je toho schopný. Musíme však – ako hovorí František – spomaliť tempo, zrieknuť sa mentality posadnutej okamžitými výsledkami a učiť sa narábať s mocou, čo je trvalá úloha každého z nás.

Môže sa môj postoj skartácie obrátiť aj proti mne samému?

Určite, i keď to nerobíme vedome. Na podvedomej úrovni sme však často zameraní proti sebe, keď za najdôležitejšie považujeme dosiahnuť to, čo chceme, ale pritom nevieme, čo naozaj potrebujeme. Tak len reagujeme na emočné podnety, ktoré v nás vyvolávajú nutkanie niečo urobiť alebo neurobiť, povedať alebo nepovedať a podobne. A my to nasledujeme bez toho, aby sme vedeli, čo je v tej chvíli podstatné.

Buďme úprimní – ako často sa v nás objavuje presvedčenie, že vieme, ako sa to s tým svetom okolo nás má a že tomu objektívne rozumieme. Lenže to si myslia aj ľudia, ktorí majú v nejakej veci presne opačný názor. Vtedy máme tendenciu a nutkanie siahať po mocenských nástrojoch – či už je to výrok autority, alebo neprimeraná kritika, posudzovanie a odsudzovanie...

Neboli chvíle, keď sme na základe presvedčenia chceli, aby bol svet taký, ako chceme my, aby všetci a všetko bolo presne také, ako po tom túžime? Ak by sa to však stalo, akí ľudia by sa z nás stali? Podstata postoja skartovania, či už voči druhým, alebo voči sebe, vychádza v konečnom dôsledku z odcudzenia sa sebe samému.

Čo môže človek spraviť, aby sa vyhol skartácii?

Opakom skartácie seba je postoj pokory. Pokora nie je ponižovanie sa, ale naopak – pravdivé poznanie svojej veľkosti v Bohu – objavenie a poznanie, že Boh vo mne žije svoj život. To ma vedie k postoju vďačnosti a radosti a nie strachu z druhých, ktorí ma môžu ohroziť.

Už nemám strach, že budem odhalený, pretože viem, že nič nemôžem stratiť, lebo všetko už mám – Boha, ktorý sa mi dal, aby som mohol byť. Myslím si, že pápež František je presne takto slobodným človekom, ale nebolo to zadarmo.

V živote si prešiel a prechádza mnohými krížmi, ktoré však nemajú nad ním moc, a potom dokáže mať súcit a lásku k bezdomovcovi či migrantovi. Som presvedčený, že to nie je divadlo, ktoré často predvádzali politickí vodcovia, keď sa pred kamerami skláňali k vopred pripraveným deťom a obyčajným ľuďom.

To bol postoj odcudzenosti sebe samému. František nám však svojsky ukazuje príklad autenticity, lebo vie, kto je. Z toho vyrastá aj jeho chápanie Cirkvi, ktorá nemá byť izolovanou inštitúciou zamotanou do spletí procedúr, ale Božou láskou k svetu. Bohu vďaka za takého pápeža.

František v súvislosti so skartáciou často hovorí o solidarite s utláčanými a migrujúcimi. Ako si zachovať sociálnu lásku a zároveň sa nestať jej obeťou?

To bude stále aktuálna otázka. Na jednej strane sme ako kresťania povolaní k solidarite, ale na druhej strane nemôžeme byť naivní. František je vo svojom postoji k migrácii dosť nepopulárny, ale v skutočnosti jeho postoj je konzistentný s tým, čo na túto tému písali už jeho predchodcovia, zvlášť Ján XXIII., Pavol VI. a Ján Pavol II.

Otázka vlastne otvára problém miery solidarity a zásluhovosti. V sociálnej náuke Cirkvi je odpoveďou vzťah medzi právami a povinnosťami. Každý človek má právo na slušný život a slušnú životnú úroveň, ako aj právo na vysťahovanie a prisťahovanie, hovorí v encyklike Pacem in terris Ján XXIII.

Ale práva sú neoddeliteľné od povinnosti starať sa o svoj rozvoj. To zase podrobne rozvíja v encyklike Populorum progressio Pavol VI. Ak však budeme na problém nazerať len politicky alebo ekonomicky, nedostaneme sa nikam.

Len sa bude prehlbovať strach, ktorý je prirodzenou emočnou reakciou na nové a neznáme. Potom nemôžeme urobiť dobré rozhodnutie a nájsť dobré riešenie reálnych problémov. František to vo Fratelli tutti hovorí jasne: „Pozývam k tomu, aby sme išli za hranicu týchto prvotných reakcií.“

To však pre kresťana znamená v prvom rade prehlbovať vedomie, že všetci sme bratia, pretože v každom človeku je prítomný Kristus. „Všetko je spojené,“ hovorí František ku koncu encykliky Laudato si’, odvolávajúc sa na trojičný kľúč, ktorým kresťan musí interpretovať život okolo seba.

Práve toto vedomie univerzálne prítomného Krista vo všetkom, ako to deklarujeme vo viere, potrebujeme aj bytostne objaviť, pochopiť a osvojiť si. Potom už strach nebude mať nad nami moc a v konkrétnych situáciách nebudeme iných „skartovávať“, ale dokážeme zaujať múdry a spravodlivý postoj.

A k čomu nás v tejto veci Svätý Otec konkrétne pozval počas návštevy Slovenska, keď sa ako hlava Katolíckej cirkvi stretol s chudobnými, chorými či Rómami, teda so skupinami, ktoré sú často na okraji spoločnosti?

Odpoviem tak trochu okľukou. František veľa hovoril o dialógu a spoločenstve. Naša spoločnosť však dnes trpí. Podľa mňa sa to prejavuje na veľkej miere agresivity. Je to paradox.

Na jednej strane sa často odvolávame na cyrilo-metodskú tradíciu a na druhej strane nám chýba cit pre toleranciu a schopnosť viesť dialóg v postoji počúvania, o čom František nielen hovoril, ale aj vydával svedectvo.

Turbulencie v politickom priestore, ktoré sa prenášajú na voličov prostredníctvom médií, to ešte umocňujú – opozícia verzus koalícia, očkovaní verzus neočkovaní, naši verzus migranti a podobne. Zabudli sme na nádej, a preto sme príliš moralistickí a chceme meniť svet podľa svojho presvedčenia.

Zmierenie však nastane, až keď sa zastavíme a začneme sa starať o svoje vnútorné rozpoloženie. O svätom Antonovi Pustovníkovi jedna legenda hovorí, že raz kráčal po poli a videl tvrdo pracovať roľníka, povzdychol si asi v tomto duchu: „Pane, ty ma obdarúvaš toľkými milosťami a tento úbožiak tu takto ťažko pracuje.“

A z neba k nemu prehovorí hlas: „Anton, staraj sa o seba!“ To nebola výzva k egocentrizmu, ale ku skutočnej starosti o svoju dušu. Až keď sa začnem zaujímať o to, čo je skutočný život, o čo vlastne išlo Ježišovi, potom budem vedieť pomôcť aj ostatným.

Pokušenie Veľkého inkvizítora, ktoré František dvakrát spomenul, je presne v tom – uveriť, že mám meniť svet, redukovať realitu na svoje vopred pripravené schémy, túžiť po triumfálnom víťazstve. Ale ako to potom bude vyzerať? Súčasná kultúra je týmto pokušením omámená.

Výsledkom je prehlbovanie rozdelenia a vlastne vzájomná „skartácia“. Sloboda a zrelosť sa však rodia z hlbokého sebapoznania. To je základný predpoklad, ktorý nie je možné v ceste za dobrom obísť. Aký obraz Boha budeme v sebe živiť, tak sa budeme k sebe správať.