Láska je najúčinnejšia modlitba

Tradícia gregoriánskych svätých omší je v Katolíckej cirkvi prítomná už od stredoveku. Ako vznikla? Aký má vnútorný, duchovný zmysel?

Ide o starobylú prax, ktorej korene siahajú k sv. Gregorovi I. Veľkému (540 – 604). Ešte než sa stal pápežom, bol opátom benediktínskeho kláštora. Po smrti jedného z bratov zistili, že si pre seba schoval nejaké peniaze, čím sa previnil proti rehoľnej chudobe.

Gregor sa trápil pre spásu jeho duše, preto dal za tohto spolubrata odslúžiť 30 svätých omší v priebehu 30 po sebe idúcich dní. Podľa legendy sa tento spolubrat na 30. deň zjavil svojmu rodnému bratovi a oznámil mu, že už je v nebi. Tak sa táto prax stala veľmi populárnou.

Odslúženie 30 svätých omší však nemôžeme brať ako akýsi „Boží automat“ na zázrak.

Pri hodnotení významu gregoriánskych svätých omší musíme byť opatrní. Treba povedať, že nejde o žiadnu oficiálnu prax Katolíckej cirkvi v zmysle, že by sa gregoriánske sväté omše vyzdvihovali ako niečo účinnejšie než „bežná“ svätá omša obetovaná na nejaký úmysel.

Cirkev až po viac ako tisíc rokoch uznala túto praktiku za „zbožnú a rozumnú“. Nič viac ani menej. Teda je nutné vystríhať sa dvoch extrémov. Po prvé: že by sme gregoriánskym svätým omšiam pripisovali magickú moc v  tom zmysle, že nám zabezpečí žiadaný výsledok.

Takáto matematika je Pána Boha nedôstojná. To akože by sa pri 29. svätej omši ešte nebol ochotný zľutovať nad hriešnikom a po 30. by mu už nič nevadilo?

Aj jediná svätá omša má nekonečnú hodnotu. Takouto logikou by sme sa dosť nebezpečne začali blížiť k novozákonným farizejom a ich videniu spásy ako niečoho, čo si zaslúžime, prípadne kúpime.

Čo by bolo tým druhým extrémom?

Úplné zavrhnutie tejto „zbožnej a rozumnej“ praxe. Modliť sa za zomrelých či dať za nich odslúžiť svätú omšu je skutkom milosrdenstva a praktickým prejavom našej lásky k  nim. Nikdy nevieme, či náš zosnulý je už v Božom kráľovstve alebo sa ešte musí jeho láska k Bohu očistiť.

Preto sú zomrelí vďační za každú našu modlitbu za ich spásu, o to viac za svätú omšu. Tá totiž nie je len našou osobnou modlitbou, ale je nám umožnené, aby sa naše úmysly a prosby spojili s eucharistickou obetou samého Božieho Syna a hlasom jeho krvi, hlasom jeho obety.

To on sám svojím hlasom naplneným absolútnou láskou k Otcovi a zároveň k človekovi vyslovuje tieto naše prosby pred svojím Otcom. V častejšom, dokonca pravidelnom slúžení svätej omše na určitý úmysel potom môžeme vidieť efekt vytrvalej modlitby, ako to poznáme z Ježišových podobenstiev v evanjeliách.

Zo strany veriacich je taký veľký záujem o gregoriánske omše, že sa prakticky stali fenoménom. Je však reálne odslúžiť 30 svätých omší za sebou v bežnej farnosti? Je to reálnejšie v rehoľnom spoločenstve?

Ako kde. V Českej republike, kde už roky pôsobím, sú miesta a farnosti, kde kňaz nemá od ľudí žiadne požiadavky na odslúženie svätej omše na konkrétny úmysel. Mohol by teda mať priestor na odslúženie gregoriánskych svätých omší. Ale ani tu to nie je možné všade.

Vo farnostiach s väčším počtom veriacich, kde farníci žiadajú o intencie, je prijatie záväzku gregoriánok prakticky nemožné. To bude, myslím, aj prípad Slovenska.

Tu je skôr možnosť obrátiť sa na nejakého kňaza dôchodcu alebo rehoľné spoločenstvo, kde by mohli byť kňazi, ktorí nie sú ustanovení pre pastoráciu vo farnosti, a preto nemajú záväzky, ktoré by im to neumožňovali.

Za gregoriánske sväté omše je aj odporúčaná „cena“, ktorá je milodarom. Vysvetlíte, ako sa milodary používajú?

Spása je zadarmo, a  preto si ju nemôžeme ani nesmieme chcieť kupovať. Omšové štipendium, ktoré máte na mysli, je milodar veriaceho, ktorý dáva pri príležitosti žiadosti o odslúženie svätej omše na určitý úmysel.

Je to prejav vďačnosti človeka voči Cirkvi, ktorá mu sprostredkováva dar Ježišovho vykúpenia a milosti plynúcej z jeho obety. Konkrétne je to dar kňazovi, ktorý bude túto svätú omšu slúžiť. Omšové štipendiá sa historicky vyvinuli ako spôsob materiálneho zabezpečenia duchovných, teda príspevok na jeho živobytie.

Od toho sa vyvíjala aj výška milodaru. Bude asi rozdiel medzi kňazom, u ktorého je omšové štipendium doplnkovým príjmom, a kňazmi, ktorí žijú v krajinách, kde žiadne iné príjmy nemajú. Tam by potom výška tohto milodaru mala pokryť náklady na daný deň.

Je nutné však zdôrazniť, a aj pápeži to pripomínajú, že omšové štipendiá nesmú mať charakter poplatku či ceny za duchovný úkon. Že by sa človek, ktorý na tento príspevok nemá prostriedky, nemohol dostať k možnosti dať odslúžiť svätú omšu na nejaký svoj úmysel.

Kňazi majú byť ochotní odslúžiť svätú omšu aj bez tohto príspevku. Na druhej strane veriaci by si mali byť vedomí, že aj kňaz je človek, ktorý musí jesť, poplatiť nejaké účty, natankovať benzín do auta, aby mohol prísť napríklad do vedľajšej dediny na svätú omšu a podobne.

Keď teda veriaci netrpí hmotnou núdzou, potom omšové štipendium je príspevkom kňazovi na tieto potreby.

Premonštráti sú známi zvláštnou úctou k Eucharistii. Ako sa to prejavuje konkrétne vo zvyklostiach rehole? O sv. Norbertovi sa hovorí, že celý jeho život bol omšou…

Je pravda, že od počiatku bola naša rehoľa istým spôsobom spojená s Eucharistiou. Svätý Norbert, náš zakladateľ, mal hlboký vzťah k Ježišovi prebývajúcemu medzi nami v Eucharistii. Vo svojej dobe, v 12. storočí, bol propagátorom vtedy nie úplne samozrejmého denného slúženia svätej omše.

Tajomstvo sprítomňovanej obety Krista v Eucharistii ho naplňovalo posvätnou úctou k tajomstvu Boha, ktorý sa stal takým maličkým a ničotným z lásky k človekovi.

Svätý Norbert bol na svoju dobu jasným príkladom toho, čo vyjadril Druhý vatikánsky koncil a výstižne zdôraznil sv. Ján Pavol II. v encyklike Ecclesia de Eucharistia – že Eucharistia je zdroj a vrchol celého života Cirkvi.

Z eucharistickej obety a z prítomnosti Ježiša v nej čerpáme Božiu milosť, inšpirujeme sa touto láskou až do krajnosti a zároveň celé naše snaženie zase koncentrovane smerujeme k jednému bodu – k ďalšiemu sláveniu Eucharistie, do ktorého ponoríme celých seba i svoje nedokonalé úsilie, aby sa v spojení a dotyku s krížom stali niečím, čo už nie je iba naše, ale Božie.

Akým spôsobom prehlbujú premonštráti vieru vo sviatostného Krista medzi veriacimi?

Sú rôzne spôsoby: adorácie, ktoré nám pomáhajú otvárať svoje životy prítomnosti Boha, katechézy o Eucharistii, ktoré sú, zdá sa mi, zase dnes veľmi potrebné, aby nám možnosť svätej omše a  svätého prijímania nezovšednela, ale stále znovu sme v nich objavovali doslova hmatateľné láskyplné objatie s Bohom...

Najviac ale k eucharistickej úcte prispievame samotným slúžením svätej omše. Pre premonštrátov bolo vždy typické slávnostné slávenie svätej omše – keď vkladáme všetko, čo môžeme, do čo najdôstojnejšieho slávenia svätej omše ako Božieho tajomstva.

Nie do niečoho, čo vytvárame sami. Svätá omša nie je činnosť a výkon ani slúžiaceho kňaza, ani zhromaždeného spoločenstva.

Je to Boží čin, posvätná liturgia, konanie Krista Veľkňaza obetujúceho celý svet svojmu Otcovi – a  my vlastne iba so zatajeným dychom žasneme, že sme boli prizvaní do tohto tajomstva vstúpiť.

A ako sa snažíte zmierňovať urážky, ktorých sa Kristovi dostáva v Najsvätejšej sviatosti? Je nejaká modlitba, ktorú sa zvlášť modlíte a ku ktorej by sme sa mohli pripojiť?

Každá urážka Krista v Eucharistii je vlastne nedostatkom vďačnosti a  lásky, ktorými by mal človek odpovedať na Božiu lásku koncentrovane vnímanú v dare Eucharistie. Či už bol tento nedostatok lásky úmyslom, alebo zanedbaním.

V  oboch prípadoch budeme pri zmiernení urážky najefektívnejší, keď to, čo chýba inde, budeme vyvažovať a doplňovať svojou dôslednejšou a intenzívnejšou láskou k Ježišovi, trebárs pred svätostánkom. Pokojne bez slov.

V stretnutí Milujúceho a milovaného. A tiež milujúceho a Milovaného. Láska je najúčinnejšia modlitba.

Zo životov svätých vieme, že práve pri adorácii často upadali do extázy. Čo pre vás osobne znamená adorácia?

Zotrvávať v  adorácii v  blízkosti eucharistického Krista je najúčinnejší a najistejší prostriedok duchovného pokroku. Možno je to trochu naivné a prízemné prirovnanie – ale vždy mi pripadalo, že je to, ako keby sme celí premrznutí pristúpili k zdroju tepla.

Keď zotrvávame pred svätostánkom, naše zmrznuté, až ľadom obalené srdcia vystavujeme samotnému ohnisku Božej lásky.

Čím dlhšie a častejšie tam sme, tým viacej sa ľad roztápa, opadajú okovy hriechov a nerestí, ktoré nás spútavajú, a dovoľujeme Ježišovi, aby nás zahrial na svoju teplotu, aby v  nás zapálil svoju lásku.

Takto pravidelne adorujúci človek postupne poznáva, že to, čo sa ešte pred nejakým časom zdalo nemožné, zrazu dokáže. Adorácia je hlavne zážitok lásky.

A ako všetci vieme, sú zážitky, o ktorých nehovoríme. Je to vec osobnej skúsenosti. V duchovnej sfére nie všetky zážitky možno zdieľať s inými. Skôr sú pozvaním – skús aj ty a uvidíš.