Láska k Cirkvi vo mne zosilnela

Koľko seminaristov študuje v kňazskom seminári v Benine?

Tento rok máme 125 seminaristov. Bohoslovci k  nám prichádzajú zo všetkých beninských diecéz. V seminári pôsobí sedem kňazov formátorov, ďalších osem s nami spolupracuje externe. Pracujú tu aj tri rehoľné sestry a štrnásť laikov. Spolu tvoríme veľkú seminárnu rodinu.

Ako vyzerá bežný deň bohoslovcov?

Režim v našom seminári je vojenský. Deň začíname ráno o 5.45 a končíme večer o 23.00. V rámci toho bohoslovci absolvujú osem hodín štúdia. Seminaristi však pracujú i  manuálne.

Starajú sa o záhradu a hospodárske zvieratá, pracujú na poli, upratujú a udržiavajú poriadok a čistotu v budove, pomáhajú v kuchyni. Všetci majú vyhradený čas aj na spoločnú modlitbu a tiež na rekreáciu.

Počas dňa musí mať každý aj chvíle úplného stíšenia v individuálnej modlitbe. Je to veľmi pekný život, ale zároveň je to drina porovnateľná s olympijským výkonom.

Keď sa pozeráte na svojich seminaristov, čo vidíte?

Predovšetkým sa na nich pozerám s veľkým obdivom. Väčšina pochádza z horlivých kresťanských rodín. Sú ovocím modlitieb vo svojich rodinách a farských spoločenstvách.

Udivuje ma, ako sa počas štyroch rokov menia – prichádzajú k nám utiahnutí chlapci, ktorí postupne začínajú nadobúdať sebaistotu a vyžarovať duchovnú silu. U viacerých už vnímam svätosť a krásu ich povolania.

Sú to mladí muži, ktorí sú inteligentní i duchovnejší ako my, ich učitelia, a majú lepšie vlastnosti. No je pred nimi ešte veľký kus práce. Niekedy sa o nich bojím, pretože svet, v ktorom budú pôsobiť ako kňazi, je úplne iný, ako som ho poznal ja pred dvadsiatimi rokmi. Dnes je to náročné, ale dúfam, že zo seminára budú mať veľmi dobrú skúsenosť.

Snímka: Erika Litváková

V čom sa najviac zmenilo vaše vnímanie kňazstva spred osemnástich rokov, keď ste boli vysvätený, v porovnaní s dneškom?

V troch veciach. Po prvé: z roka na rok sa uisťujem o tom, že som bol naozaj stvorený, aby mal Boh zo mňa kňaza. Táto túžba je vo mne každý deň a každý deň je pre mňa v tomto zmysle nový. Po druhé: vtedy som nevedel, že budem musieť neustále hľadať prostriedky na výkon svojho poslania.

Myslel som si, že Cirkev mi poskytne všetko. Bol to pre mňa šok, keď som zistil, že závisím od veľkodušnosti a štedrosti iných. Po tretie: mal som možnosť žiť osem rokov v Taliansku. Stretol som tam cirkevné autority i profesorov z veľkých rímskych univerzít. Napriek postaveniu sú to normálni, jednoduchí ľudia.

Toto zistenie vo mne ešte väčšmi posilnilo vieru v Ducha Svätého, ktorý riadi Cirkev. Keby riadenie Cirkvi záviselo od ľudí, takých, akí sme, myslím si, že by dlho netrvala. Ježiš si naďalej vyberá jednoduchých ľudí, ako bol napríklad svätý Peter, a prostredníctvom nich vedie svoju Cirkev. Vďaka tomuto poznaniu vo mne zosilnela láska k Cirkvi.

Ako vnímate aktuálnu synodu v Ríme?

Synoda je veľká milosť pre celú Cirkev. Môže nám pomôcť znovuobjaviť to, čím je Cirkev pre svet, a zároveň nám ukázať, ako v nej máme žiť, pretože pohľad sveta na Cirkev sa veľmi zmenil. Veľa ľudí v nej vidí iba inštitúciu, nie rodinu veriacich.

Synoda nám môže pomôcť objaviť našu vlastnú identitu, teda začleniť a zapojiť každého veriaceho, aby opäť zaujal svoje miesto v Cirkvi. Svet má dojem, že Cirkev je redukovaná len na biskupov, kňazov, rehoľníkov a rehoľné sestry, ale táto synoda ukazuje, že tu majú nezastupiteľné miesto aj laici.

U nás v Afrike to už žijeme. V našich farských komunitách majú laici veľkú a nenahraditeľnú úlohu. Aktuálna synoda v Ríme má vyslať odkaz, že Cirkev je Božia rodina. A ako v každej rodine má každý jej člen svoje vlastné poslanie i úlohy, či je to otec, mama alebo deti.

Synoda tu nie je nato, aby sa na nej prezentovali nejaké reklamácie a sťažnosti alebo aby sa bránili rôzne ideologické názory. Je tu preto, aby sme kráčali po spoločnej ceste ako rodina.