Ľudia boli radi, že kňaza nevidia iba v kostole, ale i na športovej udalosti

Medzi futbalistami nájdeme aj niekoľko kňazov. Jedným z nich je aj sekretár bývalého apoštolského nuncia na Slovensku MARCEL CÍBIK (41), ktorý popri pastoračnej službe aktívne hrával za Horné Lefantovce.
Ján Lauko 17.07.2018
Ľudia boli radi, že kňaza nevidia iba v kostole, ale i na športovej udalosti

Kňaz Marcel Cíbik vo futbalovom drese (štvrtý zľava) / Snímka: archív -MC-

Ako prišlo u vás k spojeniu kňazskej služby a futbalu?

Takmer každá slovenská obec má aj svoje vlastné ihrisko. Tak tomu bolo i v mojej rodnej obci Horovce. V nedeľu ráno sa išlo na svätú omšu a poobede na futbalový zápas. Najskôr som bol iba divákom a povzbudzovateľom nášho tímu, neskôr som sa stal aktívnym hráčom. Tomuto športu som sa venoval závodne až do doby, keď som vstúpil do Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre, ale ani tam, ako sa ľudovo hovorí, som „nezavesil kopačky na klinec“. Spolu s inými bratmi-seminaristami sme rekreačne hrávali futbal na trávnatých lúkach pod Nitrianskym hradom alebo sme si merali sily v priateľských zápasoch s bohoslovcami z iných slovenských seminárov. Dokonca jeden futbalový zápas spôsobil to, že som si utrhol väzivo na členku z oboch strán, bol som operovaný a musel som chodiť s barlami. Nakoľko to bolo pred mojou diakonskou vysviackou, bol som aj vysvätený s barlami za diakona. Lekári mi hovorili, že si už futbal s veľkou pravdepodobnosťou do konca života nezahrám. Ale vďaka Pánu Bohu to nebolo tak. Aj ako kňaz činný v pastoračnej službe som hrával futbal závodne za Horné Lefantovce.

 

Futbal je často o emóciách a občas padnú na zápase aj tvrdé slová. Ako ste to počas aktívnej kariéry vnímali?

Je pravda, že pri športe človek ukáže svoje pravé ja, svoju pravú tvár, aký je skutočne vo svojom vnútri. Samozrejme, že boli niektoré dediny, o ktorých sa hovorilo, že treba odohrať zápas, na slová súpera nereagovať a ihneď po odpískaní konca zápasu nasadnúť do autobusa a odísť domov. Je veľmi smutné, keď niektorí povolia uzdu svojim emóciám až do takej miery, že si pomýlia ihrisko za miesto hrubého násilia a boxu, čo však nemá nič spoločného so športom. Musím povedať, že som mal dobrých trénerov, ktorí nás nielen trénovali po športovej stránke, ale aj do určitej miery formovali a viedli k tomu, aby sme sa správali na zápase ako ľudia. Keď sme hrali zápasy mimo dediny a museli sme cestovať dlhšiu trasu, a zápasy sa hrali iba v nedeľu, zastavili sme sa najskôr v nejakom kostole, kde bola ranná svätá omša, a potom sme cestovali na zápas. Keď niekto z tímu povedal tvrdšie slovo, tréneri ho napomenuli a pohrozili, že to povedia rodičom. Ba dokonca, keď si niektorí nedali povedať, dostali dištanc a za trest nemohli nastúpiť v ďalšom zápase. 

 

Ak ste na zápase, vnímajú vás ako duchovnú autoritu a prispôsobujú tomu svoje správanie?

Môžem povedať, že ako kňaz, keď som hrával, vnímali ma stále ako kňaza, a teda aj ako duchovnú autoritu. Boli radi, keď kňaza nevideli iba v kostole pri oltári, ale mali sa možnosť s ním stretnúť a porozprávať nielen na návšteve v rodinách, kultúrnej či spoločenskej udalosti, ale aj na športovej akcii. Ba dokonca si s ním zahrať futbal v jednom tíme. Snažili sa patrične aj ovládať svoj jazyk, prípadne, ak aj niektorým hráčom vykĺzlo z úst niečo, čo nemalo, mali tú silu ospravedlniť sa, že to tak nemysleli.

 

Považujete futbal, prípadne iný šport, za jednu z možných foriem farskej pastorácie?

Šport ako taký určite patrí medzi vhodné a dobré farské formy pastorácie ohlasovania Kristovej náuky, ktorá môže osloviť a pritiahnuť predovšetkým mladú generáciu. Vychádza to aj z toho, že ide o osobný a bezprostredný kontakt s mladým človekom, kde prostredníctvom rôznych športových aktivít a s nimi spojených osobných stretnutí, rozhovorov sa prechádza ku kamarátstvu, priateľstvu, a tým aj k lepšiemu pripraveniu terénu srdca na prijatie alebo prehĺbenie vzťahu s Pánom Ježišom. Sám som buď organizoval alebo zúčastnil sa na futbalových či hokejbalových turnajoch a na zápasoch pre miništrantov a aj pre žiakov, ktorých som učil a ktorí sa pripravovali na prijatie prvého svätého prijímania alebo sviatosti birmovania. Napokon aj Svätý Otec František sa prostredníctvom Pápežskej rady pre kultúru snaží robiť osvetu, aby šport bol v službe ľudstva, podporoval zdravý životný štýl a kultúru, formoval ľudí na obraz Ježiša, Dobrého Pastiera.