Ľudský život je veľká Božia milosť

Tento rok ste si pripomenuli aj 50. výročie kňazskej vysviacky. Čo pre vás kňazstvo znamená?

Kňazstvo je pre mňa dar a tajomstvo v zmysle slov sv. Jána Pavla II. Každý deň si uvedomujem, že všetko je dar, a zároveň v každom dni sa ma Boh dotýka svojím tajomstvom tak po vertikále smerom k nemu, ako aj po horizontále smerom k ľuďom.

A tak kňazstvo, ale aj život každého z nás veriacich je život v Božej milosti s cieľom, ktorý nám naznačil Ježiš: „Len jedno je potrebné!“ A poučenie o tom potrebnom vložil do slov evanjelia.

Aké bolo vaše detstvo na dedine? Rodila sa už niekde tam - v živote malého dedinského chlapca - túžba po kňazstve?

Keď som sa po roku 1990 pýtal nastupujúcich nových seminaristov, kto stál na počiatku ich túžby po kňazstve, až na malé výnimky zaznievalo: rodina, kňaz, farnosť, spoločenstvo, rehoľné sestry. Také bolo aj moje prirodzené prostredie.

Ako malý chlapec som rád miništroval. Otec bol kostolníkom, tak som ho už ako mladík zastupoval. Mali sme vo farnosti krásne vzory duchovných otcov, doma to boli starí rodičia a príbuzní, blízka mi bola komunikácia s farou, s ľuďmi vo farnosti.

A nad tým všetkým „nebo“ Božej pomoci a priazne, o ktoré sme často v rodine prosili spoločnou modlitbou ruženca, deviatnikom k svätému Jozefovi či slávením rôznych liturgických sviatkov. To všetko Pán prichystal na podporu môjho povolania ako svoje prekvapenie.

Spomeniete si ešte s odstupom času, aká bola vaša cesta ku kňazstvu? Kedy vo vás dozrelo rozhodnutie stať sa Kristovým kňazom?

Dodnes ďakujem Pánovi za dar cesty bez väčších problémov. Oceňoval som to vo svojom vnútri, keď som neskôr sledoval cestu mne zverených seminaristov a videl som ich vonkajšie aj vnútorné zápasy.

V čase mojich gymnaziálnych štúdií bol u nás duchovný otec Anton Tholt. Jemu som sa zveril s túžbou po kňazstve a jemu ďakujem, že ma duchovne viedol a usmerňoval. Učil ma súkromne latinský jazyk. Ale hlavne som videl jeho kňazské svedectvo.

Po roku 1960 som zažil obdobie, keď z väzenia sa vracajúci kňazi mohli ísť len mimo pastorácie. Dvere fary nášho duchovného otca boli otvorené. Pamätám sa, že na Vianoce počas tých rokov, keďže vtedy ešte nebola koncelebrácia, som s otcom niekedy i piatim kňazom miništroval v zatvorenom kostole pred polnocou, aby pri hlavnom i bočných oltároch mohli odslúžiť polnočnú svätú omšu.

Potom bola farská polnočná a po jej skončení sme všetci v kňazskom spoločenstve na fare prežili chvíle, ktoré sme volali krštenie Ježiška. Práve takéto spoločenstvo so staršími kňazmi ma držalo v živote. Po maturite v roku 1965 sme si so spolužiakom podali prihlášku do vtedy jediného bratislavského seminára.

Prihláška sa podávala na biskupský úrad, ale tamojší proticirkevný zmocnenec to už na druhý deň oznámil škole. Nastal šum, ale naši spolužiaci nás podržali a povzbudili. Rovnako to bolo aj u pedagógov, aj keď, pochopiteľne, nemohli to navonok ukázať.

Do seminára v Bratislave som nastúpil v septembri 1965. Vo všetkých piatich ročníkoch pre všetky diecézy nás bolo vtedy 64, z toho 20 v prvom ročníku, čo bolo najviac. Dodnes si s láskou spomínam na duchovných otcov, našich vychovávateľov. Väčšina je už vo večnosti.

Kňazom ste sa stali v období totality. Aké to bolo ohlasovať Krista v časoch, ktoré neboli naklonené viere?

Za veľký dar v kňazstve považujem osobnú skúsenosť a svedectvo Boha v jeho láske ku mne a rovnako lásku mojich spolubratov a veriacich. Kňazom som sa stal 21. júna 1970 a od júla som nastúpil za kaplána do Levoče k vynikajúcemu kňazovi Štefanovi Klubertovi. Bola to pre mňa pokračujúca škola života.

Pre Cirkev bol čas Dubčekovho odmäku požehnaným obdobím, aj keď tu boli vonkajšie tlaky, ale žili sme pravdu, že „žiadna doba života nebola vybraná spod klenby Božieho požehnania“. Aj dnes sa modlím za terajších i budúcich kňazov, aby vždy s láskou prijali svoje miesto, ktoré im ich biskup s požehnaním zverí.

A toto požehnanie mojich predstavených som zažíval po celý kňazský život a na všetkých miestach, kam ma poslali.

Takmer štvrťstoročie ste boli rektorom seminára v Spišskej Kapitule. Ako si spomínate na túto službu?

Začal som ju v spoločenských udalostiach po novembri 1989 z poverenia otca biskupa Františka Tondru. Sú známe slová jeho konsekrátora kardinála Jozefa Tomka dva mesiace predtým, že „nad Tatrami svitá“. Za vicerektora som si vybral Štefana Sečku, ktorého som roky predtým osobne poznal.

A tak už od januára 1990 sme spolu podnikali kroky po úradoch a cesty aj do zahraničia s prosbami hlavne o finančnú pomoc. Situácia sa ešte viac vyjasnila po 14. februári 1990, keď Apoštolská stolica vymenovala nových biskupov do Košíc, Rožňavy a Banskej Bystrice.

Na pozvanie otca biskupa Františka Tondru sme sa s otcami biskupmi Alojzom Tkáčom a Eduardom Kojnokom už o niekoľko dní po ich vymenovaní stretli na našom biskupskom úrade. Tu padlo rozhodnutie o obnove seminára a tiež o tom, že pôjde o interdiecézny seminár pre Košickú, Rožňavskú a Spišskú diecézu.

Dňa 3. októbra 1990 bolo slávnostné otvorenie formačného roku v kňazskom seminári, ktorý niesol názov po Božom služobníkovi biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, a rovnako aj akademického roku na Teologickom inštitúte, ktorý sa stal súčasťou Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave.

Svoju službu rektora som ukončil 16. mája 2014. Na všetkých, s ktorými som mnohé roky spolupracoval, si s láskou každý deň spomínam a ďakujem im za všetku pomoc, ktorá sa mi od nich dostala. Vďačím hlavne Pánu Bohu za roky tejto služby.

Dnes sa teším zo stretnutí s mojimi študentmi, spolubratmi v kňazstve, ktorých je okolo 600. Osobitne sa každý deň modlím za tých, ktorí už zomreli, ale aj za tých, ktorí zanechali kňazské pôsobenie pre rôzne životné okolnosti.

Zážitkov z prostredia seminára máte za tie roky určite viac než dosť. Mohli by ste sa o nejaký podeliť?

Ako rodina doma žije každý deň svoje radosti i starosti, tak je to aj v seminári. Platí to biblické: radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi. O tom je život.

Vo formácii sa učíme prijímať všetky jeho stránky: tešiť sa z rozkvitnutej lúky, hviezdnatej oblohy, džavotu i plaču malého dieťaťa, tešiť sa s mladými, mať súcit so starými, pamätať na chorých a opustených, prekračovať denne pomyselné hranice a sprevádzať hladujúcich, migrantov bez domova a mnohých ťažko skúšaných vo svete.

Seminaristi mi urobili radosť, keď napríklad nočným bdením pred Eucharistiou sprevádzali nejaký vojnový konflikt, ak pohotovo zareagovali na potrebu blížneho v našom prostredí.

Stalo sa, že začínajúci bohoslovec sa ocitol v nemocnici a potreboval obličku. Vyhlásil som na rektorskej konferencii, či by sa niekto odhodlal darovať svoju obličku - a prihlásili sa desiati. Dodnes sa pamätám na jeho úsmev na nemocničnom lôžku, keď som mu oznámil, že spolubratia mu chcú pomôcť.

K radostiam seminára patria napríklad akadémie na sviatky Panny Márie, svätého Tomáša Akvinského, každoročné púte na sviatok Panny Márie Ružencovej na Mariánsku horu v Levoči, vystupovania Scholy cantorum, účasť na športových turnajoch, ale aj prázdninové spoločenstvá vo farnostiach i v seminári.

Dnes kňazských povolaní v porovnaní s minulosťou výrazne ubúda. V čom vidíte príčinu?

O tomto jave sa dosť popísalo. Bránim sa vnútorne postaviť odpoveď len na vonkajšej analýze typu, že je tu demografická krivka smerom dole, že rodiny nepestujú povolanie, že prostredie života je viac technické ako ľudské, prevláda pocit spoločenskej neatraktívnosti kňazského povolania a podobne.

Ak pátrame po odpovedi, zrejme je v tej definícii sv. Jána Pavla II., že kňazstvo je dar a tajomstvo. A pred tajomstvom kľačíme, skláňame sa. Dokážeme to aj dnes? Aj dnes je kňazské i každé povolanie o prekvapujúcom vstupe Boha do života jednotlivca. Otázka je, či sa vieme dať prekvapiť.

Ale všetko je v Božích rukách a aj dnes sa mnohí modlia a obetujú za nové kňazské a rehoľné povolania. Na druhej strane treba pamätať, že aj severná Afrika bola v minulosti kresťanským krajom. Napríklad mesto Hippo dalo Cirkvi svätého Augustína.

Keď tam dnes na okraj púšte sprievodcovia privezú turistov, zažijú večerný západ slnka a so zdvíhajúcim sa vetrom počujú zvuk, ktorý pripomína plač. Vtedy sprievodcovia vravia, že to Sahara plače, pretože pred rokmi bola kvitnúcim sadom. Bojím sa rokov, keď turistom stojacim na našej hranici povedia, že Slovensko plače.

Po ukončení služby v kňazskom seminári ste ostali ešte nejaký čas na akademickej pôde a stali ste sa na jedno obdobie rektorom univerzity v Ružomberku. Čo vám dali tieto roky?

Na Katolícku univerzitu (KU) do Ružomberka som prišiel v júni 2014. Ako rektor som sa snažil aj so svojimi spolupracovníkmi vo vedení univerzity o jej rozvoj, hlavne duchovný a intelektuálny. Nadviazal som na prácu svojich predchodcov.

Uvedomoval som si, že hlavným poslaním univerzity je pestovať vedu a vieru v našej spoločnosti, stáť v službách inkulturácie evanjelia do života, pomáhať pri budovaní civilizácie lásky.

Snažil som sa, aby KU verne slúžila pravde v duchu učenia magistéria Cirkvi; aby bola otvorená pre všetkých bez ohľadu na etnickú, politickú i náboženskú príslušnosť a aby poslúžila všetkým, čo úprimne hľadajú pravdu viery a vedy, lebo pre duchovnú a mravnú obnovu Slovenska veľmi potrebujeme študentov a absolventov, ktorí budú vysoko intelektuálne erudovaní a rovnako aj na vysokej mravnej i duchovnej úrovni.

Pápež František v novej encyklike Fratelli tutti napísal: „Aké úžasné by bolo popritom, ako objavujeme vzdialené planéty, nanovo objaviť potreby bratov a sestier, ktorí krúžia okolo nás!“ Modlím sa denne za KU, aby jej študenti, zamestnanci i pedagógovia vedeli „správne krúžiť“.

Pohybovali ste sa medzi mladými ľuďmi. Ako vnímate súčasného mladého človeka?

Je dieťaťom svojej doby presne tak, ako sme boli my v mladosti. Traduje sa, že na tabuliach starých vykopávok v Egypte spred 3000 rokov našli napísané konštatovanie: Naša mládež je skazená!

Cyklicky sa to hodí na každú dobu. Je na nás všetkých pomôcť mladým a hlavne svedectvom vlastného života im ukázať, v čom je hodnotný, zodpovedný a zmysluplný život. Hlavne rodičia, okruh rodiny a generácia pedagógov, ale i všetci ľudia na zodpovedných miestach sú k tomu povolaní.

A my starší budeme za dosiahnutie tohto cieľa verne držať v ruke rebrík modlitieb ruženca. Viem, že mnohí mladí sa trápia nad hodnotami života, ktoré pre iných už nie sú hodnotami.

Mnohí vás poznajú len ako kňaza. A čo Jozef Jarab „v civile“? Aké máte záľuby? Čo patrí medzi vaše obľúbené aktivity?

Vždy som vnímal, že ono civilné v živote kňaza by malo ísť v symbióze s jeho poslaním. Ako mladý kňaz som aj ja mal rád hory, v Levoči Mariánsku horu, kam som brával mladých.

Počas totality mi čas vypĺňali duchovné stretnutia s mladými, s rodinami, s rehoľnými spoločenstvami, aktivity, ktoré mali v sebe náboj dobrodružnosti. Našou hymnou bola pieseň Tri dni ma naháňali...

Rád som si v minulosti zahral na harmonike a zaspieval hlavne ľudové a staré piesne PTPákov, ktoré ma naučili starší kňazi.

Čo by ste chceli na záver odkázať čitateľom Katolíckych novín?

Vždy, keď vo štvrtok beriem do rúk Katolícke noviny, napĺňam posolstvo profesora Ladislava Hanusa, ktorý nám raz v knižnici, držiac v ruke knihu, vydal svedectvo o tom, že každý, kto otvára knihu (podotýkam hodnotnú!), vzdáva tým úctu všetkým, ktorí ju pripravili a vložili celé svoje umenie do jej formy, obsahu a tvaru.

Tak aj pri Katolíckych novinách modlitbou požehnávam všetkých, ktorí mi tento pokrm ducha pripravili.

A pamätám aj na všetkých spolučitateľov, ktorým sa dostane podpory kráčať v živote za cieľom, aby nás Pán a darca nášho života a povolania viedol i naďalej svetlom a silou svojho Ducha a aby nám pomáhal vidieť, čo je potrebné urobiť a kde je potrebné pomôcť.

Nech nám dá silu na realizáciu jeho vnuknutí, nech nás obdarí veľkou láskou ku všetkým, nech cítime jeho pomoc, keď zlo na nás útočí. Rovnako prosím Pána, aby nám dal dar potrebného zdravia a zachoval nás vo svojej milosti a láske.