Majte odvahu a nestrácajte nádej

Bola vaša cesta ku kňazstvu priamočiara?

Dá sa to tak povedať. Začala sa vlastne v útlom detstve. Doma, v rodine, v rodnej Ľubici. Vyrastali sme štyria bratia v dome, ktorý rodičia ťažko postavili vlastnými rukami.

K rozhodnutiu pre kňazstvo ma motivoval príklad viery mojich rodičov. Každodenná večerná modlitba s otcom či jeho rozprávania príbehov z Biblie, keď som ešte ani nechodil do školy. Otec bol v detstve hlavný formovateľ mojej viery. Neskôr to boli, samozrejme, príklady našich miestnych gréckokatolíckych kňazov a veriacich v ľubickej farnosti. Napríklad otec Andrej Zima, ktorý prežil vo vyhnanstve na Sudetách či na strednom Slovensku osemnásť rokov. 

Neskôr mal významný vplyv na moje rozhodnutie stať sa kňazom vladyka Ján Babjak, ktorý bol do roku 1989 farárom v Ľubici. Dôležitú úlohu zohral aj mamin bratranec, Ľubičan, otec Ján Zavacký, tiež jeho rodná sestra a sestra baziliánka Náukracia. Ich príklad viery počas komunizmu bol inšpiratívny.

Napokon ste sa stali kňazom rehole jezuitov. Neskôr pomocným biskupom pre Prešovskú archieparchiu. Ako to s odstupom času vnímate?

Svätý Ján v úvode svojho evanjelia hovorí, že sme prijali milosť za milosťou. Stať sa biskupom je tiež milosť a je to moje povolanie, v ktorom chcem byť nášmu Pánovi verný do konca.

Vianoce sú pre mňa stále krásne a plné nádeje pre ľudstvo. Prečo? Lebo Kristus sa stále rodí v našich srdciach, ak mu to dovolíme.

Aké boli prvé dni a týždne vašej služby apoštolského administrátora Parmskej eparchie v USA?

Veľmi zaujímavé, ale aj náročné. Učil som sa „za jazdy“ anglicky, hoci predtým som si myslel, že anglicky viem. Ale zdanie klame. Menovanie za apoštolského administrátora Parmy som považoval a stále považujem za službu Cirkvi z vôle Svätého Otca. Tak to aj s radosťou prijímam a teším sa z tejto služby.

V tejto multikultúrnej krajine zrejme vnímate rozdiely pastorácie oproti Slovensku. Rozdielnosť je spôsobená odlišnosťou kultúr, odlišnými historickými skutočnosťami. Ešte ani teraz všetkému nerozumiem.

Niektorí naši veriaci s rodinami cestujú aj hodinu každú nedeľu autom po diaľnici, aby boli na božskej liturgii. Do našich farností a misií niekedy letím aj dve hodiny alebo cestujem autom päť-šesť hodín, aby som sa modlil s kňazom a s našimi veriacimi.

No Spojené štáty majú nádhernú prírodu, niečo úžasné. Takže som vďačný Pánu Bohu za túto skúsenosť. A s rokmi a skúsenosťami som zároveň čoraz vďačnejší Bohu aj za to, čo som dostal doma od svojich rodičov.

Predstavte nám krátko Diecézu Parma v Ohiu.

Ruténska eparchia Parma má sídlo v Parme pri Clevelande, v štáte Ohio, na severovýchode USA. Vznikla dekrétom pápeža Pavla VI. v roku 1969, odčlenením z Pittsburskej eparchie. Jej teritórium sa vtedy rozprestieralo od štátu Ohio až po Aljašku a Havajské ostrovy.

To sa zmenilo v roku 1984, keď vznikla naša eparchia v západnej časti USA, vo Van Nuys, mestskej štvrti Los Angeles v Kalifornii, ktorej sídlo sa neskôr preložilo do Phoenixu, v štáte Arizona. Po tomto rozdelení má naša eparchia dvanásť štátov Midwestu – Ohio, Indiana, Michigan, Illinois, Minnesota, Wisconsin, Missouri, Kansas, Iowa, Nebraska, Južná Dakota a Severná Dakota – dvadsaťšesť farností a štyri misie v ôsmich štátoch z dvanástich. Najviac farností je v Clevelande a okolí v štáte Ohio. V eparchii máme aj emeritného biskupa Johna Kudricka.

Z dvadsiatich siedmich aktívnych kňazov pochádzajú šiesti zo Slovenska, traja z Ukrajiny, jeden z Maďarska a jeden z Bieloruska, ostatní sú z USA. Potrebujeme ďalších kňazov z Európy, lebo máme neobsadené ešte aj farnosti či misie bez stáleho kňaza. Je tu zopár kandidátov do kňazského seminára z USA i zo Slovenska. V eparchii pôsobí štrnásť diakonov a je tu ženský monastier Krista Ženícha v Burton, v Ohiu, ktorý je eparchiálneho práva.

Čo najviac trápi veriacich v prostredí, kde pôsobíte?

Poviem to v skratke, i keď by sa o tom dalo hovoriť veľmi dlho: sekularizmus, materializmus, drogová závislosť, veľká rozvodovosť a ideológia transgender.

Prichádzate do kontaktu aj s potomkami Slovákov, ktorí odišli za prácou do Ameriky pred vyše storočím?

V USA už naša Gréckokatolícka cirkev na etnických základoch nefunguje. Venujeme sa veriacim, ktorí sú už treťou či štvrtou generáciou a po slovensky či po rusínsky vôbec nevedia. Plus máme konvertitov z protestantských cirkví alebo aj rímskokatolíkov, ktorí prešli k nám.

No aj tak sme za posledných päťdesiat rokov stratili vyše osemdesiat percent z pôvodného počtu veriacich. To je poučenie pre Slovensko. Je potrebné veriacim ohlásiť Božie slovo, aby mali živú vieru a život v Kristovi, ktorý im pomôže prísť do Božieho kráľovstva.

A v čom sú pre vás povzbudením veriaci, ktorým slúžite ako biskup?

Že napriek všetkému, čo za posledných sto rokov zažili, sú ešte gréckokatolíci a chodia do cerkvi.

Váš bežný deň je zrejme odlišný, ako keď ste boli biskupom na Slovensku. Asi je kvôli častému cestovaniu aj hektickejší.

Nemôžem povedať, že je hektický. Je taký, aký si ho naplánujem. Ak sa začína a končí deň biskupa modlitbou či meditáciou, všetko ostatné je tak, ako má byť. Covid síce všetky cesty na dva roky pozastavil, ale už opäť cestujem po celej Eparchii Parma aj mimo nej.

Je niečo, čo vás na prežívaní Vianoc v USA zvlášť oslovuje?

Mňa najviac dojíma Božia láska k človeku, ktorý je hriešny. Ľudia sú všade rovnakí. Potrebujú zažiť Boží dotyk a potom sa obracajú a žijú s Bohom. Vianoce sú pre mňa stále krásne a plné nádeje pre ľudstvo. Prečo? Lebo Kristus sa stále rodí v našich srdciach, ak mu to dovolíme.

A vaše spomienky na Vianoce v rodnej Ľubici?

Spomienky z detstva sú nádherné. Ako každé dieťa som veľmi intenzívne vnímal atmosféru Vianoc. Celá rodina sme boli na všetkých bohoslužbách, čo mi spôsobovalo vnútornú radosť a pokoj. Áno, som Rusín, čo je priamo späté s mojou rodinou a rodičmi, ktorí pochádzajú z obce Osturňa na Zamagurí.

Ktorá vianočná koleda je vám osobitne blízka a čo sa vám s ňou spája?

Je to „koľadka“ Viflejemi dnes Marija prečista, V Betleheme dnes Mária prečistá. Spája sa mi s ňou radosť z kresťanskej viery. Ak dnes i v týchto ťažkých časoch prestaneme byť radostnými kresťanmi, tak už je to s nami zlé a treba s tým niečo urobiť.

Neobídeme v rozhovore ani štedrovečerné stolovanie. Ktoré jedlá zvykli byť na stole u Lachovcov?

Oblátky s medom a cesnakom, jabĺčko, pôstna kapustnica, hrachová polievka, bobaľky, rybie filé so zemiakovým šalátom, zemiakovo-bryndzový koláč nazývaný knes a makovník.

Máte v srdci silno zakódovaný nejaký osobitý fragment zo slovenských Vianoc?

Naša liturgická bohoslužba po štedrej večeri v chráme, teda Veľké povečerie, kde spievame: „S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh.“

Čo vás denne inšpiruje v biskupskom poslaní?

Biskupská služba je pre mňa konkrétna možnosť dôjsť k plnej jednote s Bohom v dennom prežívaní jeho prítomnosti. Je to pre mňa cesta k svätosti. Takže nakoniec je jedno, či je to na Slovensku alebo v USA. Veď doma budeme skutočne až v nebi.

Ako upevňujete svoju vieru?

Snažím sa ju upevňovať denne osobnou a liturgickou modlitbou. Rannou meditáciou, tak ako ma to novicmajster naučil v noviciáte. Počúvaním alebo čítaním Božieho slova. Spytovaním svedomia na obed, ak sa dá, a večer. Slávením utierne, božskej liturgie, šiestej hodinky a večierne. Keby som sa nemodlil, už dávno nie som biskupom.

Aké je vaše odporúčanie pre človeka strácajúceho v živote pevný bod, ktorým je Boh?

Aby sa začal pravidelne denne modliť, hoci len pár minút. Nech začne napríklad žalmami. Nech sa pomodlí jeden či dva žalmy denne. Nech začne čítať denne jednu kapitolu z evanjelií, čo je asi päť minút, a nech si nájde duchovného vodcu, najlepšie kňaza, za ktorým pôjde raz do mesiaca na duchovný rozhovor v trvaní asi päťdesiat minút.

A váš vianočný pozdrav na záver pre rodákov?

Majte odvahu a nestrácajte nádej. Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť aj horšie… Modlím sa za vás a za Slovensko. A za pokoj v celej občianskej spoločnosti na Slovensku. Majme úctu jeden k druhému. Mám vás rád. Christos raždajetsja. Kristus sa rodí. Slavite jeho. Oslavujte ho.