Mal som iné plány, ale Boh mal lepšie

Pred asi tridsiatimi rokmi ma kamaráti z vysokoškolského stretka zobrali na svätú omšu u jezuitov. V bratislavskom Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa nebolo vtedy kam ihlu hodiť. Ako si spomínate na toto obdobie, na pohľad do kostola preplneného študentmi, na desiatky miništrantov vysokoškolákov?

Spomínam si naň ako na jednu etapu vo vývoji akademickej pastorácie na Slovensku. Bola určitou manifestáciou toho, čo sa robilo celé desaťročia v  malých skupinách, krúžkoch, ako sa vtedy stretká menovali.

Od svojho príchodu do Bratislavy v roku 1970 som bol do nich zapojený, najprv ako študent, neskôr animátor a napokon ako kňaz, ktorý týmto študentom dával duchovné obnovy a cvičenia. Chodil som s nimi na hrebeňovky a lyžovačky, kde som im slúžil sväté omše, spovedal a poskytoval duchovné rozhovory.

Veľké púte mládeže do Šaštína, Levoče a na Velehrad boli posilnením pre malé skupiny, ktoré na nich cítili silu kresťanskej viery. To bol jeden z dôvodov, prečo som v roku 1990 začal sláviť v pondelky večer sväté omše pre vysokoškolákov.

Ďalším bola dávna tradícia takejto pastorácie v jezuitskom kostole a na internátoch. V pondelok preto, aby cez týždeň mohli byť stretká pomáhajúce intenzívne žiť Cirkev ako spoločenstvo, v ktorom sa všetci poznajú a vzájomne si pomáhajú.

Táto sila sa napokon pretavila do študentskej iniciatívy, vďaka ktorej vznikli univerzitné pastoračné centrá.

Páter Csontos – to bol medzi študentmi pojem. Vaše kázne išli priamo do hlbín študentskej duše. Stretnete aj dnes niekdajších študentov z povestných „osmičiek“ u jezuitov?

Občas ma niekto prekvapí, keď sa mi predstaví, že chodil na „osmičky“, a ja si ho už nepamätám. Teší ma, že to bol jeden z prostriedkov, ktorý im pomohol stať sa zrelými a zodpovednými kresťanmi na svojom mieste. S niektorými som v kontakte aj po tridsiatich rokoch, no nedá sa byť s mnohými.

Niektorí sú aj rehoľníčky a rehoľníci. Iní diecézni kňazi. Sú medzi nimi vedeckí pracovníci i univerzitní profesori, vynikajúci umelci a lekári. Mnohí vzácni manželia a rodičia, ktorí majú pekné rodiny a sú mi na povzbudenie.

Dúfam, že budú povzbudením vo viere aj pre ďalšie generácie. Po rokoch si uvedomujem, že pre mňa bolo dôležité prežiť študentský život na univerzite a na internáte. Podobne aj skúsenosť civilného zamestnania, kontakt bez zbytočného odstupu od laikov, dialóg s nimi ma veľmi obohatili.

Napriek tomu, že UPeCe v Mlynskej doline existuje už dlho, v jezuitskom kostole sa počas akademického roka stále slávia sväté omše pre vysokoškolákov. Aká skupina študentov tam chodí dnes?

V Bratislave je viacero vysokých škôl a mnoho študentov, ktorí nebývajú v univerzitnom mestečku v Mlynskej doline. Aj pre tých je najlepšie mať kostol alebo pastoračné centrum v pešom dosahu.

Sväté omše v jezuitskom kostole majú svoje špecifikum, sú prepojené s jezuitskými spoločenstvami mladých MAGIS, ktoré sú zapojené do celosvetovej siete. Inšpirujú sa charizmou duchovných cvičení sv. Ignáca z Loyoly a službou napomáhania spravodlivosti vo svete.

Ponúkajú aj mesačné duchovné obnovy, duchovné cvičenia a letné medzinárodné stretnutia regionálneho i celosvetového charakteru ako prípravu na svetové dni mládeže, na ktorých sa pravidelne zúčastňujú.

Vašu rozhlasovú reláciu uvádza otázka: „Čo je zmyslom rodinného života, kde čerpať silu?“ Odpoviete nám na ňu?

Život rodín sa v mnohom zmenil. Keď už ženy nie sú domáce, ale rovnako zamestnané ako muži, stali sa živiteľmi rodiny obaja. To prináša aj spoločnú starostlivosť o domácnosť a výchovu detí. Vytvára sa tak nový model vzťahu medzi manželmi, do popredia sa dostáva partnerstvo a vzájomnosť.

Druhý vatikánsky koncil zvýraznil unitívnu, zjednocujúcu funkciu manželstva pred prokreatívnou, plodivou. Zvýraznil aj to, že kresťanské manželstvo sa uzatvára v Pánovi, je to zmluva troch, nie iba manželov, ale aj Ježiša Krista, ktorý ich spája.

Rodina je cirkvou v malom, kde sú dvaja na celý život zjednotení v ňom a povolaní k plnosti lásky, čiže ku svätosti.

Osobitná sviatostná milosť pomáha manželom žiť prostredníctvom lásky k Bohu aj vzájomnú lásku medzi členmi rodiny, a tak vydávať svedectvo o evanjeliu a ukazovať svetu, že prikázanie lásky je možné.

Snímka: Erika Litváková

V rámci svojej pastorácie i výskumu sa intenzívne venujete manželom, ale aj rozvedeným. Aké sú vaše poznatky z tejto praxe?

Na našej Teologickej fakulte Trnavskej univerzity sme riešili dva projekty zamerané na spiritualitu a pastoráciu rozvedených katolíkov a osobitne tých znovu civilne zosobášených. Hľadali sme možnosti prevencie negatívnych javov, a tak vznikol Projekt Profamily, teda stratégia na podporu stabilnej rodiny.

Ukázalo sa, že rovnako ako venovať sa rozvedeným je potrebné venovať sa aj mladomanželom, ktorí si kresťanský životný štýl v manželstve ešte len osvojujú. A k tomu, ako pripomína Svätý Otec, potrebujú sprevádzanie.

Je to veľmi široké spektrum pomoci, osvedčenou metódou je counselling, ktorý sa od jesene dá študovať v našom bakalárskom programe.

Aj tu je dôležité, aby rodiny vytvárali spoločenstvá, v ktorých si budú pomáhať. Viac som o tom povedal v knihe rozhovorov Boh sa neunaví odpúšťaním, ktoré som poskytol Matúšovi Demkovi.

V jednej homílii ste mladým ľuďom zdôrazňovali, aby svätú spoveď začínali od prvého Božieho prikázania, aj keď majú problém s dodržiavaním šiesteho. To je návod nielen pre mládež, však?

Ako mladý človek som pochopil, že viera nie je na prvom mieste súbor vieroučných právd a prikázaní, ktoré sa treba naučiť, ale že je to najmä osobný vzťah lásky k Bohu v Ježišovi Kristovi. Od tohto vzťahu lásky k Bohu sa odvíja aj vzťah lásky k blížnym.

Vtedy som si tiež uvedomil dôležitosť poznania obsahu viery. Práve osobný vzťah lásky k Ježišovi Kristovi ma motivoval a stále motivuje vzdelávať sa vo viere.

Z toho vzišla aj motivácia žiť podľa evanjelia, čiže aspoň podľa Desatora Božích prikázaní. Pochopil som, že prikázania nie sú bremenom pre toho, kto miluje, preto treba začať od prvého, ktoré je kľúčom viery a mravnosti, a vlastne celého kresťanského života.

Akú veľkú silu treba, aby sa človek rozhodol pre svoje životné povolanie a aj ho naplnil?

Treba opravdivý zápal lásky, priam zaľúbenie a predovšetkým otvorenosť prijať milosť povolania. Keď sa človek otvorí Božiemu pôsobeniu, on mu už dá dostatok síl, aby v pokore vytrval.

Môžete si po desaťročiach kňazskej služby povedať, že vaše rozhodnutie malo zmysel a že ste svoje povolanie do bodky naplnili?

Neviem odpovedať na to, či som svoje povolanie do bodky naplnil, to povie Pán Boh vo večnosti. Z mojej strany môžem povedať, že som sa o to snažil a svoje rozhodnutie neľutujem. Aj keď ma Boh viedol po cestách, ktoré som vonkoncom nemal v pláne. Malo to zmysel vydať sa na dobrodružstvo života s Ježišom.

Mal som iné plány, ale Boh mal lepšie. Pripadá mi to ako Ježišove slová svätému Petrovi – keď zostarneš, iný ťa povedie. Viem však, že ten iný bol on, Ježiš.

Čo je motorom vášho rastu v kňazskom povolaní? Kam až môže kňaz rásť?

Na prvom mieste je to každodenná modlitba, meditácia, breviár, ruženec a najmä svätá omša. K tomu patrí čítanie Svätého písma a tiež štúdium filozofie a teológie. Dôležitá je pre mňa aj spiritualita duchovných cvičení sv. Ignáca z Loyoly, nachádzať Boha vo všetkom, žiť celý deň v Božej prítomnosti.

Podobne ako mobil alebo laptop by nefungovali bez elektrického zdroja, ani ja by som nemohol fungovať bez napojenia na Boha. Je to akési pozadie, atmosféra, v ktorej sa učím stále žiť. Motorom môjho života je milovať dnes viac ako včera.

Tak možno dorásť až k plnosti v láske. Veď ako hovorili konciloví otcovia, poslaním každého kresťana je žiť dokonalosť v láske. Nech nám v tom Pán Boh pomáha a my mu v tom neprekážame.