Malé nebo som nestvoril sám

Vo františkánskej reholi ste vyše tridsať rokov. Kedy a ako ste v sebe objavili túžbu po duchovnom povolaní?

Od detstva som túžil po takejto ceste.

Samozrejme, že sa to vyvíjalo.

Najprv to boli detské predstavy, ale došlo to až k tomu, že som v sebe veľmi dlhý čas cítil kňazské povolanie.

Dokonca som bol presvedčený, že je to moja cesta.

No v mojom živote vznikli skutočnosti, vďaka ktorým som prestal o kňazstve uvažovať.

Ani som nevnímal, že by som bol hodný tejto cesty.

Takže túto myšlienku som v sebe zavrel.

Po dlhšom čase ma oslovila osobnosť svätého Františka z Assisi, a tak som začal uvažovať o duchovnom povolaní.

Povedal som si však, že pre jeho uskutočnenie nebudem robiť nič, len sa modliť ruženec.

Všetko som zveril Panne Márii.

Ona moje odovzdanie do jej materinských rúk zobrala vážne a na svoje narodeniny mi dala darček.

Písomné potvrdenie o prijatí do rehole som dostal 8. septembra.

 

Takže ste sa v tej chvíli narodili pre duchovné povolanie?

V istom zmysle áno, ale cítil som, že mám žiť ako rehoľný brat, nie ako kňaz.

Toto je cesta, na ktorú ma pozval Boh.

Keby som chcel byť silou-mocou kňaz, vyznievalo by to tak, že chcem Pánu Bohu diktovať, aby naplnil moje plány.

 

Ako vaše rozhodnutie prijali vaši blízki?

Keďže som o tom často rozprával, v hĺbke sŕdc vedeli, že pôjdem touto cestou.

Prekvapením bolo asi to, že som išiel do kláštora hneď po skončení školy, keď som mal osemnásť rokov.

A tiež bolo asi prekvapením, že som nešiel cestou kňazstva, lebo v tom čase sa to bralo tak, že keď chlapec cítil duchovné povolanie, pôjde do seminára, vyštuduje teológiu a stane sa kňazom.

Začiatkom deväťdesiatych rokov bolo moje rozhodnutie stať sa „iba“ rehoľníkom prekvapujúce.

 

 

Pán Boh pozval pred tridsiatimi rokmi Martina Pilu na cestu duchovného povolania, ktorou kráča ako rehoľný brat Tomáš Becket. Snímka: Peter Dobrovský

 

Ani dnes by ste svoje duchovné povolanie nevymenili za iné?

Moje povolanie sa zrodilo vďaka Božiemu riadeniu a stále ma napĺňa pokojom.

Nie som rehoľníkom z donútenia a byť františkánom je už neodmysliteľná súčasť môjho života.

 

Nosíte rehoľné meno po veľkom anglickom svätcovi, mučeníkovi Tomášovi Becketovi. Prečo ste si vybrali práve jeho?

Je pravda, že tento svätec nie je u nás veľmi známy.

Keď som bol v postuláte, vyzvali nás, aby sme rozmýšľali o mene patróna, ktorého si vyberieme.

Vtedy sme v kláštore videli film Becket.

Začal som o ňom hľadať viac informácií.

Tomášov príbeh ma veľmi oslovil.

Upútala ma najmä radikálnosť jeho zmeny: keď sa stal arcibiskupom, úplne zmenil svoj život.

Hoci bol bohatý, všetkého sa zriekol.

Aj vo vysokom úrade žil veľmi skromne a nosil mníšsky chudobný odev.

A tak som ho v modlitbe prosil, či by sa mi na ceste rehoľného života nestal duchovným patrónom.

 

V kaplnke sa nachádzajú aj vzácne relikvie sv. Tomáša Becketa (1118/1120 – 1170), ktorý zomrel mučeníckou smrťou za vlády anglického kráľa Henricha II. Príbeh sv. Tomáša Becketa oslovil Martina Pilu až tak, že si podľa neho zvolil svoje rehoľné meno. Snímka: Peter Dobrovský

 

V čom spočíva vaša služba v reholi?

Pri starostlivosti o kostol som v kontakte s veriacimi.

Čo sa týka bratov, tým slúžim bežnými činnosťami potrebnými na chod kláštora.

A šijem habity.

 

Čo je potrebné na chod kláštora? Je to ako domácnosť?

Je to klasický rodinný život.

Tak ako sa vy staráte o dom či byt, o domácnosť, tak je to aj u nás v kláštore.

Pravdaže, služby máme rozdelené.

Jeden brat nemá na starosti všetko, to sa ani nedá.

Často sú to malé služby a práce, nič mimoriadne, ale nevyhnutné a dôležité – ako v každej rodine.

 

Veľkí svätci hovoria, že práve v malých veciach, ktoré vôbec nevyzerajú mimoriadne, možno iným preukazovať veľkú lásku.

Vo svojom živote som nikdy nehľadal nič mimoriadne.

Baví ma všetko, čo sa týka starostlivosti o kostol.

 

Koľko máte súrodencov?

My sme boli štyria chlapci.

 

A koľko bratov ste získali vďaka reholi?

Fú, to je veľmi veľké množstvo.

Hovorí sa, že za všetko, čo odovzdáte Bohu, dostanete stonásobne viac.

Keďže sme rehoľní bratia, rodičia a súrodenci ostatných bratov nás berú ako svojich synov.

Takže máme obrovskú rodinu.

 

Koľko habitov ste už pre svojich rehoľných bratov ušili?

Nikdy som to nerátal.

Spočiatku ich bolo pomerne dosť, lebo bratov, ktorí prichádzali do rehole, bolo veľa.

Najprv sa šili habity pre bratov, ktorí skladali prvé sľuby.

Vtedajšie ročníky boli veľmi silné – aj sedem-desať novicov.

Takže mi pri šití habitov pomáhali veriace laičky, ktoré mali skúsenosti so šitím – či už v Trnave, kde som pôsobil, aj v Prešove, kde som teraz v kláštore, lebo pre jedného človeka je náročné ušiť toľko habitov.

 

Zachováva sa jeden strih? Môže sa habit nejako „vylepšovať“?

Máme určený základný strih habitu, ktorý sa upravuje podľa veľkosti.

Používa sa klasický tesil.

Akurát je niekedy problém zohnať látku hnedej farby.

Vzhľadom sa habit nemení, ale veľmi dôležité sú vrecká.

Niektorí bratia chceli viac vreciek.

Všiť a poskrývať ich do habitu bola zaujímavá výzva.

No keď nestačia vrecká, máme kapucňu. Kapucňa, ktorá slúži na ochranu pred dažďom, sa upravuje podľa obvodu hlavy.

 

Koľko habitov potrebuje františkán?

Dva habity úplne stačia, ale závisí to aj od toho, ako často habit nosí.

Je jasné, že pod ním sme normálne civilne oblečení.

 

Vie sa o vás, že zbierate relikvie. Komu patrili prvé, ktoré ste získali?

Prvé oficiálne relikvie, o ktoré sme požiadali, patrili svätému Leopoldovi Mandičovi, kapucínskemu kňazovi, patrónovi spovedníkov.

Mnohí ľudia, ktorí pristupujú k sviatosti zmierenia, často prosia tohto svätca o príhovor, aby sa mohli dobre vyspovedať.

Svätý Leopold Mandič bol nízkeho vzrastu, zajakával sa, trpel mnohými chorobami, slúžil sväté omše v súkromí, ale napriek tomu všetkému si ho Boh vyvolil za veľkého spovedníka.

 

Ako vyzerá proces získavania relikvií?

Buď nás niektorý svätec „osloví“, alebo nám dajú veriaci konkrétny podnet.

Pred vyše dvadsiatimi rokmi ešte neboli také veľké možnosti putovať na miesta spojené so svätcami.

Takže prvotná myšlienka získať relikvie vychádzala z toho, aby si ich prostredníctvom mohli slovenskí veriaci svätcov uctiť a prosiť ich o orodovanie.

 

Máte aj relikvie svojho patróna sv. Tomáša Becketa?

Áno, tieto relikvie patria medzi vzácne, keďže jeho hlavný relikviár bol zničený.

V Ríme sa však odpradávna uchovávajú relikvie svätcov, takže sme získali aj relikvie sv. Tomáša Becketa.

 

Pomáhajú vám bratia františkáni v získavaní relikvií?

Toto bolo a je veľmi zaujímavé.

Celé je to Božie dielo, nie moje.

Musím sa priznať, že nemám hlavu na jazyky.

Žiadosti však treba písať v angličtine alebo taliančine.

S tým mi pomáhajú spolubratia aj laickí veriaci.

Nikdy to nie je o mne ani o jednom človeku, lebo Boh dá stále dohromady potrebných ľudí, aby to fungovalo.

Po zaslaní oficiálnej žiadosti nasleduje čakanie na odpoveď - niekedy mesiac, niekedy pol roka, niekedy rok.

Žiaľ, v niektorých prípadoch postulátor rozhodne, že relikvie niektorého svätca sa nebudú poskytovať alebo ich môže dostať iba dané rehoľné spoločenstvo.

Takže žiadané relikvie nedostaneme zakaždým a stáva sa, že na našu žiadosť ani nepríde odpoveď.

Vždy si však hovorím, že keď nejaký svätý bude chcieť byť v našej kaplnke, tak si k nám cestu nájde.

 

Koľko je teraz v prešovskom malom nebi relikvií?

Tento názov dali kaplnke prešovskí veriaci.

V súčasnosti je vystavených 478 relikvií.

Je to však stále len malé nebo, lebo svätých je v skutočnosti oveľa viac.

 

Môže sa k nim verejnosť dostať a prísť si ich uctiť v modlitbe?

Funguje to tak, že sa ľudia ohlásia telefonicky a dohodnú sa na návšteve kaplnky, aby na posvätnom mieste nevznikol chaos.

Napríklad keď sa prvoprijímajúce deti idú pozrieť do výrobne hostií k sestričkám, navštívia aj nás.

Alebo ak si birmovanci vyberú meno svätca, ktorý je na Slovensku menej známy, prídu za ním k nám aj s jeho životopisom.

Alebo sme prepožičali relikvie mladým, ktorí putovali pešo do Levoče s otcom Marekom.

Vybrali si svojich patrónov a títo svätci s nimi potom putovali prostredníctvom relikvií.

 

Prvé oficiálne relikvie, o ktoré brat Tomáš Becket požiadal, patrili sv. Leopoldovi Mandičovi (1866 – 1942), ktorý je patrónom spovedníkov. O orodovanie ho však prosia aj mnohí veriaci, ktorí pristupujú k sviatosti zmierenia a chcú sa dobre vyspovedať. Snímka: Peter Dobrovský

 

Máte okrem Leopolda Mandiča aj relikvie iných františkánskych svätcov?

Vďaka návšteve v Ríme a spolupráci s kapucínskym postulátorom sme získali pomerne veľa relikvií kapucínskych svätcov.

Trochu náročnejšie to bolo s minoritnými svätcami, ale podarilo sa nám získať aj relikvie našich františkánskych svätcov.

 

Snažíte sa naštudovať si životopisy svätcov, ktorých relikvie sú v kaplnke?

Zo začiatku som sa snažil, ale pri tom množstve je problém zapamätať si všetky informácie.

Tak som si vybral svätcov, ktorí by mohli byť deťom či birmovancom bližší.

 

Svojej službe sa venujete naplno napriek tomu, že ste vlani podstúpili transplantáciu pečene.

V súčasnosti som stále pod dohľadom lekárov, ale postupne naberám silu na službu nielen v komunite, ale aj pre samotných veriacich, z čoho mám veľkú radosť.

Boh aj v tomto mojom ochorení ukázal vernosť svojmu prísľubu, že preňho nič nie je nemožné.

A tak mu ďakujem za jeho dobrotu, milosrdenstvo a lásku. Ďakujem aj všetkým, ktorí si na mňa spomenuli v modlitbe.

 

Ochorenie vás však trápilo dlho.

Túto chorobu som riešil dvadsaťšesť rokov.

Po zložení prvých rehoľných sľubov som odišiel na pobyt k poľským bratom do Krakova.

Brat Fidelis ma učil šiť habity.

Zhruba po šiestich mesiacoch, keď som sa vrátil na Slovensko na veľkonočné sviatky, som začal pociťovať veľkú únavu.

Najprv som to pripisoval príprave sviatkov a mnohým povinnostiam.

Po sviatkoch som na niekoľko dní navštívil rodičov.

Doma som začal žltnúť.

Keďže som sa mal vrátiť do Poľska, išiel som pre istotu na vyšetrenie, po ktorom ma nechali na infekčnom oddelení.

Po mesiaci pobytu v nemocnici stále nebola určená presná diagnóza.

Výsledok znel, že na infekčnom oddelení som ani nemal ležať.

Z Trnavy ma poslali do Slovenského výskumného ústavu na bratislavských Kramároch, kde mi diagnostikovali autoimunitnú hepatitídu.

Tak sa začalo moje zoznamovanie s touto chorobou a časté návštevy lekárov.

 

Ako sa váš zdravotný stav podpísal na službe v reholi?

Bol som stále na liekoch.

Aj vtedy, keď som v roku 2006 začal pôsobiť v našom prešovskom kláštore.

Raz som sa cítil lepšie, inokedy horšie, ale vždy som sa snažil, aby to na mojej službe bratom a veriacim nebolo vidieť.

Vravel som si, že mám panskú chorobu, lebo ma nič nebolelo.

No boli aj náročné chvíle.

Napríklad keď hormonálna liečba ovplyvňovala moje správanie, zmenu nálad, nespavosť.

Preto som sa usiloval utiahnuť do samoty, kde som mal čas premýšľať o tom, čo sa so mnou momentálne deje, aj o budúcnosti.

Bol to čas na dialóg s Bohom.

Napriek všetkým emóciám som vnímal svoje ochorenie triezvo: že to Boh tak chce a treba to prijať.

S odstupom času viem, že to bola škola dôvery, prijímania Božej vôle a vnímania Božej lásky.

 

Kedy boli tie lepšie obdobia?

Keď som vyskúšal liečbu na bylinnej báze.

Jedna pani, ktorá navštevuje náš kostol, mi dala kontakt na rehoľnú sestru bylinkárku žijúcu blízko Medžugoria.

Bylinná liečba spomalila zhoršujúci sa stav pečene, takže som za ňu bol veľmi vďačný.

 

No stále ste boli chorý.

Po určitom čase som sa skontaktoval s lekármi v Banskej Bystrici, kde som ešte raz absolvoval všetky vyšetrenia.

Potvrdili autoimunitnú hepatitídu.

V decembri 2021 som dostal kovid.

Po jeho prekonaní ma museli hospitalizovať v prešovskej nemocnici, aby som sa nejakým spôsobom dal dohromady.

V januári 2022 som išiel do Banskej Bystrice, aby sa zistilo, v akom stave je moja pečeň po kovide.

Iná cesta ako transplantácia už nebola.

Už sa to nedalo iným spôsobom zvrátiť ani pomôcť liečbami.

 

Čo bolo potom?

Zaradili ma na listinu čakateľov.

Keď je pacient takzvaný aktívny čakateľ na transplantáciu pečene, znamená to, že je 24 hodín na telefóne.

Nerád však nosím mobil stále pri sebe a v mojom povolaní to ani nie je vhodné.

Keď som sa 11. júla 2022 vracal z kontroly v Banskej Bystrici, asi v polovici cesty domov mi zavolal môj ošetrujúci lekár, aby som sa vrátil, pretože našli vhodného darcu.

A tu sa vlastne stalo to, že Boh spojil môj život so životom rodiny, ktorú som nikdy nevidel ani nepoznal, ale ktorej som veľmi vďačný, že súhlasila s darovaním orgánu.

Určite to nebolo pre ňu v danej situácii ľahké rozhodnutie.

 

Nemali ste obavy, ako to celé dopadne?

Pán Boh to zrežíroval tak, že mi daroval pokoj.

Ešte som volal domov mame, že idem z kontroly do Prešova, ale o transplantácii som jej nehovoril, aby si nerobila starosti.

 

Necítili ste nervozitu ani na operačnom stole?

Primárka anestéziológie, ktorá so mnou komunikovala pred podávaním anestézie, pustila na sále dobrú hudbu.

Poďakoval som sa jej, že sa mi bude dobre spať.

Keď sa ma lekárka pýtala, či som už bol na dovolenke, zasmial som sa, že jediná voľná destinácia pre mňa bola Banská Bystrica.

Potom mi rozprávala o tom, kde všade by som mohol ísť a čo všetko by som tam videl a čo koľko stojí.

Bolo to milé a humorné.

Medzitým posledný telefonát potvrdil transplantáciu a ďalej si už nič nepamätám.

 

Ale na to, ako ste sa po operácii prebrali, si pamätáte?

To bolo zaujímavé, lebo som sa zobudil s pocitom, že som bol naozaj na dovolenke, len som nevedel kde.

Chvíľu som si aj myslel, že som bol po ceste unavený, a tak som si ľahol a zaspal.

Prvé týždne po transplantácii som prežíval veľkú radosť, pokoj, vďačnosť a nadšenie v takom veľkom rozsahu, až som sa sám čudoval. Z

ačal som byť vnímavý na maličkosti, ktoré som v minulosti bral ako samozrejmosť.

Dnes sú pre mňa dar.

 

Ako dar určite vnímate aj modlitby, ktorými vás vaši blízki sprevádzali.

Pravdaže, zo srdca ďakujem všetkým, ktorých poznám, i tým, ktorých nepoznám, lebo sa stále dozvedám o ďalších ľuďoch, ktorí sa za mňa modlili.

Bratia františkáni boli skvelí – začali po všetkých kláštoroch posielať maily a esemesky, aby vytvorili modlitbovú pomoc.

Čo sa týka lekárov a celého zdravotníckeho personálu, patrí im skutočne veľká vďaka, lebo od prvej chvíle hospitalizácie a prípravy na transplantáciu som vnímal ich veľkú profesionalitu a veľmi láskavý prístup.

 

Transplantácia teda pre vás bola nielen fyzickým, ale aj duchovným znovuzrodením?

Ovplyvnila moje celkové vnímanie života.

Vidím všetko v inom svetle.

Pochopil som, že mnohé veci berieme ako samozrejmosť: zobudíme sa a ani nám nenapadne uvažovať o podstatných maličkostiach.

Žiť je naozaj skvelý a úžasný pocit.

 

Celú fotogalériu si môžete pozrieť TU.

 

Snímky: Peter Dobrovský