Mária nikdy neukazuje na seba
RUDOLF BARTAL, OCD (1974), pochádza z Kútov, teologické štúdiá absolvoval v Poľsku, Lubline a Krakove. Do rehole bosých karmelitánov vstúpil 6. júla 1995, od septembra 2020 je predstaveným kláštora bosých karmelitánov v Lorinčíku. Snímka: Ľubomíra Ištoňová
Predstavte nám najprv samotnú rehoľu bosých karmelitánov, teda Rád bosých bratov Preblahoslavenej Panny Márie z vrchu Karmel.
Bosí karmelitáni sú reformovaní karmelitáni. Vznikli v 16. storočí, keď Terézia Avilská, teda Terézia od Ježiša, začala reformu najprv ženskej vetvy karmelitánok a potom spolu s Jánom od Kríža aj mužskej vetvy.
Pôvod karmelitánov sa odvodzuje od biblického vrchu Karmel, kde prorok Eliáš, ako poznáme z biblických príbehov v Knihách kráľov, zabíjal Baalových prorokov, a potom počas putovania na vrchu Horeb zažil teofániu – zjavenie Boha.
Karmelitáni sa inšpirovali a inšpirujú životom proroka Eliáša – žiť v Božej blízkosti, v Božej prítomnosti, objavovať Božiu tvár a deliť sa o to aj s ostatnými, ku ktorým ich Boh posiela. Proroka Eliáša považujeme za nášho duchovného otca a inšpirátora nášho duchovného života.
Čo je poslaním bosých karmelitánov? Už ste niečo načrtli.
Život v spoločenstve, život v komunite, prežívanie spoločného života modlitby. Náš spôsob apoštolátu je učiť ľudí vnútornému duchovnému životu, aby objavili, že existuje a máme sa oň neustále starať.
Tento život vyplýva z krstného zasvätenia a netýka sa len tých, ktorí sú zasvätení sľubmi. Každý je krstom povolaný k tomu, aby prežíval Božiu blízkosť a prítomnosť.
Pre rehoľu je veľmi príznačná mariánska spiritualita, čo možno vnímať už z jej názvu.
Spája sa so vznikom karmelitánskeho rádu ešte pred spomínanou reformou, a to v 12. storočí, konkrétne v rokoch 1206 – 1209 na vrchu Karmel. Tu začali žiť prví karmelitáni, bývalí križiaci – vojaci, ktorí prichádzali s úmyslom oslobodiť miesta vo Svätej zemi od mohamedánov – saracénov.
Niektorí tam ostali žiť ako pustovníci a konali pokánie za svoje skutky. Z prvej skupiny týchto mužov z vrchu Karmel založili spoločenstvo a vybrali si za svoju patrónku Pannu Máriu z vrchu Karmel. Panna Mária je pre nás nielen matkou karmelu ako spoločenstva a matkou karmelitánskeho rádu, ale aj našou sestrou.
Presuňme sa v rozprávaní na územie Slovenska. Aká je história a súčasnosť karmelitánov u nás?
Boli tu ešte pred reformou, v Prievidzi a v Prešove. V Skalici bol aj jeden kláštor bosých karmelitánov, ale koncom 18. storočia ho cisár Jozef II. zrušil.
Po dvesto rokoch, presnejšie v roku 1995, vznikol nový mužský kláštor v Priechode pri Banskej Bystrici, neskôr pribudol kláštor na kalvárii v Banskej Bystrici a na Starých Horách. V Lorinčíku sme od roku 2006 a od roku 2014 tu máme svoj kláštor.
Čoskoro oslavujeme sviatok Panny Márie Karmelskej. Mnohí laici taktiež nosia jej škapuliar či medailón a patria do duchovnej karmelitánskej rodiny. Povedzte nám o škapuliari niečo viac.
Škapuliar, po latinsky scapulae, znamená plecia. Nosí sa prehodený cez plecia – na jednej strane zakrýva chrbát, na druhej prednú časť tela.
Má to aj praktický zmysel: rehoľníci v stredoveku nosili habit, ktorým sa chceli pripodobniť tým najchudobnejším, a keďže ženy používajú zásteru pri varení, tak škapuliar je v istom zmysle taká duchovná zástera, ktorú keď si oblečieme, chráni nás pred ušpinením v tom duchovnom zmysle.
Ide teda o istú ochranu pred útokmi zlého ducha a proti hriechu. Škapuliar je malý habit. Habitus, po latinsky znamená návyk, a tým, že škapuliar nosíme, vytvára sa v nás istý návyk – máme pamätať na to, že v živote dostávame veľké dary, ktoré nám Pán zanechal v podobe sviatostí.
Škapuliar je výzva, aby sme pamätali na to, že sme stvorení pre vyššie veci, pre svätosť.
O zjavení Panny Márie Šimonovi Stockovi píšeme na iných stranách Katolíckych novín, ale povedzte nám viac o výsade prvej soboty.
Asi 70 rokov po zjavení Ján XXII. v roku 1320 schválil takzvané sobotné privilégium, spojené s nosením škapuliara. Spočíva v tom, že ak škapuliar nosím, modlím sa, uctievam si Máriu cez tento znak, zachovávam čistotu podľa svojho stavu, tak ma Mária v prvú sobotu po smrti vyslobodí z očistca.
Avšak musím zomrieť v milosti posväcujúcej. Opäť by som zdôraznil, že nemôžeme chápať škapuliar ako nejaký talizman alebo poveru v zmysle, že nosím škapuliar, ale žijem si svoj život podľa seba, „veď budem vyslobodený“...
V prvom rade je dôležité, aby sme si my kresťania uvedomovali hĺbku sviatostného života, ktorý nám Pán zanechal.
Ako pristupujú k možnosti prijať túto sväteninu do svojho života dnešní mladí?
Pre mladých je niekedy ťažké nosiť škapuliar so záväzkom každodenného Zdravasu. Ale ten, kto čerpá z pravidelného sviatostného života, nebude mať problém s jedným Zdravasom alebo nosením škapuliara s vedomím, že nosí dar od Márie, ktorú si vybral za patrónku, za tú, ktorá ho ochraňuje.
Skôr je to o osobnom stretnutí Ježiša vo sviatostiach a rozhodnutí čerpať z bohatstva duchovného života. Tým, že škapuliar nosím, stávam sa duchovným členom karmelitánskej rodiny a mám účasť na jej duchovných dobrách.
Dnešní mladí často žijú v neúplných rodinách, preto je pre nich azda ťažké prijať skutočnosť byť členom karmelitánskej rodiny. Ale keď zistia, že nie sú sami, že sú súčasťou rodiny, v ktorej sa modlia, tak je to pre nich povzbudenie do života.
Ak by sa niektorí chceli zasvätiť Bohu v rehoľnom povolaní, čo by ste im aj na základe vlastnej duchovnej skúsenosti odporučili?
Nemať strach. Podstatné je pýtať sa, čo mi hovorí moje srdce. Väčšinou mladí zbystria pozornosť pri otázke o povolaní a povedia, že oni nechcú ísť do kláštora. Povolanie však znamená objaviť svoje miesto vo svete a v Cirkvi. Potrebné je prosiť o dar odvahy.
Ako sa snaží rehoľa bosých karmelitánov na Slovensku udržiavať a rozvíjať mariánsku úctu a úctu k posvätnému škapuliaru?
Každý rok tu v Lorinčíku a v ostatných našich mužských kláštoroch v Banskej Bystrici a na Starých Horách, ako aj v kláštoroch sestier v Košiciach a Detve mávame novénu pred slávnosťou Panny Márie Karmelskej 16. júla. Ide o deväťdňovú prípravu pred najväčšou slávnosťou v našej reholi.
Pripravujeme sa na ňu každý deň slávením svätej omše, pomocou modlitieb, tematickej kázne, adorácie a modlitby ruženca. Potom v deň slávnosti je možnosť prijať karmelitánsky škapuliar s krátkou katechézou.
Robíme aj duchovné obnovy vo farnostiach, kde sa snažíme hovoriť aj o škapuliari, a opäť je tu možnosť prijať ho do svojho života.
Ako ste sa vy zoznámili s rehoľou bosých karmelitánov, ktorá sa stala miestom vášho zasvätenia?
Na Slovensku po roku 1990 pôsobili najprv svetskí karmelitáni, ktorí sa riadili regulou rehole, a prichádzali k nám bratia z Poľska a Nemecka. Cez nich som sa dostal k bosým karmelitánom.
Do rehole som vstúpil 6. júla 1995. Formáciu som absolvoval v Poľsku, keďže patríme pod Krakovskú provinciu.
Čo vás vo vašom povolaní inšpiruje?
Život v komunite a život modlitby. Sám si uvedomujem, že bez vnútornej rozjímavej modlitby sa veriaci človek nepohne. To, čo ma fascinuje, je práve blízkosť s Ježišom. Darovať Bohu čas v modlitbe – to je to, čo ma najviac oslovuje na živote karmelitánskej spirituality.
Rozhovor nahrávame v kláštore v Lorinčíku, kde ste predstaveným. Tento kláštor bosých karmelitánov vyhľadávajú jednotlivci aj spoločenstvá s úmyslom duchovnej obnovy. Ako vnímate túto vašu službu?
Uvedomil som si dve veci: som len brat, ale zároveň som aj otcom spoločenstva. Mojou službou je byť tým, ku komu môžu ľudia prísť a vyžalovať sa, rozprávať o svojom živote. Patrí do toho aj starostlivosť o rehoľný dom a zodpovednosť.
Čím je konkrétne pre vás posvätný škapuliar?
V prvom rade je, ako som už spomínal, darom od Márie. Po pár rokoch života v reholi som si stále uvedomoval, že škapuliar ma približuje prostredníctvom Márie k Ježišovi, lebo ak je v mojom živote zdravá úcta k Márii ako k Matke a Sestre, tak ma táto úcta vždy privádza k Ježišovi.
Mária totiž nikdy neukazuje na seba. V tejto súvislosti ma fascinuje evanjelium z Kány Galilejskej. Raz som tak rozjímal, že Boh nikdy neodmietne prosby svojej Matky. Mária je v mojom živote tá, cez ktorú idem, keď potrebujem niečo vybaviť s jej Synom.