Mať poznatky nestačí, chýba tvorivosť

„U študentov musíme rozvíjať tvorivosť, pretože ako jediná má potenciál pomôcť ľudstvu zvládnuť všetky hrozby,“ hovorí DANIEL MASAROVIČ (48), prezident Združenia katolíckych škôl Slovenska. Priblížil nám súčasné problémy v školstve a načrtol úskalia sexuálnej výchovy.
Anna Stankayová 31.08.2023
Mať poznatky nestačí, chýba tvorivosť

DANIEL MASAROVIČ (1975) pochádza z Malaciek, po štúdiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave pôsobil ako učiteľ biológie a chémie na cirkevnej škole v Malackách. V roku 2012 sa stal riaditeľom Spojenej školy sv. Františka Assiského v Malackách. Od mája 2019 je prezidentom Združenia katolíckych škôl Slovenska. Snímka: archív Spojenej školy sv. Františka Assiského v Malackách

Predošlé roky poznačila pandémia i vojna na Ukrajine. Zmenilo sa niečo v dôsledku toho na školách?

Narastá potreba debát so žiakmi a študentmi o aktuálnych problémoch. O ich príčinách, dôsledkoch a riešeniach. Učenie potrebujeme organizovať s pohľadom upretým na budúcnosť. Na riešenie civilizačných a ekonomických kríz a zásadných ekologických a environmentálnych problémov.

Úlohou školy je prebúdzať v mladých ľuďoch záujem o lokálne a globálne témy, sprevádzať ich pri hľadaní odpovedí. Mať poznatky nestačí. Musia sa naučiť myslieť a konať tak, aby boli schopní nachádzať tvorivé riešenia, aby získavali kompetencie potrebné pre myslenie a konanie vedúce k správnym, efektívnym rozhodnutiam.

Skúsenosť pandémie a vojny nás tiež privádza k potrebe posilniť odolnosť mladých ľudí pri zvládaní záťažových situácií. K tomu napomôžu programy na rozvíjanie emocionality, duševného zdravia a dôraz na získavanie sociálnych zručností. Zároveň považujem za nevyhnutnú zmenu hodnotenia žiakov, ktoré musí byť viac nástrojom posilnenia ich sebahodnoty a dôstojnosti.

Aké sú momentálne najpálčivejšie problémy škôl?

Čoraz viac zápasíme s rozptýlenou mysľou a nedostatočnou sústredenosťou detí. Pribúdajú vývinové poruchy učenia či psychické a psychiatrické problémy, ale školy nemajú na ich zvládnutie personálne ani finančné zdroje.

Narážame na nedostatok kvalifikovaných odborníkov a nepostačujúce priestorové a materiálové podmienky. Na pedagógov, aj tak už preťažených, kladieme ďalšie nemalé nároky. Predovšetkým však neustále riešime len dôsledky namiesto toho, aby sme odstraňovali príčiny.

Osobne za najväčší problém považujem, že nemáme efektívne nástroje na objavovanie jedinečného potenciálu žiaka. Tým ho nemôžeme cieľavedome rozvíjať, čo by mal byť hlavný cieľ edukačného procesu.

Je o učiteľské povolanie stále záujem?

Žiaľ, záujem dlhodobo klesá. Školy majú čím ďalej väčší problém nájsť kvalitných pedagógov, často vôbec nejakých. Vidím za tým dve hlavné príčiny. Prvou je stále narastajúca náročnosť učiteľského povolania, čomu zďaleka nezodpovedajú finančné ani organizačné podmienky.

Druhou príčinou je spoločenský status učiteľa, ktorý je obrazom spoločnosti neuvedomujúcej si hodnotu jeho práce. V skutočnosti nevieme pre učiteľov a školy vytvoriť plnohodnotné podmienky a účinnú podporu zodpovedajúcu požiadavkám.

Osobitne kritický je na školách personálny manažment školy, ktorého skladba výrazne zaostáva za potrebami súčasného riadenia a  spravovania takého zložitého a komplexného systému.

Generácia dnešných detí má čoraz menej vedomostí a čoraz menej chápe súvislosti. Čím to je?

Jednou z najpodstatnejších príčin je dlhodobý negatívny účinok digitálnych technológií, ktoré ovplyvňujú vývin mozgu a jeho schopnosť myslieť a konať. Navyše deti ich vplyvom strácajú schopnosť sústrediť sa a majú oslabenú vôľu, čo je kritický civilizačný fenomén.

Treba výrazne zvýšiť osvetu o vplyve digitálnych technológií na mozog dieťaťa, najmä v ranom detstve. Za slabším chápaním súvislostí našich detí je však aj príliš veľký rozsah preberaného učiva. Preto kurikulárna reforma správne cieli na redukciu jeho množstva.

Potrebujeme vytvoriť interdisciplinárne súbory základných pojmov a vzťahov medzi nimi, akési konceptuálne siete, aby sme uľahčili chápanie súvislostí.

A nevyhnutne potrebujeme presunúť ťažisko od obsahu vzdelávania k  procesu získavania vedomostí. Výsledkom vzdelávania má byť funkčná myseľ schopná tvorivo myslieť, nie množina vedomostí chabo použiteľná v praxi.

Rezonujúcou témou je sexuálna výchova na školách. Čo je a čo nie je na tomto predmete v poriadku?

Sexuálna výchova sa ako samostatný povinný predmet nenachádza v súčasnej ani v novej koncepcii rámcových učebných plánov záväzných pre školy. Jej vyučovanie na školách prebieha najmä ako súčasť vyučovania v predmete biológia človeka a ako súčasť prierezovej témy výchova k manželstvu a rodičovstvu.

Čo sa mení? Témy vzťahovej a  sexuálnej výchovy budú podrobnejšie rozpracované v štandardoch jednotlivých vzdelávacích oblastí, predovšetkým v oblasti človek a spoločnosť. Tieto štandardy obsahujú v hrubých rysoch to, čo by sa žiaci mali učiť napríklad o sexuálnej identite človeka.

V katolíckom prostredí sa nevyhýbame vyučovaniu vzťahovej a sexuálnej výchovy na školách, ale považujeme za nesmierne dôležité, aby obsah a spôsob zodpovedal postupnému, veku primeranému rozvoju osobnosti, pri ktorom sa komplexne rozvíjajú aj ostatné ľudské dimenzie.

Teda nielen telesná, ale aj psychická, emočná, sociálna a duchovná. Zdôrazňujeme integrálny prístup a rešpektovanie overených poznatkov vedy a v morálno-etickej rovine aj svetonázorové hľadisko.

Prečo sú nové učebnice sexuálnej a vzťahovej výchovy z pohľadu KBS a katolíckych kruhov problematické?

Pre vyučovanie sexuálnej výchovy by mali v prvom rade platiť pedagogické zásady primeranosti veku a vedeckosti. Obe tieto zásady nové učebnice významne porušujú. Nerešpektujú psychosexuálne štádiá vývoja osobnosti a ohrozujú zdravý psychosomatický vývin dieťaťa.

Navyše ponúkajú skreslený obraz o človeku a zmysle sexuality. V zásadných otázkach neponúkajú exaktne vedecký pohľad, ale účelový, ideologický pohľad (gender ideológia), prostredníctvom ktorého šíria vedecky nepodložené informácie, napríklad o identite muža a ženy.

Je našou povinnosťou odmietať tento spôsob škodlivej indoktrinácie a manipulácie mladého človeka bez ohľadu na to, či ide o cirkevnú alebo verejnú školu.

Zo štatistík vyplýva, že s pornografiou na internete majú skúsenosti už jedenásťročné deti. Nebolo by teda lepšie, aby informácie z oblasti sexuality dostali radšej v škole, keďže v rodinách táto téma často absentuje?

Samozrejme, nie je dobré, ak sa téma tabuizuje. Škola má popri rodine prirodzenú funkciu sprostredkovať mladému človeku odpovede na túto delikátnu tému. Ak v tejto funkcii zlyhávajú, deti hľadajú odpovede inde.

Základný predpoklad pre intímnejšiu komunikáciu o sexualite je dôverný a priateľský vzťah medzi dieťaťom a dospelým. Ide však o postupné a veku zodpovedajúce dorastanie v téme.

Najskôr sa zdôrazňuje spoznávanie vlastnej jedinečnosti a identity, potom originality druhého pohlavia a napokon komplementárny princíp tvorby stabilného životného vzťahu.

Iba tak môže mladý človek nadobudnúť zdravé vedomie toho, že sexualita je spôsob prežívania vzťahu, pri ktorom sa napĺňa jeho pôvodný stvoriteľský zámer – darovanie sa druhému človeku v láske.

Už roky sa hovorí o reforme školstva, no zatiaľ to viac vyzerá na deformu ako reformu. Čo by školstvu skutočne pomohlo?

Súhlasím s tým, že nevieme poriadne odkomunikovať verejnosti potrebu zmeny a  toho, v  čom zmena vo vzdelávaní skutočne spočíva. No kľúčová reforma zatiaľ v školstve neprebehla.

Slovensko nedostatočne reflektuje moderné vzdelávacie trendy, dôležité aj z  hľadiska riešenia globálnych problémov ľudstva a prežitia civilizácie. Zmena vo vzdelávaní sa musí uskutočniť na úrovni vyučovacej hodiny a musí sa týkať toho, akým spôsobom prebieha samotné učenie.

Rozhodujúce pre úspech pritom je, do akej miery dokážeme do učenia aktívne zapojiť myseľ a srdce žiaka. Musíme sa naučiť správne používať efektívne pedagogické stratégie, ktoré umožňujú žiakovi premýšľať, vytvárať nové predstavy o človeku a o svete, ale predovšetkým kreatívne tvoriť.

Tvorivosť je v konkurencii umelej inteligencie absolútne zásadná vzdelávacia hodnota. Musíme ju rozvíjať, pretože ako jediná má potenciál pomôcť ľudstvu zvládnuť všetky hrozby.

Či už environmentálne, klimatické alebo sociálne. Učiteľom treba dať do rúk kvalitné pedagogické nástroje, najmä metodiky, ktoré im pomôžu tieto stratégie so žiakmi realizovať v konkrétnych vyučovacích predmetoch.