Meno krstného patróna je naším svetlom

Čo vás zvlášť oslovilo a stále nanovo oslovuje na reholi minoritov, do ktorej ste pred rokmi vstúpili a ktorá je nerozlučne spätá s menom svätého Františka z Assisi?

Oslovila ma predovšetkým skúsenosť viery svätého Františka z Assisi, zakladateľa rehole. Zaujala ma jeho osobnosť, ktorá sa určitým spôsobom vyníma medzi ostatnými svätcami. Bol to umelec a bol mi blízky svojou skromnosťou. Postupne objavoval vo svojom živote Boha a nachádzal ho takým zvláštnym spôsobom, ktorý bol mne osobitne blízky, keďže som sa v minulosti trochu venoval umeniu. Videl som a stále vidím v ňom človeka, ktorý hľadá Boha cez to, čo je krásne.

Ja som to tiež vnímal tak, že mám v sebe cit pre pekné veci, a čoraz viac som si uvedomoval, že zjavujú Boha, nadchýnajú nás, dokážu nás viesť a prinášať nám svetlo na našu životnú cestu. V živote sv. Františka vidieť, že išiel za krásou a Boh ho privádzal čoraz viac k sebe. Svätý František je inšpiratívny i v súčasnej dobe. Aj po osemsto rokoch čerpáme z jeho života nielen my kresťania, ale aj ľudia iných vyznaní, dokonca aj neveriaci.

Čo nám hovorí samotné meno tohto svätca?

Meno sv. Františka nebolo v tej dobe bežné. V jeho prípade išlo skôr o prezývku, ktorú si vymyslel jeho otec, ktorý ako obchodník zarobil veľa peňazí vo Francúzsku. Keď sa vrátil z jednej komerčnej cesty, našiel doma už narodeného syna, ktorého stihli medzičasom pokrstiť menom Ján. Otec však bol tvrdšej povahy, neustúpil zo svojho zámeru a svoj obchodný úspech chcel zvýrazniť tým, že svojmu synovi dal práve toto meno. Nazývali ho tak všetci pred jeho obrátením i po nastúpení na cestu pokánia.

Toto jedinečné meno súvisí pravdepodobne aj s tým, že Františkova matka pochádzala z Francúzska, ako aj s vtedajšou predstavou Talianov o Francúzsku, kde vtedy pôsobili trubadúri a potulní básnici, ktorí tvorili oslavné básne, čo Talianom imponovalo. Francúzštinu vnímali ako spevný jazyk. Vo Františkovom mene možno nájsť aj literárny rozmer jeho neprehliadnuteľnej osobnosti, ktorá tvorila piesne na chválu a oslavu Pána a jeho stvorenstva. V tomto mene je ukrytý v konečnom dôsledku celý originálny život sv. Františka, z ktorého naša rehoľa dodnes čerpá. Je to obsiahnuté v našej charizme, ktorá je taká slobodná, trubadúrska. Je to predovšetkým o chvále Boha, o tom, ako pekne žiť.

František chválil vo svojich piesňach Boha a všetko, čo stvoril. Svojím jedinečným spôsobom oslavoval jeho meno. Druhý príkaz Desatora hovorí nevezmeš meno Božie nadarmo. Ako to chápať?

Ide o jedno z najdôležitejších prikázaní, ktoré nás učí zachovať úctu k Bohu. Biblia síce nazýva Boha rôznymi menami, ale de facto nemáme jedno meno, ktorým by sme ho mohli nazvať. Keď niekoho nazveme menom, napríklad Juraj alebo Jozef, tak si ho svojím spôsobom prisvojujeme, stáva sa naším, môžeme mu tykať, môžeme o ňom vyhlasovať, že ho poznáme.

V prípade Boha to tak nie je, lebo nás presahuje a nemôžeme ho úplne spoznať. Sväté písmo, ako aj druhý Boží príkaz nás vyzýva, aby sme si nezvykali hovoriť s Bohom len tak „ledabolo“. Vždy, keď sa modlíme, máme si uvedomovať, s kým hovoríme, aby sme nestrieľali slová „do vetra“. Mali by sme s Bohom hovoriť vážne, s vedomím, že máme do činenia s niekým, kto nekonečne presahuje naše skúsenosti, ktoré sme nadobudli vo vzťahu s inými osobami. Keď k Bohu pristupujeme v modlitbe s  výnimočnou úctou a bázňou, náš rozhovor s ním nadobúda svoju hĺbku a vážnosť.

Keď prosíme o posvätenie Božieho mena, tak prosíme o to, aby sa sprítomnilo, zjavilo a oslávilo to, kým Boh je.

Poznáme však prípady, keď sa Božie meno vyslovuje nadarmo, v údive či hneve.

Aj v spomínaných prípadoch môže dôjsť k tomu, že si začneme postupne „zvykať“ na Boha a na to, že cez jeho meno si ho akoby privlastňujeme. Ale je tu oveľa závažnejší problém, ktorý spočíva v tom, že v mnohých prípadoch neposväcujeme Božie meno. Čiže nežijeme tak, ako sa patrí na Božie deti, na vyznávačov tohto mena a na tých, ktorí mu patria a vzývajú ho v modlitbe. Vzniká potom totiž obrovská priepasť medzi tým, čo hovoríme v modlitbe a čo Bohu sľubujeme, a tým, čo reálne žijeme. Potom naše konanie býva na pohoršenie a stáva sa zlou vizitkou Božích detí.

S prosbou posväť sa meno tvoje sa stretávame každodenne v modlitbe Otčenáš. Prečo prosíme o posvätenie niečoho, čo je samo osebe sväté, najsvätejšie?

Najprv si pripomeňme, že Ježiš v tejto svojej modlitbe používa vyjadrovacie prostriedky, ktoré sú typické pre človeka Biblie, teda Semitu. Ľudia vo Svätom písme často vyjadrovali veci nepriamo; napríklad keď si niečo žiadajú od Boha, tak to nevyjadrujú priamo slovami – urob to, ale vyjadria to spôsobom – nech sa stane. Ježiš prosí v modlitbe Boha o to, aby sa stalo známym jeho meno.

Nejde tu teda o to, aby sme my ako ľudia prispeli niečím k svätosti jeho mena, ale prosíme o to, aby sa ukázala táto svätosť, aby sme ju zakúsili, aby sme ju mohli vidieť. Ide o zvláštnu formuláciu, ktorá nám opäť pripomína, že máme do činenia s niečím, čo nás presahuje. Prosba posväť sa meno tvoje opäť poukazuje na to, že my ani nepoznáme Božie meno. Totiž už v prvých slovách Otče náš, ktorý si na nebesiach je de facto vyjadrené, že Boha nenazývame podľa mena, ale podľa vzťahu, ktorý s ním máme.

Vieme, že sme jeho deti a môžeme ho nazývať naším Otcom, ale len cez naše pripodobnenie tej skúsenosti, ktorú máme zo života a zo vzťahov. Zhrňme si to. Keď prosíme o posvätenie Božieho mena, tak prosíme o to, aby sa sprítomnilo, zjavilo a oslávilo to, kým Boh je. Teda aby sa oslávila Božia identita. Pripomeňme si v tejto súvislosti, že Božie meno oslavujeme hlavne svojím životom, keď žijeme ako Božie deti, keď naše skutky oslavujú a zjavujú Boha.

Ako by sme mali rozvíjať vzťah k menu nášho krstného patróna, ktoré nás sprevádza po celý život?

Mená nám boli dané ako dar, ako mnohé iné veci, ktoré si nevyberáme sami. Postupne však môžeme objavovať, čo znamená konkrétne meno, čo sa za ním ukrýva. Objavovanie by malo spočívať v tom, že spoznávame svätca, ktorého meno nosíme, že spoznávame jeho životný príbeh a životné voľby, pred ktorými stál, a kdesi tam cez naráciu jeho života môžeme pomaličky vnímať aj udalosti svojho života. Stane sa pre nás svetlom, ktoré nám pomôže chápať niektoré udalosti a momenty v našom živote. Môže nás inšpirovať, dodávať nám odvahu či nejakým spôsobom ukazovať na veci a hodnoty, ktoré sú naozaj cenné a posúvajú nás správnym smerom.

A ako si udržiavať po celý život dobré meno?

Predovšetkým svojou vernosťou krstnému zasväteniu, teda svojmu krstu, ktorý je darom a pripravuje nás na život viery. Prijímame ho väčšinou v detstve. A čo je to za dar? Ide o to, že my symbolicky absolvujeme smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, čiže to, čo svätci absolvujú vo svojom živote, keď prežívajú krízy. Aj my budeme veľakrát vystavení v živote chvíľam, keď sa nám bude zdať, že sme ponorení kdesi, kde sa nedá nadýchnuť, avšak v tom momente môžeme vzývať Boha a môžeme byť vyzdvihnutí k novému životu.

Ide o prechod zo starého života k novému. Tomuto sa potrebujeme učiť veľakrát. V krste je táto cesta k novému životu predznamenaná. Byť verný krstnému zasväteniu teda znamená, že keď prídu v živote nejaké skúšky, netreba si zúfať a robiť paniku. S dôverou k Bohu vstúpiť do svojej ťažkej situácie a čakať, že sa naučím niečo nové z tejto skúsenosti. Aj svätý František a iní svätí, ktorých mená nosíme, nás inšpirujú k tomuto spôsobu konania v časoch skúšok a kríz.

Nachvíľu zotrvajme pri mene Preblahoslavenej Panny Márie, ktorého sviatok slávime 12. septembra. Toto meno si dávajú mnohí rehoľníci. Prečo?

Je to spojené s mariánskou úctou. Mária je totiž najväčším vzorom v krstnom zasvätení, a to svojou dôverou voči Bohu, ktorá ju sprevádzala vždy, aj v ťažkých chvíľach. Mária je predstavená vo Svätom písme ako tá, ktorá velebí Boha vo všetkých situáciách svojho života, pretože mu verí, že on uskutoční svoje dielo a že sa jeho meno posvätí v jej živote. Z tohto dôvodu si rehoľníci dávajú jej meno. Konkrétne v našej reholi ide o dávnu tradíciu, ktorú neskôr oživil príklad veľkého mariánskeho ctiteľa, minoritu svätého Maximiliána Máriu Kolbeho. Svoj život zasvätil Panne Márii a napĺňal túžbu po posväcovaní Božieho mena v tom, čo žil a konal.

A ešte niekoľko vašich záverečných slov na povzbudenie pre čitateľov.

Aby sa naozaj v našich životoch posväcovalo Božie meno. Aby sme Boha poznávali a oslavovali cez naše skutky. Lebo ak si ostatní ľudia okolo nás všimnú našu úctu k Bohu, už tým sa začne posväcovať Božie meno aj v ich srdciach.