Mentálny koučing ma napĺňa ľudskosťou

Akou cestou ste sa dostali práve k mentálnemu koučingu? Už dávno predtým ste túžili byť človekom, ktorý pomáha športovcom najmä po psychickej stránke, aby zvládli stres pred dôležitými zápasmi i počas nich?
Celý život sa pohybujem v športe. Ako chlapec som hrával súťažne hokej, potom tenis. Neskôr som robil tenisového trénera. Po desiatich rokoch poradenskej práce psychológa som sa rozhodol, že pomáhať športovcom po psychickej stránke je presne to, čo chcem robiť. Musím povedať, že túto prácu vnímam ako veľmi dôležitú pre svoj život a od začiatku ma napĺňa.

Čo je podstatou mentálneho koučingu? Možno povedať, že ide v podstate o športového psychológa, ktorého úlohou je pripraviť športovca na záťažové situácie, ktoré ho čakajú pri konfrontácii s inými športovcami, ale aj vo vzťahu k fanúšikom, keď sa nedostaví úspech?
Musím pripomenúť, že mentálny koučing nemusí robiť vyslovene psychológ, aj keď v mojom prípade je to tak. Áno, v princípe ide o to - pomôcť športovcovi pripraviť sa na výkon, konfrontáciu a na všetko, čo môžeme predvídať, ale aj nepredvídať, že sa udeje počas zápasov alebo dlhodobejšie trvajúcich súťaží, ako sú majstrovstvá sveta a podobne.

Zároveň mentálny koučing môže pokrývať aj časť osobného života športovca a pomáhať mu i v tomto smere. Priebeh samotného koučingu teda vždy závisí od cieľov spolupráce a od vzťahu medzi koučom a klientom.

Predpokladám, že lídrom v oblasti mentálneho koučingu sú asi Spojené štáty americké. Ale ako je to s mentálnymi trénermi u nás na Slovensku? Aké tu majú podmienky na svoje aktivity?
Áno, USA patria k lídrom v oblasti mentálneho koučingu a jeho prístupov. U nás je dnes situácia podstatne lepšia, ako bola pred pätnástimi rokmi, keď som začal s touto činnosťou. Dnes je na trhu pomerne veľa mentálnych trénerov, koučov. Ukazuje sa to ako zaujímavé a atraktívne povolanie. Na druhej strane je aj trh iný. Musím povedať, že naozaj existuje veľký dopyt po tomto type služby.

Boli ste súčasťou napríklad našej seniorskej hokejovej reprezentácie v roku 2015, ale spolupracovali ste aj s hokejovou dvadsiatkou na šampionáte v Kanade, kde chlapci získali bronz, pomáhali ste však aj biatlonistom počas vrcholových súťaží či tenistom. V čom je váš prístup k športovcom rovnaký, bez ohľadu na to, či ide o hokejistu, biatlonistu alebo tenistu? A v čom treba vidieť špecifiká prístupu pri každom zo spomínaných športov?
Každý šport má svoje špecifiká, ktoré vyplývajú zo samotnej podstaty toho-ktorého športu. Iné prístupy si vyžaduje  individuálny šport, iné tímový šport. Čo je však vždy to isté - že sú to ľudia so svojím prežívaním.

Je úplne jedno, či niekto zarába milióny a je slávny, alebo niekto hrá na regionálnej úrovni. Spôsob prežívania je vždy autentický, hlboko ľudský a odráža osobnosť konkrétneho človeka. Vždy si budujem so svojimi klientmi partnerský vzťah, založený na vzájomnej dôvere, úcte a rešpekte.

Pristavme sa ešte pri bronzových hokejistoch z Kanady. Ako si spomínate na svoju prácu s touto mladou hokejovou generáciou práve na spomínanom úspešnom šampionáte?
Nerobili sme nič iné než pri iných ročníkoch na majstrovstvách sveta (MS). Chlapci vždy majú túžbu víťaziť, hoci sa to verejnosti pri televíznych obrazovkách nie vždy tak javí. Hranica medzi úspechom a neúspechom je na takýchto podujatiach tenká. Ak naozaj chceme vyhrať, musí do seba zapadnúť veľa detailov a vtedy je šanca spraviť „dieru do sveta“.

Viem, že vtedy tie detaily zapadli a s pribúdajúcimi zápasmi stúpala aj mentálna sila tímu a jeho sebavedomie. Zrazu prestanete riešiť malé nepríjemnosti, všetci ťahajú za jeden povraz v mene jediného cieľa. Tak nejako to bolo.

Aké predpoklady a vlastnosti by mal mať prípadný záujemca o prácu mentálneho kouča? Asi to bude mix viacerých vlastností...
To je zložitá otázka. Ani neviem, či mám právo sa k nej vyjadriť. Skôr by som povedal, aké vlastnosti by nemal mať. Určite by nemal túto prácu brať ako prostriedok na posilnenie a zviditeľnenie vlastného ega.

Takýto človek musí mať rád ľudí, mal by vedieť počúvať nielen ušami. Nemal by radiť, ale porozumieť. Mal by rešpektovať rôznorodosť ľudí a vedieť aplikovať rôznorodosť prístupov k nim.

Dnešná doba je charakteristická dynamickým rozvojom informačných technológií. Sociálne siete a ich komentáre dokážu športovca povzbudiť, aj „položiť na lopatky“. Ako to vidíte z pozície mentálneho kouča?
Sociálne siete sú tenký ľad. Niekedy naozaj môžu mať deštruktívny dosah na športovca, či už vlastným nešťastným (nevhodným) vyjadrením, alebo útokmi fanúšikov v prípade neúspechu. Na druhej strane sociálne siete sú dnes pre športy a športovcov významným marketingovým priestorom, ktorý nemôžu ignorovať.

Každý profesionálny športovec by vo vlastnom záujme mal prejsť základmi, ako komunikovať vo verejnom priestore sociálnych sietí. Ideálny stav je, keď mu tieto aktivity rieši poverená profesionálna osoba a športovec si ponecháva svoj súkromný priestor.

Spolupracovali ste a aj stále spolupracujete so známymi slovenskými menami z oblasti hokeja v zámorskej NHL. Čo je najdôležitejšie z vašej pozície mentálneho kouča pri práci s týmito hokejistami? Na čo sa najviac pri nich zameriavate?
Je to veľmi individuálne. V NHL je obrovský tlak na výsledok a stopercentný výkon. Zaváhania sa nezvyknú tolerovať, pokiaľ nemáte pozíciu ako napríklad Sidney Crosby, Alexander Ovečkin alebo Henrik Lundqvist.

Je nesmierne náročné v takomto nasadení a mentálnom nastavení zvládať 82 zápasov základnej časti plus play off. A to nehovorím ešte o drobných zraneniach (v lepšom prípade), cestovaní, živote v hoteloch a lietadlách... V sezóne je to skoro tak, ako keby ste nemali ani súkromný život.

Ste teda trénerom v oblasti psychického zdravia a pohody našich športovcov. Vediete ich v časoch úspešných i tých menej úspešných. Odovzdávate im svoje poznatky a snažíte sa ich dobre pripraviť na ich pôsobenie vo vrcholovom športe. Ale čo dávajú oni na oplátku vám? Čím vás napĺňa spolupráca s nimi?
Viete, ja milujem pracovať s ľuďmi. Mám rád ich rôznorodosť. Každý je niečím iný a svojím spôsobom výnimočný. Nikdy to nie je stereotyp. Napĺňa ma to ľudskosťou, inšpiruje ma to. Mnohí z mojich klientov sa stávajú mojimi osobnými priateľmi na celé roky. A milujem aj pocit, keď vnímam ich dôveru. Je to pre mňa pozitívne zaväzujúce.

Chlapcom chcem odkázať, aby sa nevenovali sprostredkovaniu lístkov svojim známym, aby dvíhali telefóny len rodinným príslušníkom, a to isté platí na reagovanie na správy. Aby neriešili ubytovanie rodinných príslušníkov, parkovanie a milión iných nástrah, ktoré na nich doma čakajú a ktoré nikde inde neriešia.

Keď vás osloví s ponukou na spoluprácu niektorý známy či menej známy športovec, čo od vás očakáva?
Je to veľmi individuálne. Ale v 90 percentách ma oslovujú vtedy, keď majú problém alebo ťažké obdobie. Očakávajú, že im v tom pomôžem. Možno desať percent klientov je takých, ktorí vnímajú mentálnu prípravu ako prirodzenú a rozvojovú súčasť svojej prípravy.

A sú očakávania športovcov, ktorí vás oslovia s ponukou spolupráce, zhodné s tým, čo im nakoniec odovzdávate? Alebo je potrebné najprv nájsť kompromis a súlad? Prípadne im treba vysvetliť, že zacielenie na úspech nemusí byť vždy to najpodstatnejšie v ich živote?
Očakávania klienta sú vždy dôležité. Sú dôležitejšie než to, čo si ja v danej chvíli myslím. Ak v priebehu procesu spolupráce dôjde ku korekcii očakávaní klienta, a má to pozitívny vplyv na jeho prežívanie a výkon, tak vtedy sme spravili dobrú prácu.

Spoločnosť je vo všeobecnosti nastavená na úspech v ktorejkoľvek činnosti, teda aj v športe. Je to podľa vás správne? Nezväzuje práve to našich športovcov, že majú stále pred sebou len dosiahnutie toho najlepšieho výsledku, a prehra sa potom znáša oveľa horšie?
Áno, súhlasím s vami, že ako spoločnosť sme nastavení len na úspech. Slovami fanúšika: „Prehru dnes neberiem!“ Realita je však zložitejšia. Každý športovec chce vyhrávať. Je to prirodzené. Víťazstvo je esenciou športu. Produkuje pozitívne emócie a vo vrcholovom športe aj peniaze a slávu.

Vo vrcholovom športe musí športovec akceptovať tento typ tlaku a naučiť sa s ním žiť. Myslím si však, že robíme chybu pri výchove detí v športe, kde ich zbytočne vystavujeme neúmernému, neopodstatnenému tlaku na výsledok. Myslíme si, že takto sa naučia zvládať tlak. Žiaľ, opak je pravda. Aj preto veľa našich športovcov zvláda tlak horšie v porovnaní s konkurenciou.

Máte nejaký sen, koho by ste raz chceli viesť ako mentálny kouč?
Úprimne poviem, že nie, nemám. Mám iné sny. (Smiech.) Čo sa týka práce, môžem povedať, že žijem svoj sen.

Už ste spomenuli, že ste sa kedysi venovali športu, či už rekreačne alebo vrcholovo. Možno teda skonštatovať, že sa preto viete lepšie vcítiť do kože športovca?
Áno, je to určite výhoda, keď na základe vlastnej aktívnej minulosti ako hráč, neskôr ako tréner, poznám pozadie prežívania športovca, ale aj trénera.

Ako by ste definovali váš vzťah k tomu, čo robíte, teda k mentálnemu koučingu? Ako vás táto práca dokáže posúvať dopredu, napĺňať a motivovať zároveň?
Ako som už povedal, rád pracujem s ľuďmi. Oni samotní dávajú mojej práci zmysel. Ich pokroky a rozvoj ma vždy tešia a zároveň zaväzujú. Zaväzuje ma to k tomu, aby som sa aj ja posúval neustále ďalej. Okrem toho, že rád pracujem, tak sa rád aj učím. Takže celé to považujem za prirodzený tvorivý proces, ktorý prežívam naplno.

Blížia sa majstrovstvá v hokeji, ktoré budú na Slovensku. Čo by ste možno odkázali našim hokejistom? Predsa len budú asi hrať pod väčším tlakom...
V prvom rade by som im odkázal, aby boli sústredení výlučne na šampionát a zápasy. Možno sa to javí ako samozrejmosť, ale verte mi, že viem, o čom hovorím. Hokej je stále u nás veľký spoločenský fenomén. Majstrovstvá sveta doma – to je obrovská udalosť.

Chlapcom chcem odkázať, aby sa nevenovali sprostredkovaniu lístkov svojim známym, aby dvíhali telefóny len rodinným príslušníkom, a to isté platí na reagovanie na správy. Aby neriešili ubytovanie rodinných príslušníkov, parkovanie a milión iných nástrah, ktoré na nich doma čakajú a ktoré nikde inde neriešia.

A v neposlednom rade im chcem odkázať, že majstrovstvá sveta doma nie sú na to, aby „som sa ukázal“ v národnom tíme, pretože my sa môžeme ukázať jedine ako tím.