Mikuláš naozaj existuje, stretli sme ho

Kedy sa to všetko začalo? Spomeniete si, kedy ste si obliekli kostým svätého Mikuláša prvýkrát?

Bolo to v roku 1981 a ponuku som prijal s veľkou radosťou. Vtedy som už mal bradu - možno nie takú dlhú a určite nie takú sivú ako teraz - a tak ma požiadali, či by som nešiel robiť Mikuláša pre deti v Spišskom Štiavniku. Teda v tom čase ani nie Mikuláša, ale skôr deda Mráza.

Počas nasledujúcich rokov sa situácia začala meniť a v roku 1983 som si dal ušiť prvé oblečenie, ktoré vyzeralo ako ornát a bol na ňom kríž. Takisto aj čiapku. Nebola ešte celkom biskupská, mala niečo z Mikuláša, niečo z deda Mráza. Odvtedy som žiadny rok nevynechal.

Aj dnes s odstupom 39 rokov mi to robí takú istú veľkú radosť ako prvýkrát.

Vtedy ste zrejme vôbec netušili, ako sa to celé vyvinie.

Ani by mi to vtedy nebolo napadlo. (Smiech.) Na ďalší rok to však už zobrali ako samozrejmosť, že nemusia hľadať Mikuláša, že ho budem robiť ja. V Spišskom Štiavniku sme mali krajčírsku dielňu, s oblekom teda nebol problém. Oblečení som za tie roky vymenil niekoľko.

Nemusel som nikdy použiť posvätné veci na profánne účely. Kostým, ktorý mám teraz, je veľmi pekný, ale už rozmýšľam nad novým, pretože na ňom vidieť znaky opotrebovania. Keďže už bolo dopredu jasné, že budem o rok zase Mikuláš, všetko som si chystal oveľa skôr.

Niekedy bola sezóna, že som robil Mikuláša päťdesiatkrát či šesťdesiatkrát. Teraz je už toho menej.

Ako ste to stíhali?

S Božou pomocou. Nie je to problém, veď kedysi som toho stíhal oveľa viac. Treba mať všetko dobre naplánované. Trošku ma mrzí, keď sa niektorí prihlásia neskoro a už ich nemám kde zakomponovať.

Dlhé roky ste pôsobili ako starosta v obci Hôrka pri Poprade. Ako ľudia vnímali fakt, že starosta sa prezlieka za Mikuláša a rozdáva darčeky?

To by ste sa mali spýtať ich. (Úsmev.) Ale viem, že odozva bola úžasná. V našej obci som robil Mikuláša pravidelne od roku 1990. Prišiel som na saniach alebo na koči. Teraz už idem stále na saniach, máme ich tak upravené.

Myslím si, že očakávania sú vždy veľké. Už teraz sa ma mnohí pýtajú, či príde Mikuláš. V Hôrke sa to už stalo tradíciou. Ľudia si nevedia predstaviť, že by Mikuláš neprišiel. Hoci tento rok bude pre pandémiu zrejme iný.

To áno, pandémia zmenila veľa vecí. Je možné, že Mikuláš nepríde?

Istotne toho bude menej, z čoho som smutný. Sám neviem, ako sa situácia vyvinie a čo bude dovolené. V každom prípade Mikuláš určite prejde aspoň obcou. Deti nemôžu zostať sklamané.

Dávate druhým dary. A čo táto služba dáva vám?

Dáva mi veľmi veľa. Povedal by som, že úžasne veľa. Doba je veľmi uponáhľaná, ľudia sa chcú zastaviť, nájsť pokoj, no nedarí sa im to. A sviatok svätého Mikuláša je predsa len príležitosť, keď to ide, keď majú zrazu úsmev na tvári.

Dnes stvárňujem Mikuláša najmä pre deti v kostoloch, ale kedysi som chodil aj na profánne miesta. Keď som prišiel do nejakej organizácie, tam sa akoby na chvíľu zastavil čas. Všetci si posadali.

Dnes to tak už nie je. Keby som prišiel napríklad do banky, neviem, neviem... (Smiech.) Napriek všetkému stále tvrdím, že to ľuďom prináša radosť. A keď to prináša radosť druhým, moja radosť je o to väčšia.

Podelíte sa s nami o nejakú vtipnú príhodu?

Zážitkov mám naozaj veľa. Pred niekoľkými rokmi som zavítal do škôlky v našej obci. Boli tam dvojčatá, ktoré boli úplne identické. Deti v Hôrke ma poznajú, vedia, že som bol starosta. Dieťa sa nedá celkom oklamať.

No tie dve sestry na mňa pozerali a zrazu povedali: „To nie je pán starosta, to je jeho dvojča.“ Ony mi dali nádherný tip. Odvtedy deťom hovorím, že mám dvojča, ktoré sa volá Karol Lev. A ja som Mikuláš.

Alebo iný príbeh: niekedy na konci 90. rokov sme boli s vtedajším duchovným otcom Pavlom Hudákom prvýkrát u sestier v Spišskej Kapitule. Prišli sme neskoro, bolo už asi jedenásť hodín. Počasie bolo presne také, aké má na sviatok sv. Mikuláša byť: mrzlo, poletoval sneh.

Zazvonil som a z okna vykukla sestrička. Skríkla: „Mikuláš! A naozajstný!“ Ostatné sestry si mysleli, že žartuje. (Smiech.)

Vtedy som pochopil, že aj dospelý môže uveriť, že Mikuláš existuje. Najväčším zážitkom sú však pre mňa deti čakajúce pri okne. Tie ich oči - to je pohľad, ktorý stojí za to. A najmä keď vidia, že máte naozajstnú bradu. (Smiech.)

Váš vonkajší mikulášsky výzor je nespochybniteľný. A čo duchovné vlastnosti? V čom by ste chceli byť podobný svätému Mikulášovi?

Určite by som sa chcel stotožniť aj s jeho vnútornými vlastnosťami. Veď je to svätec! Rád by som sa mu podobal v príkladnom vzťahu k deťom a celkovo k chudobným; mať ich rád. A aj v dobročinnosti, ktorá sa s ním nepochybne spája.

Napriek tomu, že sa o sv. Mikulášovi zachovalo málo údajov, to, čo vieme z jeho životopisu, je hodné nasledovania.

Ako ste prežívali mikulášsky deň, keď ste boli dieťaťom?

Keď sme my boli malí, Mikuláš takto po domoch nechodil. Chodil tajne. Ráno sme sa zobudili a v oknách boli darčeky. Väčšinou v tom čase balíček s pozláteným prútikom. To bolo pre neposlušnejšie deti. (Smiech.)

Pamätám sa, že z 5. na 6. decembra sme sa vždy veľmi tešili. Nikdy sme nedostávali také darčeky, ako sa dávajú dnes, stačili nám arašidy, mandarínka alebo pomaranč, ktorý sme celý rok nevideli. Bolo to pre nás veľmi milé prekvapenie. A tiež sme vedeli, že keď je sviatok sv. Mikuláša, už sú blízko Vianoce.

Nikdy som sa nezamýšľal nad tým, že by darčeky nenosil Mikuláš. Nevnímali sme, že sú to rodičia, ktorí nám z Božej milosti môžu darčeky dať. Mikuláš jednoducho pre nás existoval.

A keď ste mali vlastné deti?

Moje deti zažili Mikuláša takisto ako ja, keď som bol malý. Z 5. na 6. decembra šli spať a v noci sme im s manželkou pripravili balíčky, aby si ich ráno našli. Keď už boli väčšie, samozrejme, chápali, že darčeky dávame my, stále ich však dostávali tajne v noci na okno.

Takisto je to aj teraz s našimi vnúčatami. Keď prídu k nám, balíčky dostanú takým spôsobom, že sú zrazu na okne. K nám domov už tradične chodí Mikuláš dlhé roky.

V sobotu popoludní príde celá naša blízka rodina. Každý, kto už vie niečo predniesť - od najmenšieho po najstaršieho - má pripravený nejaký program. A potom im rozdám balíčky.

Takže jeden deň v roku ste Mikulášom. A čo robíte tých zvyšných 364?

Nie je to len jeden deň. (Smiech.) Čo robím? Som diakonom Katolíckej cirkvi. Príprava na všetko, čo si táto služba vyžaduje, mi zaberá dosť veľa času. Zároveň som advokátom cirkevného súdu, čo je takisto práca časovo náročná.

Napriek tomu si vždy nájdem čas pre deti. Roly Mikuláša by som sa však nedokázal vzdať.