Miluj a rob, čo chceš

Vysvetlíte nám, čo je základom augustiniánskej spirituality?

Interiorita, komunita a služba. Tri jednoduché slová, ktoré ale vyjadrujú hĺbku. Interiorita znamená hlboký duchovný vnútorný život založený na tom, že Boh je centrom tohto života. Teda vzťah s ním – čítanie Svätého písma, modlitba, rozjímanie, život, ktorý odkazuje na vnútro.

Svätý Augustín hovorí, že keď jeme chlieb, má nám pripomínať vnútornú potravu. Keď sa obliekame, nemáme hľadieť len na šaty, ale na štýl nášho života, na to, ako sa správame. Keď sa modlíme, nielen naše pery majú niečo vyslovovať, ale aj vnútri srdca má byť ukrytý poklad.

Naše vonkajšie správanie musí vychádzať zvnútra. Druhým dôležitým prvkom našej spirituality je komunita. Spoločný život, spoločné modlitby, spoločné bohatstvo, spoločný majetok.

Rovnako aj naša služba a apoštolát sú vyjadrením komunity. Všetky dary a talenty, ktoré máme, by sme mali využívať na spoločné dobro.

A čo sa služby týka?

Augustiniáni slúžia tam, kde ich Cirkev volá a potrebuje. Na mnohých miestach vo svete máme školy, farnosti, pútnické miesta, misie. Naše pôsobenie sa môže časom aj meniť, keď vidíme, že naše pôvodné poslanie už nemá opodstatnenie.

Odkedy augustiniáni v roku 1995 prišli na Slovensko, videli a rozlišovali, že Cirkev potrebuje prácu s mládežou, základnú kresťanskú formáciu, malé misie či duchovné obnovy a duchovné cvičenia, najmä medzi mladými a rodinami.

Postupne sa naša služba vyvíjala a teraz sa skonkretizovala aj vo farnosti, keďže nás k tomu pozvala miestna cirkev.

Augustiniáni nemali na Slovensku stáročnú tradíciu. Ako sa tu ocitli?

Za všetko vďačíme otcovi Pavlovi Benedikovi, ktorý je teraz farárom v Kostole sv. Prisky v Ríme. Augustiniánom sa stal v Taliansku v Cascii a po revolúcii začal so spolubratom, otcom Angelom Lemmem, chodievať na Slovensko.

Tunajší kňazi otca Pavla poznali a pozývali kázať, takže na Slovensku trávil celé leto kázaním či organizovaním púte do Gaboltova. Obaja videli záujem ľudí aj chlapcov o povolanie.

Vtedy im skrsla myšlienka, že by možno bolo fajn založiť na Slovensku asi po 500 rokoch rehoľu. Lebo augustiniáni na Slovensku v minulosti boli, no okolo roku 1550 sa z tejto časti Európy vytratili.

Ste najmenšou rehoľou na Slovensku, košickú komunitu tvoria len štyria kňazi. V čom sa odlišujete od iných reholí?

Pápež Ján Pavol II. povedal krásnu charakteristiku, keď augustiniánov pozval: „Nech sú vaše kláštory miestom a domovom prijatia pre všetkých ľudí.“ Ani tento náš košický kláštor sme nestavali pre seba, ale pre ľudí.

Aby každý, kto sem prichádza, zažil prijatie, komunitu a všetko to duchovné, čo z toho vyplýva. Keď je spoločenstvo „jedno srdce, jedna duša“ – ako hovorí sv. Augustín –, vtedy sa mnoho dostáva aj ostatným ľuďom.

Začiatky svätého Augustína boli búrlivé, no teraz patrí medzi najväčších učiteľov Cirkvi. Kde nastal ten zlom?

Svätý Augustín to v prvom rade pripisuje Božej milosti. Nazýva sa aj doktorom milosti. No nie preto, že by dostal milosť obrátenia, ale preto, že vypracoval teológiu milosti. My ľudia sme zranení hriechom, preto potrebujeme Božiu milosť. Naša sloboda nie je dostatočná, je zranená.

Potrebuje byť oslobodená Božou milosťou. Augustín preto zdôrazňoval dvojicu človek a Boh. Človek nemôže kráčať sám, lebo by skončil zle. Potrebuje Boha a jeho milosť. Približuje to na Piesni piesní, ktorá hovorí o dvoch milencoch, ktorí keď kráčajú, navzájom sa podopierajú.

Raz je to viac na jednom, raz na druhom. Raz sa zdôrazňuje sloboda, raz Božia milosť, ale kráčajú spolu, lebo jedno bez druhého nemôže byť.

Aký príklad nám dáva svätý Augustín?

Každý má svoje trápenia, ťažkosti, alebo hľadá zmysel života. A v hľadaní urobil Augustín veľmi veľa chýb. V tom je ľuďom blízky. Veril v astrológiu, potom v svoje schopnosti, chcel byť slávny, bol hlavným rečníkom na cisárskom dvore, no stále nebol spokojný. Niečo mu chýbalo.

Hľadal pravdu a pravda si ho našla. Mal syna a dlhé roky bol verný svojej priateľke. No triedne rozdiely mu neumožňovali, aby si ju zobral za manželku. Medzitým jeho mama, svätá Monika, našla ženu, ktorú by si mohol zobrať, ale on sa napokon rozhodol inak.

A to je na ňom obdivuhodné: že ho charakterizuje zmysel pre pravdu, pre hľadanie a neustále nachádzanie až do konca života. Lebo hoci napísal mnoho teologických diel, štyri roky pred koncom života v diele Revízie traktátov píše recenziu na svoje predošlé diela.

Priznáva, v čom sa mýlil, že už zmýšľa inak ako pred rokmi. V tom je veľkosť jeho ducha, že stále dokázal urobiť pokrok. K tomu pobáda aj čitateľov svojich diel, aby robili pokroky spolu s ním.

Život svätého Augustína sa vyznačuje hľadaním pravdy. V dnešnom čase je to veľká výzva. Aký by nám dal tento svätec návod na jej hľadanie?

V prvom rade v úprimnosti k sebe samému. To charakterizovalo aj jeho obrátenie. Keď chodil na kázne sv. Ambróza, nachádzal pravdu, no nedokázal podľa nej žiť. Cítil, že nedokáže zanechať ženu, obrátiť sa, vyznať vieru pred ostatnými. Až prišiel ten okamih, keď pocítil milosť a silu a všetko zanechal.

Musela to byť veľká hanba, že ako rečník na cisárskom dvore sa zrazu všetkého zriekol, priznal sa k viere. Ale bola v tom úprimnosť. Keď už pravdu našiel, priznal sa k nej, hoci sa hanbil. No na to nestačíme sami.

Aj Augustín potreboval Ambróza – niekoho, koho počúval, niekoho, komu by sa zveril so svojím životom. A nepochybne tu bola Monika, skrytá osoba, ktorá sa za neho modlila.

Čiže na hľadanie pravdy nemôže byť človek sám, no vnútorný boj, ten si už musí vybojovať sám. Musí tiež neustále hľadať a nachádzať, lebo falošnosť a klamstvo číhajú stále.

Asi najznámejším výrokom svätého Augustína je: Miluj a rob, čo chceš. Ako tomu máme rozumieť?

Vysvetľujem to na jednoduchom príklade spontánnosti. Raz som išiel v  zime domov do Kendíc. V diaľke som videl človeka, ktorý išiel pešo, tým istým smerom ako ja. Hovoril som si, že by som ho možno mohol zobrať.

Keď som už bol blízko, stále som rozmýšľal, že by som ho mohol zobrať, no keď som už okolo neho prešiel, len som si povedal, no, nezobral som ho. Doma ma otec pozdravil a ja som si uvedomil, že keby so mnou sedel v aute, len by mi povedal: „Zastav, zoberieme ho.“ A tento výrok je presne o tom.

Keď človek o niečom veľa premýšľa, neurobí to. Existuje nádherná freska, ako sv. Augustín umýva nohy pútnikovi. Keď zbadal pútnika, prestal myslieť na dôležité stretnutia a úlohy, ale usadil pútnika a umyl mu nohy. V tom momente nerobil nič iné, len miloval. Všetko vychádza z toho, čo potrebuje láska.

Augustín hovoril: „Ak mlčíš, mlč pre lásku; ak hovoríš, hovor z lásky; ak napomínaš, napomínaj z lásky; ak odpúšťaš, odpúšťaj z lásky. V hĺbke tvojho srdca nech je zakorenená láska. Z tohto koreňa sa nemôže narodiť nič iné, iba dobro“ (Komentár k listom sv. Jána 7, 8).

Čím vás oslovilo učenie svätého Augustína, že ste sa ho rozhodli nasledovať aj v reholi?

Vo štvrtom ročníku na gymnáziu som čítal Vyznania a to ma veľmi chytilo. Dodnes mám poznámky vo svojom denníku. Augustín ma oslovil svojou osobnou hĺbkou, vášňou pre všetky veci, ktoré robil. Od hriešneho života až po duchovný a pastoračný. Vo vášni pre dobro bol až nezastaviteľný.

Od jedného talianskeho aristokrata dostal nádherný plášť. No povedal si, že nepristane jeho šedinám, ani jeho spôsobu života, keďže aj ako biskup žil ako mních. Takže ho predal a peniaze dal chudobným. Viackrát dal roztaviť zlaté nádoby, aby mohol vykúpiť celú loď otrokov.

Alebo mu ľudia písali listy a on im odpovedal formou kníh. Tak vznikla aj väčšina jeho diel. No nemal som hneď jasné, že vstúpim k augustiniánom. Na stretká som chodil k saleziánom, študoval som na košickom Gymnáziu sv. Tomáša Akvinského a tam som stretol zase dominikánov.

U nás na fare kapucínov. No keďže som z veľkej rodiny, ťahalo ma to ku komunite. Vedel som, že buď rodina alebo komunita, teda nejaké spoločenstvo. A to spoločenstvo a priateľstvo, ktoré som našiel v otcovi Pavlovi a Angelovi, ma presvedčili, že augustiniáni sú tí praví.