Mojím najväčším ťahadlom je rodina

Ako zo svojho pohľadu hodnotíte uplynulý rok? Z hľadiska športového i osobného.

Podľa mňa každý rok je skvelý. Čo sa týka športového hľadiska, mala som kvalitatívne aj lepšie roky, ale zlatá olympijská medaila bude asi ešte dlho rezonovať. Celkovo si myslím, že to bol dobrý rok.

Keďže manžel je na rodičovskej dovolenke, ako rodina sme spolu strávili veľa času. Chlapci cestovali na preteky so mnou. Z tohto hľadiska hodnotím uplynulý rok veľmi pozitívne.

Vrcholom sezóny bola olympiáda, no tá pre pandémiu prebiehala bez divákov. Aká bola atmosféra v jej dejisku? Hlavne keď to porovnáte s predošlými hrami, na ktorých ste boli.

My strelci nemáme nikdy veľa divákov, takže v našom prípade mi neúčasť ľudí nepripadala neprirodzená. Absenciu fanúšikov som si viac uvedomovala, keď som videla prázdny atletický či futbalový štadión.

Atmosféra v dejisku olympiády bola zvláštna. Nemohli tam ísť fanúšikovia, dokonca ani miestni. Všade som počúvala, že ľudia v Tokiu nie sú spokojní s tým, že tam olympiáda je. Ja som sa s takýmto postojom však vôbec nestretla.

Skôr nás domáci povzbudzovali. Keď už nemohli ísť na športoviská, stáli pred olympijskou dedinou s transparentmi, že nám držia palce a prajú nám pekný deň.

Ako dlho ste tam boli?

Bola som tam pätnásť dní. Do 48 hodín od skončenia našich pretekov sme museli opustiť olympijskú dedinu. Pre mňa to bol už najvyšší čas ísť domov.

Tešila som sa na mojich chlapcov. Posledný deň sme mali voľno, nerobili sme nič, iba sme sa balili. Každý chcel ísť domov, už sme rátali minúty do odchodu.

Boli ste v priebehu olympiády v kontakte s rodinou?

Samozrejme. Volávali sme si, robili sme videohovory, ale predsa len byť v kontakte cez telefón je niečo iné ako byť doma s chalanmi.

Zuzana má s manželom Martinom dvoch synov Nathana a Noaha. Snímka: profimedia.sk

Zlato z Tokia je výnimočný úspech. Zmenilo to v niečom váš život?

Zatiaľ nemám pocit, že by sa niečo zmenilo. Samozrejme, po návrate z olympiády nastal totálny chaos – všade som musela byť, všade si ma pýtali, všetci ministri ma chceli vidieť, všade boli tlačovky.

V tej fáze mi to zmenilo život tak, že síce som bola s mojimi chlapcami, všade som ich so sebou vodila, ale reálne som na nich nemala až toľko času. To bola asi najväčšia zmena. Nakoniec sme prišli do situácie, keď sme sa rozhodovali, kam ísť a kam nie; kam brať deti a kam nie.

Oproti predošlým úspechom to z tohto hľadiska bolo náročnejšie na logistiku. Keď som sa v roku 2012 vrátila z Londýna so striebrom, nemusela som sa nikoho nič pýtať, pretože som bola vtedy sama. Ráno som vyvenčila psa a išla som za mediálnymi povinnosťami.

Teraz to však už bolo iné. Keďže boli v tom čase letné prázdniny a deti boli doma, chcela som ich jednak mať so sebou, no zároveň ich chrániť pred celým rozruchom. Mladší syn tomu ešte nevenoval veľkú pozornosť, ale starší to už vnímal viac a mal v tom trocha zmätok.

Zmenu vidím i v tom, že po olympijskej medaile ma ľudia viac spoznávajú. Moja tvár im je povedomejšia. Dovtedy to bolo skôr tak, že ma síce registrovali, ale nevedeli veľmi zaradiť. Aj popularita je však iba otázka času – o dva mesiace bude ďalšia olympiáda a budú iné známe tváre.

Zisk zlata vám určite priniesol väčší mediálny záujem. Ako ste sa s tým zžili?

Na jednej strane to bol frmol, no na druhej strane sme boli tiež doma s rodinou v pokoji. Bola medzi tým harmónia. Síce sme všade museli chodiť, ale večer sme boli spolu doma.

Pri našom rozhovore pred olympiádou ste hovorili, že Boha vnímate aj na stanovišti, čo vám veľmi pomáha, pretože sa necítite úplne sama. Vnímali ste to tak aj pri finále v Tokiu?

Vo finále som sa snažila celú situáciu veľmi neprežívať. Myslím, že to bolo ovplyvnené aj tým, že som celú situáciu odovzdala Bohu. Povedala som mu: Pozri, Pane, ja som odtrénovala a ďalej s tým musíme nejakým spôsobom spoločne naložiť.

Zároveň som už od začiatku, ako sme prišli do olympijskej dediny, mala vnútornú pohodu. Snažila som sa zachovať si ju aj na strelnici. Vedela som, že som to odtrénovala, že som urobila maximum, ale ako to nakoniec vyjde, závisí od nás spoločne s Pánom. Preniesla som časť roboty i na neho. (Úsmev.)

Je to síce klišé otázka, ale aké pocity ste mali, keď ste získali zlato? Ako sa na to pozeráte s odstupom?

Áno, všetci sa na to pýtajú. Pocit, samozrejme, nebol zlý, ale v prvom momente si to človek ešte úplne neuvedomoval. Tešila som sa, že som vyhrala. Nie je to však iný pocit, ako keď vyhráte svetový pohár či majstrovstvá sveta. Nie je to iná radosť.

Je to jednoducho radosť, keď sa robota skončí úspechom. Tento rok som vyhrala aj svetový pohár v Indii a nemôžem povedať, že pocit, keď človek vyhrá olympiádu a keď svetový pohár, je iný. Zaiste, v prežívaní úspechu po pretekoch bol olympijský triumf odlišný.

Hneď po finále som volala domov a až postupne mi to začalo trocha dochádzať. Hlavne keď som videla, že mi všade všetci píšu a gratulujú. Keď som vyhrala preteky svetového pohára, videl to môj muž, moja rodina a pár kamarátov, ktorí si hľadali výsledky na internete.

Športovci, zvlášť strelci, potrebujú k špičkovému výkonu vnútornú pohodu, aby sa dokázali koncentrovať na svoj výkon. Čo vám pomáha dostať sa do takejto pohody?

Hovorievam, že všetky životné méty mám naplnené. Som možno v inom rozpoložení ako mladšie súperky, pretože im sa počíta iba víťazstvo.

U mňa je to už skôr o tom, že sa teším, že som tam; že ešte stále môžem súťažiť; mám radosť z toho, že si to stále ešte môžem na súťaži užiť. Prežívam to iným spôsobom ako mladšie súperky. No a mojím najväčším mentálnym ťahadlom je moja rodina.

Keď spomínate rodinu, ako ste si spoločne užívali vaše olympijské víťazstvo? Mali ste nejakú rodinnú oslavu?

Ani nie. Tešili sme sa, že sme spolu. Priznám sa, že do dnešného dňa som nemala špeciálnu oslavu. Aj som čosi plánovala, ale nechcela som nasilu a narýchlo niečo organizovať. Samozrejme, oslávili sme to u rodičov, u babky... Stále niečo bolo, ale nemali sme nijakú veľkú párty.

Tešila som sa, že sme ako rodina spolu. Napríklad v prvý večer po príchode z Tokia som bola šťastná, že môžem ísť s deťmi spať – to bolo to najviac. Nie zábavy, ale že som naspäť v realite domova.

 Snímka: profimedia.sk

Mohli by ste priblížiť vaše plány do ďalšieho obdobia?

Pokračujem ďalej, a pokým ma to bude baviť, napĺňať a robiť mi radosť, dovtedy to budem robiť. Neviem však, ako dlho to ešte bude. No nemám ešte chuť končiť. Chcela by som ísť ešte na olympiádu do Paríža v roku 2024.

Ale mám také nastavenie, že keď to tak má byť, tak to tak bude; a keď nie, tak to tak nebude. Vnútorne však mám túžbu, že by som ešte na jednu olympiádu chcela ísť.

Slávime vianočné sviatky, ktorých prežívanie je v našich domácnostiach veľmi podobné, no zároveň každá má svoje osobitosti. Aké vianočné tradície máte u vás doma?

Tento rok budeme len ako rodina iba druhýkrát. Prvýkrát sme boli sami, keď sa narodil Noah. Počas Vianoc bol ešte vo vajíčku a stále spal. Nemám s ním teda veľké spomienky na Vianoce, lebo bol ešte úplne malinký. Minulý rok sme boli s rodinou na chate.

Spravili sme si svoju vlastnú bublinu s rodičmi a so svokrovcami. Tento rok sme si povedali, že budeme ako rodina sami a vytvárať si naše vlastné spoločné Vianoce. Už je čas, aby si aj naše deti pamätali, že i my sme mali vlastné tradície.

Najdôležitejšie bude zvládnuť logistiku s Ježiškom, lebo pred dvoma rokmi sme to s manželom trocha nezvládli. Darčeky boli pod stromčekom už pred večerou, a tým sme žiadnu večeru nemali, pretože starší syn prevrieskal celý ten čas.

Až sme rezignovali a odložili sme večeru s tým, že dáme mu darčeky a potom sa v pokoji najeme. Dávam si tiež záväzok, že nebudem kričať 24. ani 25. decembra – také siahodlhé ciele. (Smiech.) Chcem si spraviť pohodu, akú si pamätám, že sme mali u nás doma.

Aby to bolo o tom, že sme spolu. Uvidíme, ako sa to vyvinie. Dáme tomu voľný priebeh. Myslím, že keď budeme Vianoce tráviť každý rok sami, osvojíme si tradície na základe toho, čo sa nám osvedčilo a páčilo.

Čo by ste chceli popriať ľuďom k Vianociam a do nového roka?

Ľudí by som chcela vyzvať, aby sa očkovali. Aby sa zmierili s tým, že očkovanie bude v najbližších rokoch pravidelnejšie. Aby sa prestali búriť proti systému. Samozrejme, tiež som sa nedávala očkovať s radosťou, ale viem, že iná cesta nie je.

Zarmucuje ma jedna vec – cestujeme po súťažiach, cestovali sme minulý i tento rok, a kým vlani bola korona na celom svete a všade bolo všetko pozatvárané, dnes sa zatvára pár krajín a my sme jednou z nich, pretože máme veľa ľudí, ktorí nie sú očkovaní.

Je mi to ľúto. Je to vec, ktorá rozdeľuje spoločnosť. A nemusela by, ak by sa ľudia dali očkovať. Hlavne by sme mali šancu sa z toho konečne vymotať. Lebo inak to bude horšie a lockdowny budeme mať i budúci rok. Ale tiež chcem ľuďom popriať, aby boli k sebe vľúdnejší.

To, že niekto nie je zaočkovaný, neznamená, že je horší človek. Treba si človeka vypočuť a možno naňho vplývať, aby zvážil svoje rozhodnutie. A takisto chcem ľuďom popriať, aby sme budúci rok mali už bez lockdownov a katastrofálnych stavov.