Mojou najväčšou záľubou je rodina

Aká bola vaša cesta do sveta hokeja?
U mňa to bolo celkom jednoduché. Môj otec tiež hrával hokej a priviedol k nemu aj mňa. Tento šport ma chytil a zostal som pri ňom doteraz. Už keď som ako malý chlapec hrával na ulici hokej s chalanmi, ťahalo ma to do brány. Stále som chcel chytať. Tam vždy bolo moje miesto a je aj dnes.

Mali ste od malička nejaký hokejový vzor?
V detskom veku som vzory nemal. Viac-menej som obdivoval tých hráčov, na ktorých sme sa chodili pozerať doma v Liptovskom Mikuláši, keď sa hral mužský hokej. To bol môj cieľ, tam som raz túžil byť. S odstupom času sa moje hokejové vzory menili. Ale aj teraz, keď som už dospelý, mám ich stále dosť, vždy sa dá niekto vybrať. Ak by som mal však povedať len jedno meno, vyzdvihol by som Martina Brodeura z NHL. Ten ma asi najviac ovplyvnil.

Do každého zápasu sa vkladáte naplno. Čo, naopak, dáva hokej vám?
Hokej mi dáva hlavne emócie. Mať z tohto športu pozitívne emócie je pre mňa najdôležitejšie. Keď hráme, zažívam jednoducho radosť. Samozrejme, niekedy prídu aj iné, horšie emócie, ale aj tie patria k hokeju. Vždy však prevažuje radosť, a to je podstatné. Práve kvôli nej hokej hrávam.  

Odohrali ste nejedny hokejové majstrovstvá, dvakrát ste dokonca reprezentovali našu krajinu na zimných olympijských hrách. Čo pokladáte za svoj najväčší doterajší zážitok?
Mám za sebou štvoro majstrovstiev sveta a dve olympiády. V roku 2014 som bol so slovenským tímom v Soči a v roku 2018 v Pchjongčchangu. Najväčším zážitkom je pre mňa jednoznačne rok 2012, keď sme pre Slovensko získali striebornú medailu. Bol to môj prvý vážny kontakt s reprezentáciou a zároveň veľký turnaj vôbec. Tieto majstrovstvá určite pokladám aj za svoj najväčší úspech, ktorý sme s tímom dosiahli. Zážitkov je mnoho, niektoré však musia zostať v šatni (smiech). Určite by som však vyzdvihol tú skutočnosť, že môj prvý vrcholový turnaj bol hneď taký úspešný a že som mal možnosť stretnúť hráčov z ostatných tímov. Boli to špičkoví športovci, či už z Európy, alebo z kanadsko-americkej NHL. Zrazu som bol s nimi v priamom kontakte a to sa len tak nezažije.

Hrávali ste už za viaceré kluby. Na ktorý máte najkrajšie spomienky?
Vyrastal som v Liptovskom Mikuláši a nejakú tú sezónu som odohral najprv tam. Tiež som hrával za seniorský tím. Moje ďalšie cesty viedli po Slovensku. Prvý angažmán mimo domova som dostal približne pred dvanástimi rokmi práve v Košiciach. Vtedy som prvýkrát odišiel z domu. Ďalej som prešiel Zvolenom, Banskou Bystricou, Nitrou. Potom prišli ponuky zo zahraničia. Jeden rok som strávil v klube HC Lev Poprad. Išlo o projekt, ktorý vznikol v Poprade a hrali sme ruskú KHL. Bola to pre mňa novinka. Nasledovali dva roky v ukrajinskom tíme HC Donbas Doneck. Z Ukrajiny som prešiel na dva roky k Pirátom do Chomutova a teraz som opäť doma na Slovensku. V NHL som nikdy nebol. Musím povedať, že najlepšie spomienky mám na ukrajinský Doneck, kde sme boli naozaj výborná partia a bola tam skvelá hokejová organizácia. Zažíval som veci, ktoré mi teraz chýbajú. Doneck bol svojím spôsobom skutočne výnimočný. Teraz som do konca sezóny v Košiciach. Hrávam po dlhšej pauze, pretože ma trápili isté zranenia a musel som s hokejom na nejaký čas prestať. Verím, že sa nakopnem a v Košiciach nejaký ten rok ešte pohrám.

Tento rok sa majstrovstvá sveta po druhýkrát uskutočnia na Slovensku. Uvidíme vás v bráne?
Po tejto sezóne s tým ani nemôžem počítať (smiech). Je veľa mladých chalanov, ktorí majú za sebou skvelú sezónu, hrajú od začiatku a sú vo výbornej forme. Takže ja o tohoročných majstrovstvách ani nesnívam. Samozrejme, podporiť kolegov a pozrieť sa pôjdem rád. Teším sa, že sa uskutočnia práve na Slovensku. Ide o vrcholné celosvetové podujatie, preto si myslím, že sa môžeme všetci tešiť a naozaj si to užiť. Je to vždy dobrá akcia, na ktorú príde veľmi veľa ľudí, pricestujú výborné mužstvá a skvelí hráči. Toto sa nedeje každý rok, a preto si to treba vážiť a podporiť hlavne náš slovenský tím. Ja budem viac-menej v Košiciach, ale ak sa podarí, rád pôjdem na nejaký zaujímavý zápas aj do Bratislavy.

Ste otcom dvoch krásnych dcér – Lindy a Lori. Máte popri svojich hokejových povinnostiach byť spolu ako rodina?  
Manželka Mirka a naše dcéry, to je moja najbližšia rodina, to je môj tím. Keď sme ešte nemali deti, manželka vždy chodila so mnou všade, kde som dostal angažmán. Po tom, čo sa narodili dievčatá, chodili sme všade spolu ako rodina. Takže aj keď som bol v zahraničí, išli sme všetci. Jednoducho sme sa presťahovali a žili sme tam. Samozrejme, keď boli dievčatá maličké, bolo nejaké obdobie, keď sme aj niekoľko mesiacov nemohli byť spolu. Manželka bola s nimi ešte doma a ja som už niekde hral. Ale väčšinu času sme trávili spolu, nech to bolo kdekoľvek. Paradoxne musím povedať, že niekedy popri hokeji bolo viac času ako teraz. Režim sme mali nastavený tak, že sme všetci presne vedeli, čo nás kedy čaká. Keď som bol teraz takmer trištvrte roka doma, mal som pocit, že mám ešte menej času, ako keď som ten hokej naozaj hral. Každý deň sa niečo dialo. Stále bolo treba niečo vybavovať, mal som rôzne stretnutia a deň sa nejako skrátil (smiech). Tiež máme v Liptovskom Mikuláši postavenú tréningovú halu, o ktorú sa treba starať a dohliadnuť na chod mnohých vecí.

Syna nemáte, takže nová hokejová hviezda vo vašej rodine zatiaľ vo výhľade nie je. Čomu sa venujú dcéry?
Dcéry podporujem vo všetkom, čo si vyberú. V zime sme chodili lyžovať. Lindu chytilo krasokorčuľovanie, tak teraz chodí na tréningy. Tiež sa venuje tancu a tenisu. Vediem ju k tomu, že čo si na začiatku školského roka vyberie, to musí dokončiť. Menšia Lori chodí do škôlky. Je v nej rada. Učiteľky tam robia s deťmi veľmi veľa aktivít, takže má toho dosť.

A čo robíte, ak nehráte hokej?
Keď nehrám hokej, mám rodinu (smiech). Ona je mojou najväčšou záľubou. V tomto zimnom období veľmi rád lyžujem. Viem pri ňom naozaj vypnúť. Nemusím ani nalyžovať veľa, ale jednoducho mať kontakt s horami, byť v tej atmosfére... Tam si viem oddýchnuť a dobiť baterky.