Na kňazstvo sa tešil, aj keď bola totalita

Kde ste prijali kňazskú vysviacku?
Kňazskú vysviacku som prijal v starobylom Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici. Bolo to v sobotu 17. júna 1989. Vysviacal ma vtedajší banskobystrický biskup Jozef Feranec, ktorý mal vtedy 79 rokov. Nikto z nás netušil, že sa blíži pád socializmu. Spomínam si, že kňazská vysviacka bola v naplnenom kostole. Pre Banskobystrickú diecézu nás bolo vtedy vysvätených 7 novokňazov. Prišlo veľa ľudí, ktorí naplnili nielen kostol, ale tiež jeho okolie. Mnohí s nami prežívali vysviacku veľmi zbožne.

Na čo si z tejto slávnosti najradšej spomínate?
Bol to môj vytúžený a očakávaný deň, na kňazstvo som sa tešil. Mal som vtedy 26 rokov a bol som po štúdiu v bratislavskom seminári. Na vysviacku prišli aj moji rodáci zo stropkovskej farnosti z filiálky Breznica z východného Slovenska. Myslím, že boli na dvoch alebo až troch autobusoch, ktoré mali požičané od športových klubov a od poľnohospodárskeho družstva. Od štátneho podniku ČSAD totiž oficiálne autobus nebolo možné získať.

Z vysviacky mi utkvel vnútorný radostný pocit pokoja, ktorý som prežíval, keď sme vstupovali do chrámu. Pamätám si, že vtedajší zbor banskobystrickej Katedrály sv. Františka Xaverského spieval pieseň Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho. To bolo pre mňa veľmi emotívne. S emóciami som tiež prežíval to, ako staručký pán biskup Feranec pri konsekračnej modlitbe povedal: „čím viac slabneme, tým viac ich potrebujeme.“ Pri tých slovách som si uvedomil, že sme potrební pre Cirkev na Slovensku. Bol to skutočne radostný deň, ku ktorému sa často v myšlienkach vraciam.

Pamätáte si, ako prebiehala príprava na vysviacku?
Už pol roka pred kňazskou vysviackou sme 9. decembra 1988 mali v Dóme sv. Martina diakonské svätenie. Počas semestrálnych prázdnin a Veľkej noci sme tak mohli ísť na diakonskú prax, na ktorú nám pán biskup Feranec vybavil štátny súhlas. Ja som diakonskú prax vykonával vo farnosti Brezno, ktorá vtedy patrila do Banskobystrickej diecézy. Okrem toho sme dokončovali štúdiá, potrebovali sme ukončiť skúšky, získať absolutórium, urobiť jurisdikcionálku, ísť na duchovné cvičenia.

Pamätám sa, že po absolutóriu a duchovných cvičeniach sme prišli do Banskej Bystrice, prenocovali sme na Starých Horách, kde sme sa na pútnickom mieste v predvečer vysviacky modlili. Radosť z dosiahnutia cieľa, to duchovné rozpoloženie, ktoré sme prežívali, mi ešte aj teraz prináša dobré spomienky na tieto chvíle.

Aký bol prechod zo života v seminári do pastoračnej praxe v období komunizmu?
Potreboval som predbežný štátny súhlas, takže pri vysviacke sa ešte celkom nevedelo, kam pôjdem. Tak som čakal, 25. júna som mal v rodisku primície a krátko po nich mi prišlo poštou, že som po predbežnom štátnom súhlase určený za kaplána do farnosti Martin. Nastúpil som tam 1. júla 1989. V Martine bolo skvelé farské spoločenstvo. V tej dobe bol v meste iba starý Kostol sv. Martina. Mesto bolo pomerne rozvinuté, vo farnosti sme boli traja kňazi – dvaja kapláni a dekan.

Ešte stále sme cítili tlak totalitného režimu. Napríklad pri tom, keď sa nám prihlásilo vyše 200 detí na vyučovanie náboženstva. Až koncom septembra 1989 sme dostali súhlas na vyučovanie, a to len my kňazi. Vyučovať sa mohlo iba popoludní a niektorí učitelia a riaditelia škôl sa k nám správali veľmi arogantne, keď sme dohadovali vyučovanie. Tlak komunistickej moci pretrvával či už cez predbežný štátny súhlas, obmedzený vstup do škôl, alebo sledovanie kňazov. Starobylý kostol v Martine bol však vždy plný. Slúžilo množstvo miništrantov, veľa ľudí pristupovalo k sviatosti zmierenia. Ten prechod bol teda plynulý a povedal by som, že tiež radostný.

Čo sa v porevolučných časoch zmenilo v pastorácii v porovnaní so súčasnosťou?
To by bola otázka pre sociológov či teológov. Cítime však, že situácia sa zmenila. Prvá generácia biskupov odišla do večnosti, po roku 2000 začal klesať počet povolaní. Dnes musíme konštatovať, že sa nám strácajú ľudia. Nemáme iba menej povolaní, ale aj tých, ktorí pravidelne chodia na bohoslužby a pristupujú k sviatostiam. Zdá sa, že akoby sa aj nás kňazov zmocnil taký pocit únavy a znechutenia. Nesmieme sa však tomuto pocitu poddať. Potrebujeme ostať verní, svedčiť a Pán Boh nás neopustí.

Čo vás pastorácia naučila o živote kňaza?
Človek musí s pokorou priznať, že na naše pastoračné snahy nie je vždy adekvátna reakcia; že niekedy vidíme aj neúspech; že niekedy prežívame osobné sklamania a vlastnú hriešnosť. Kňazská služba ma naučila pokore a prijatiu toho, že evanjelium a kňazské svedectvo nie je vždy prijímané.

Akú radu by ste dali novokňazom?
Keby som sa mohol vrátiť ku koreňom svojho kňazstva, azda by som sa viac modlil. Niežeby som sa nemodlil, ale viac by som sa zakorenil v duchovnom živote, pretože si uvedomujem, že naše aktivity potrebovali zakorenenie v Kristovi. Kňaz potrebuje byť predovšetkým s Kristom, aby sa neznechutil a aby to, čo službou odovzdáva, najprv sám prežíval. Veľmi im prajem, aby boli verní.