Nadýchnime sa múdrosti ľudskej lásky

Hneď na začiatku Piesne piesní sa nachádza slovo bozk, navyše je v množnom čísle – zľúbaj ma bozkami svojich úst (Pies 1, 2). Bozk je prejav intímneho ľudského zväzku, ale aj priateľstva, dôvery a lásky. Ako ho možno chápať vo vzťahu Boha k človeku a človeka k Bohu?
Veľpieseň rozpráva nadovšetko o ľudskej láske, aby poukázala na jej svätosť. Na to, že láska muža a ženy je oslavou a zároveň vrcholom celého stvorenstva. Bozk ako jedno z najkrajších gest, ktorých je človek schopný, v nej vyjadruje oddanosť, nehu, ale aj pečať, zmluvnú túžbu po zjednotení.

Nespočet bozkov môže poukazovať na opravdivú ľudskosť, ktorá v sebe nesie smäd po kontinuite a istý druh nenaplnenia – kto z nás by ho nepoznal?! Preto si nevesta z Piesne piesní žiada nie jeden, ale mnoho bozkov. Avšak napätie za ľudskou láskou, ktoré nosí v svojom srdci, signalizuje prítomnosť Boha a skrýva v sebe takú intenzitu a hĺbku, že ho právom možno nazývať dverami do Božej prítomnosti.

No ako každý symbol, ani bozk nie je dokonale výstižný. Veď existujú aj falošné bozky. V jednoznačnom prenášaní tejto ľudskej skúsenosti na vzťah s Bohom je dobré byť opatrnými. A pravdivými v tom zmysle, že bozk budeme považovať v reči Božej lásky k nám a lásky človeka k Bohu za jej symbol.

Symbolizujú prejavy intímneho, dôverného vzťahu – ako sú bozky, dotyky, objatia – vzťah, v ktorom sa Boh chce takpovediac až nadýchnuť človeka a v ktorom sa človek túži spojiť s Bohom?
Povedali ste to mysticky krásne. Verím, že k naplneniu vzťahu, ktorý tieto gestá naznačujú, príde vo večnosti. Na druhej strane Božie slovo i skúsenosť nás učia, že Boh naozaj túži po láske človeka; jeho zaľúbenosť do neho je od večnosti až po večnosť. K jej najskutočnejším symbolom patria živé rany Ježiša. 
Rovnako i človek vie túžiť po Božej láske, ktorú nevládze opísať slovami, a preto potrebuje na jej vyjadrenie reč gest.

Toto splynutie má byť dokonalé; nie je tu teda žiadny precedens, nijaká výnimka, iba čistá, rýdza láska bez akýchkoľvek nárokov smerujúcich k sebe?
Hoci Veľpieseň hovorí o absolutizujúcej láske muža a ženy, zároveň je hlboko ľudská. Približuje nám i neistotu, boj či váhanie nevesty, ktorej sa v hlave pletie spomienka na milého so snom o Šalamúnovi. Mieša sa v nej láska šľachetná, vrúcna a čistá so sebaláskou.

Tá druhá je ilúziou lásky, lebo v jej strede nie je niekto iný, ale vlastné „ja“. Niečo ako keď dievča, hoci nevinne, sníva, že si po ňu príde princ na bielom koni. Tak mohla aj Sulamit z Veľpiesne snívať o Šalamúnovi, že sa pre svoju krásu dostane do kráľovského háremu.

Milujúci pastier ju však volá von. Vyjsť zo svojich snov, zo svojej komôrky, zo svojich naviazaností. A to sa jej – ako ani nám – hneď nechce. S podobnými ilúziami o láske musíme zápasiť všetci. Mávame dojem, že ponuky šalamúnskeho egoizmu sú lákavejšie.

Nevesta svoj boj šťastne zvládla aj preto, že už zakúsila lásku milého. Zažila to intímne dueto – nie trio, ani „mono“ či „homo“ –, v ktorom on bol kráľom a ona kráľovnou. Spoločne odhaľovali kráľovskú absolútnosť lásky a opätovne sa milujú predovšetkým dávajúc, nie privlastňujúc.

Preto obaja, ako na počiatku v raji, predstavujú krásu prvotného vzťahu muža a ženy, alebo plne vykúpeného vzťahu, lebo pravá láska je vždy čistá. A ich sebadarovanie hovorí o prítomnosti Boha.

Ježiš nás vo Svätom písme vyzýva, aby sme zapreli samých seba a niesli svoj každodenný kríž (porov. Lk 14, 27). Tento kríž však znamená aj zaprieť sa vo všetkých negatívnych pocitoch a milovať svojich blížnych, aj tých, ktorí sú podľa nás nehodní našej lásky či porozumenia; tých, ktorí nám ubližujú či nami opovrhujú. A to je dosť ťažké. Ako v sebe možno vydolovať lásku k týmto svojim blížnym?
Potlačiť svoje pocity je takmer nemožné a nezdravé. Ľudským riešením je skôr učiť sa ponechať tomu druhému, ktorý sa napriek mojej ústretovosti správa ku mne nepriateľsky, slobodu, aby bol taký, aký chce byť on. A tiež nevzťahovať jeho negatívne prejavy na seba. Uznať, že má svoje ťažkosti, že je to jeho problém a, našťastie, nie môj.

Ak sa s Božou pomocou postupne oslobodzujem, aby centrom mojich ašpirácií nebolo moje „ja“, ale Boh sám, vtedy dokážem milovať aj toho, kto sa ku mne správa zraňujúco. Samozrejme, nebude to s citovou vrúcnosťou, ale s pokojom a slobodne.

Naša viera je v istom zmysle „dotyková“, zvykneme sa v kostoloch či na pútnických miestach dotýkať sôch či obrazov svätcov, aj ich bozkávať. Akoby bez tohto dotyku bola naša viera neúplná; akoby sme dotykom či bozkom chceli potvrdiť naše modlitby. Ako vnímate vy tieto prejavy zbožnosti?
Ó, áno, hlboko s vami súhlasím, že naša viera je „dotyková“, aj keď sa niektorí z podobných prejavov možno smejú. Voľakedy sa hovorilo, že človek má dušu a telo. Dnes je správnejšie povedať, že človek je i telo, čiže telesnosť je jeho neodmysliteľnou súčasťou, patrí k jeho celosti, a teda i k šťastiu.

Ak chceme byť celiství, musíme sa aj dotýkať. Nielen vecí, ale aj ľudí, dokonca i Boha vo svätom prijímaní. Nadovšetko živého Krista v chorých, deťoch či senioroch. Vo Veľpiesni však čítame nielen o nežných dotykoch, ale aj o obdivnom zadívaní sa, sladkom ochutnávaní, pociťovaní vábivých vôní, počúvaní príjemných zvukov prírody či spevu.

Pri čítaní Piesne piesní má čitateľ dojem, že toľkú ľúbosť ani človek nemôže pojať, absorbovať. A tak si čitateľ kladie otázku: Naozaj nás môže Boh až tak hlboko milovať? Je nám naozaj až tak veľmi ľudsky blízko? 
Je. Podľa svätého Augustína Boh je nám bližší ako my sami sebe. Práve pre svedectvo o Božej láske, na pozadí tej ľudskej, je táto kniha Starého zákona najsvätejšia. Veď zákony ľudskej i duchovnej lásky sú veľmi podobné.

A tak pre totálne prináležanie láske – nech mi milí čitatelia odpustia – skôr či neskôr musíme zomrieť. Len tak medzi nami, s našou terajšou krehkosťou, so slabými nervami (myslím to celkom vážne) by sme Božiu lásku určite neuniesli.

Naša psychika je nielen obmedzená, ale aj opotrebovaná hriechom, či už dedičným alebo tým vlastným. Ak však veríme, že Boh je Láska - Láska nad lásku, tak on sám raz obnoví a privedie k dokonalosti nielen našu schopnosť milovať, ale i dispozíciu lásku prijímať.

V Piesni piesní sú vymenované mnohé krásne vlastnosti, prirovnania, chvály – vidí teda Boh vo všetkom iba úchvatnú krásu a príťažlivú dušu napriek tomu, že si ju devastujeme hriechom? Prečo nás vychvaľuje nádhernými slovami, aj keď sme hriešni?
Veľpieseň v skutočnosti nanovo rozvíja prvé kapitoly Knihy Genezis. Podobne, ako hymnus na stvorenie v úvode Knihy Genezis, aj Pieseň piesní ospevuje krásu celej, ešte hriechom neporušenej prírody. Veľpieseň je akoby extázou stvorenia, návratom do raja. Alebo ekologickou víziou sveta či anticipáciou večnej budúcnosti.

Milý a milá v nej sa na prírodu dívajú očami lásky. Ich láska zintenzívňuje pred nami živú krásu prírody: slnka i tieňa, rán i večerov, vetra či vánku, ročných období, vrchov i vôd v každej forme, zelene či drevín, drahých kovov i kameňov.

Malebné scenérie jarnej prírody v nej sú doladené jemným zmyslom pre farby: od bielunkej cez rumennú, purpur, zafírovo modrú, zlatú až po eben. Veľpieseň sprítomňuje aj chute: od mlieka, medu, jabĺk, sušeného ovocia až po víno.

Všetky s neobyčajnou intenzitou a pestrosťou, ktorú dostávajú zo sily slnka. Podobne slnko dáva rozmanitú prenikavosť i vôňam. Veľpieseň je poéma plná vôní - ak ju trocha sústredenejšie čítame, tak nám začne voňať aj Biblia... Scénu v nej, okrem slnka a vetra, hýbu i zvieratá: od najkrotkejších po najplachejšie, lebo láska chce bežať v ústrety a zároveň sa i zastaviť, spočinúť.

Pieseň piesní v dnešnej podobe vznikala postupne počas formovania hebrejskej Biblie. Môže tak v sebe koncentrovať biblický obraz o láske od počiatkov, keď Adam - ešte nepoznajúci ženu - objavuje v Eve svoje „ja“... až na prah absolútnej lásky Krista a Cirkvi v Novom zákone. Krista, ktorý z nás sníma hriech a robí nás svätými a nepoškvrnenými v láske (porov. Ef 1, 4).

Keď začneme explicitné metafory v Piesni piesní transformovať na lásku Boha k človeku, odrazu je to celkom iná Pieseň piesní. Už to nie je text o silnom erotickom, telesnom vzťahu, sexuálnom splynutí muža a ženy, ale je tu zrazu rozmer nad rozmermi, význam nad významami – a to je úžasná a vášnivá láska Boha k ľuďom. Boh je do nás zamilovaný a vyznáva sa nám zo svojej lásky. Môžeme to vnímať tak, že Boh chce splynúť so svojou milovanou Cirkvou na večné veky; byť s ňou naveky jedno? 
Verím, že áno. Napriek tomu si myslím, že sa pri Veľpiesni netreba ponáhľať k jej duchovnej interpretácii. Som presvedčená, že i ľudská láska je vždy nádherne originálna, opradená tajomstvom a nedá sa v nej všetko vystihnúť, ani do nej preniknúť. O to skôr to môže platiť o Božej láske. Zdá sa mi múdrejšie nechať lásku Boha k duši aj Cirkvi pod závojom intimity, až kým ho neuzrieme tvárou v tvár.

Ak chcem pre druhého len to najlepšie, tak sa mu odovzdávam, dávam sa mu k dispozícii; a dám sa kvôli druhému aj ponižovať - aj tak, ako sa píše v Piesni piesní: „Stretli ma strážcovia, čo boli v meste na obchôdzke. Zbili ma, aj poranili – i plášť mi zorvali strážcovia mestských hradieb“ (Pies 5, 7). Boh svoju lásku k nám dokázal v obetovaní svojho Syna Ježiša Krista; čo sa týka dôkazu lásky zo strany ľudí, je tu množstvo mučeníkov. Ako inak ešte možno prejaviť svoju oddanosť Bohu v súčasnosti? Aj v obyčajnom živote, ktorý každý deň žijeme?  
Strážcovia v Piesni piesní, ako som to už naznačila, môžu byť nástrojmi vyjasňovania motívov nevesty: o koho jej ide, koho hľadá. Či bude nasledovať svoje ilúzie, alebo sa vráti k Pastierovi svojho srdca. Preto úloha utrpenia v láske je neodmysliteľná. Okrem toho, že lásku očisťuje, robí podobným tomu, koho milujem.

Najvyššia oddanosť v akomkoľvek povolaní je vo veľkodušnom plnení Božích pozvaní, úloh, ktoré nám zveril, potrieb, ktoré vidíme okolo seba. To je mučeníctvo každodennosti, ktoré môže byť dokonca intenzívnejšie ako to krvavé. Preto tento vrchol lásky môže žiť – na svoj spôsob – každý z nás.

V Piesni piesní sa nespomínajú deti. Dá sa to nejako vysvetliť?
To mi ešte nenapadlo premyslieť. Veľpieseň je zameraná na ozajstnosť ľudskej lásky, avšak pri našej skúsenosti je to práve príchod dieťaťa, ktorý rodičom pomáha vyjsť zo seba samých. Malými krokmi starostlivosti o dieťa môže manželská láska muža a ženy prerásť zo štartovacej zaľúbenosti smerom k opravdivej a vernej láske.

Ale ak vo Veľpiesni narážame na Božiu lásku, na Boha zjavujúceho sa v ľudskej láske, tak o večnosti platí, že „keď ľudia vstanú z mŕtvych, už sa ani neženia, ani nevydávajú“ (Mk 12, 25), a teda už nebudú rodiť deti.

Možno na záver by sme mohli zhrnúť, v čom spočíva tajomstvo Piesne piesní; aj v súvislosti so vzťahom Boha a ľudskej duše a s jedným z najkrajších vyznaní lásky v Biblii „Môj milý je môj a ja som jeho“ (Pies 6, 3).
Áno, toto zvolanie je jadrom celej Piesne piesní, jej esencia, refrén, ktorý sa z kroka na krok prehlbuje a zintenzívňuje. Stáva sa čoraz skutočnejším, zahrnujúcim celú bytosť, všetky jej dimenzie, aj tie dosiaľ nepoznané.

Obrazom, kam až siahajú tieto slová, môže byť vzťah Panny Márie k Bohu. Aj ona musela počas pozemského života hľadať, bojovať, trpieť, a predsa nikdy o nej neprestalo platiť a až do nebeskej slávy sa v jej živote rozvinulo, že: „Môj milý je môj a ja som jeho.“