Náhoda je nepochopená súvislosť

Aký je váš vzťah k religióznym stavbám a ich architektonickým návrhom? Sú pre vás „štandardnými“ stavbami alebo majú vyšší zmysel. Aký odkaz nimi dávate ľuďom, ktorí ich navštevujú?

Môj vzťah k religióznym stavbám a ich architektonickým návrhom je možné definovať samotným pôvodom slova „religio”.

V klasickom staroveku znamenalo svedomitosť, zmysel pre právo, morálnu povinnosť či povinnosť voči čomukoľvek, stredoveký výklad svätého Augustína je spojením predpony „re“ – „opäť“ a slova „ligare“ – „spájať“, čiže „znova sa pripojiť“.

Pre mňa osobne v konečnom dôsledku šlo o opätovné pripojenie sa k zmyslu pre právo a morálnu povinnosť v spoločenskom zmysle, ktorý inštitucionálne reprezentuje univerzálne cirkevné spoločenstvo. Odkaz môže spočívať v tom, že to je nevyhnutným vyvážením zvyšovania miery osobných slobôd.

Architektúra predstavuje spoločenské umenie, a preto má architekt nevyhnutne veľkú mieru spoločenskej zodpovednosti. Architektúra zároveň reprezentuje komplexne stav spoločnosti.

Religiózne stavby sú pre architekta určite nadštandardnou úlohou. Je to ich nadčasovou životnosťou a nadštandardnými požiadavkami na architektonický výraz a reprezentačnú funkciu, ktorá pôsobí na celého človeka aj s jeho intuitívnou aj emocionálnou zložkou.

Majú vyšší zmysel presahujúci autora aj jeho epochu napriek tomu, že vie využiť len obmedzené prostriedky svojej doby.

Mám pocit, že odkaz dokážem len sprostredkovať, a to umeleckými prostriedkami vďaka nezaslúženému daru svojho talentu prostredníctvom duchovnej a umeleckej inšpirácie a tradície, s pomocou veľkého množstva skvelých spolupracovníkov.

Ide o súčasť Kristovho evanjelizačného odkazu: prinášať radostnú zvesť celému ľudstvu, ľudí vnútorne pretvárať a vytvárať z nich nové ľudstvo.

Ste veriacim človekom? Čo vám viera dáva a ako vplýva na váš život?

Pokladám sa za veriaceho človeka, aj keď som presvedčený, že ku skutočnej (nie fanatickej) viere patrí aj istá miera pochybností. Myslím, že v hĺbke duše, ako každý človek, som bol vždy veriaci. Životná cesta a skúsenosť, hlavne s umením a sakrálnou architektúrou, dali tejto ceste meno a inštitucionálnu príslušnosť.

Ako Pán Ježiš povedal: „Som cesta, pravda a život.“ Viera mi dáva pravdivú cestu životom, pravdu životnej cesty a život cestou pravdy, čo je však trojjediný nezaslúžený Boží dar ponúkaný každému človeku,  ktorý ho neodmietne.

Vaše sakrálne diela určite nemožno nazvať bežnými či tradičnými. Majú svoj rukopis, svojbytný nápad. Je logické, že ich preto (ostatne ako všetky diela s jedinečným charakterom, za všetky spomeňme Sagradu Familiu) verejnosť prijíma do istej miery rozporuplne. Ako vznikajú nápady a vízie, ktoré sú neskôr rozvinuté do zrodu takýchto zaujímavých sakrálnych objektov?

Bežné určite nie sú. V istom zmysle ich však možno považovať za tradičné. Koncepčne a obsahovo sú založené na kresťanskej a formálnymi postupmi na katolíckej tradícii. Zároveň sú však slobodnou, pôvodnou dobovou interpretáciou tejto tradície.

Dôkazom je aj nadväznosť na názory predstaviteľa katolíckej moderny profesora Ladislava Hanusa, ktoré sú opísané v knihe Kostol ako symbol.

V čase dotvorenia architektonického návrhu Kostola dvoch Sŕdc sa jeho pozemská púť zavŕšila v Ružomberku, len o dve ulice ďalej od miesta zrodu diela. Kniha však vyšla až o pol roka neskôr.

Svojbytnosť je imperatívom každého slobodného človeka a výrazom vzťahu každej generácie k duchovnému odkazu. Rozporuplnosť prijatia je podľa mňa podmienkou toho, aby dielo sprostredkovalo odkaz, čiže malo zmysel, ktorý je daný umeniu.

To, čo nie je – ako sa dnes vraví – „kontroverzné“, nemôže viesť k výmene názorov, k sporu, a tým ani k polemike a nemôže tak „ľudí vnútorne pretvárať a vytvárať z nich nové ľudstvo“.

Je to, ako je už v otázke naznačené, najprv zrodené, až potom zostrojené. To znamená, že proces tvorby je organický, ontogenetický. Architektonicky povedané: forma sleduje účel a s Louisom Kahnom „obsah sleduje formu“.

Nápady a vízie vznikajú, alebo skôr sa rodia, podobne ako každý zrod. Na začiatku je láska, potom obcovanie v tatarkovskom zmysle, neskôr gravidita a zrodom sa to nekončí: nasleduje výchova a samostatný dospelý večný život alebo pomalé umieranie.

Umenie má však jedinečnú vlastnosť, ako božská idea, že nepodlieha zákonu entropie. Práve naopak. Časom rastie na hodnote.

Dve srdcia nájdené pri stavbe kostola - náhoda alebo znamenie? Snímka: Peter Hupka

Kostol dvoch Sŕdc v Liptovských Sliačoch je moderným, nápaditým a značne autonómnym, no na slovenské pomery aj pomerne špecifickým dielom. Môžete prezradiť, ako vznikal jeho návrh a realizácia?

Kostol dvoch Sŕdc by sa dal nazvať skôr súčasným ako moderným. Jeho forma je postmoderná, čo je filozofia vymedzujúca sa voči moderne a vyznávajúca skôr holistické hodnoty.

To je blízke aj katolicizmu v zmysle všeobecnosti. Návrh vznikal pomerne paradoxným spôsobom, keďže nás za socializmu na škole, prirodzene, nikto sakrálnu architektúru neučil.

K tvorbe sakrálnej architektúry som sa dostal vďaka staršiemu kolegovi Martinovi Bišťanovi, s pomocou ktorého som vytvoril kostol v Lomnej a kláštor školských sestier v Ružomberku.

Na základe odporúčania predstavenej tohto kláštora ma oslovil Janko Ondrejka z Liptovských Sliačov, ktorý ma inšpiroval svojou vierou a nezištne zorganizoval celý proces tvorby kostola. Kvôli tejto jedinečnej príležitosti som upustil od plánov uplatniť sa v Prahe.

Po márnych pokusoch racionálne skomponovať a skonštruovať návrh mi v paradoxne najnečakanejšej a zdanlivo nevhodnej chvíli mimovoľne napadla vízia hotovej formy, ktorá mala podobu lode, domu a kríža, a preto som v nej po chvíli identifikoval inšpiráciu kostola v Sliačoch.

Ako som sa neskôr dozvedel, je to zároveň všeobecne známy ekumenický symbol.

Spolu s kolegom Jožkom Hyravým sme si na takzvanom verejnom hovore získali dôveru spoločenstva veriacich k projektu aj tým, že sme sa darom polovice honoráru stali súčasťou spoločenstva a nielen odťažitými profesionálmi.

Zásadou, že čistý a hodnotný cieľ sa dá dosiahnuť len rovnako čistými prostriedkami, sme sa riadili počas celej výstavby aj počas výtvarného dotvorenia kostola.

Počas jeho výstavby boli nájdené postupne dva kamene nápadne sa podobajúce srdciam, čo inšpirovalo zasvätenie kostola Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

S pomocou riaditeľky Oravskej galérie v Dolnom Kubíne Evy Ľuptákovej a umeleckého združenia Rozeta sme medzinárodným tvorivým sympóziom oslovili výtvarníkov z mnohých krajín Európy od Talianska cez Francúzsko až po Maďarsko, Česko a Poľsko, Slovensko nevynímajúc.

Kritériom bola ochota srdečne a nezištne prispieť svojím talentom a profesionalitou k spoločnému dielu. K tvorbe sa pridalo aj zopár mladých architektov, ľudový rezbár, sochár - rektor VŠVU, maďarskí študenti a remeselníci, svetoznámy scénograf aj okoloidúci pocestný.

Ide teda o výsostne kolektívne dielo. Skôr som si spomenul a uznal prístup stredovekých staviteľských rádov, keď ešte autorstvo nebolo pripisované pozemským individualitám. Je to spoločne dokreslená vízia, ktorá až zázračne vytvorila celkový zmysel diela, bez vedomej koordinácie. Bohu vďaka!

Interiér Kostola dvoch Sŕdc. Snímka: Peter Hupka

Do akej miery je pre vás výber miesta, na ktorom stavba stojí, prioritný? Lebo vari všetci vieme a najmä cítime, kde je miesto tým pravým. V prípade spojenia, aké je pre Božie chrámy potrebné, to zrejme platí dvojnásobne.

Miesto je rozhodujúce a ako možno tušíte, „vybralo sa takmer samo“.

Pozemok darovala na kostol pani so slovami, aby na ňom už konečne stál chrám, ktorý roky plánoval postaviť miestny kňaz a básnik Jozef Kútnik-Šmálov s kňazom a filozofom Ladislavom Hanusom. Tu aj v iných prípadoch zaúčinkovala tiež estetická intuícia, až sa to javí, ako by si to „duch miesta“ vypýtal.

Idea, symbol archy, ktorý ste uplatnili v Liptovských Sliačoch, je biblickým motívom z Araratu. Arménsko a vrch, ktorý sa „nedopatrením“ dostal do cudzej krajiny, sú pre mňa jedinečnými miestami.

A obyvatelia tejto malej a v histórii ťažko skúšanej kaukazskej krajiny sú mi v mnohých postojoch a ich vytrvalosti veľmi sympatickí. Mala táto dimenzia nejaký vplyv aj na váš prístup k tomuto konkrétnemu dielu?

Noemova archa v trojjedinej podobe ako biblický symbol a nástroj spásy a obnovy zmluvy s Bohom v spojení s hlavnou výtvarnou témou interiéru zo Zjavenia apoštola Jána: „Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd“ (Zjv 12, 1) je aktuálnym námetom na duchovnú záchranu a obnovu ľudstva v týchto dramatických časoch nielen pod biblickým Araratom, ale aj pod našimi malými ARCHAMI LOCVS.

Osem najjasnejších hviezd severnej oblohy, dráha ekliptiky Slnka – symboly použité pri stavbe Kostola dvoch Sŕdc sú vskutku zaujímavé. Ako veľmi sa podľa vás posunuli či uvoľnili rámce sakrálnej architektúry za posledné storočia? Lebo nie sú tak ďaleko časy, keď by podobné odkazy mohli byť vnímané s podozrením či vyslovene negatívne.

Ide o slobodné vyjadrenie metafory sochára Rasťa Biarinca. Po Druhom vatikánskom koncile potvrdenom aj listom pápeža Jána Pavla II. umelcom, ktorý napísal v čase dokončovania nášho kostola v miléniovom roku, je za hlavné liturgické pravidlo vyzdvihnutá slobodná tvorba uznávaných umelcov. Osobne môžem potvrdiť, že väčšiu umeleckú slobodu ako v Sliači som predtým a zatiaľ ani potom nezažil. Dnešná architektúra už je schopná výrazovo aj technologicky sa úplne vyrovnať v symbolickej reprezentácii voľným umeniam veľkých cirkevných slohov, ako sochárstvu v gotike a maliarstvu v baroku. Kostol v Sliačoch tento ideál profesora Hanusa naplnil vrchovatou mierou.

Kríž s Ježišovým odtlačkom – dielo akademického sochára Jána Hoffstädtera. Snímka: Peter Hupka

Zvonica v maďarských Teranoch, obci Terény, v sebe nesie zaujímavé znaky zblíženia či fúzie medzi pravoslávím a katolicizmom prostredníctvom pohybu zvonov. Ako vznikol takýto nápad a čo ním sledujete?

Umelec sleduje len svoju inšpiráciu, často aj nevedome. Architekt je spoločenskou formou tvorby nútený aj pomenovávať, aby vedel sprostredkovať ideu spolutvorcom a užívateľom. Zvonica vznikla na tvorivom sympóziu „umelecké dielo – hračka“ partnerského umeleckého združenia Arttéka Balassagyarmat a bolo realizované maďarsko-slovenským projektom Zvony nepoznajú hranice. Ja ako slovenský architekt, čiastočne maďarského pôvodu, som vytvoril zvonicu v slovenskej dedine v Maďarsku. A miestny architekt slovenského pôvodu vytvoril zvonicu v maďarskej dedine na Slovensku. Moja zvonica spája aj zdanlivo nespojiteľnú tradíciu kresťanského východu a Západu v spôsobe uchytenia zvonov. Jadro zvonu je symbolom srdca. Na Západe sa zvoní rozhojdaním celého zvonu voľne uchyteného na zvonici a zvoní takzvané padajúce srdce. Na Východe je zvon pevne uchytený na zvonici a zvoní sa lietajúcim srdcom. Spojenie týchto sŕdc sa zdá nemožné. Iba ak by sa pevne uchytený zvon rozhojdal aj spolu so zvonicou, „Archou s tromi krížmi Golgoty“ v Teranoch. Padajúce srdce zrazu lieta, zvony nepoznajú hranice, láska a umenie spájajú protiklady.

Máte zo svojich sakrálnych diel nejaké, ktoré je vášmu srdcu obzvlášť blízke? Ak áno, z akého dôvodu?

Je to Kostol dvoch Sŕdc v Liptovských Sliačoch, ktorý sa stal miestom mojej konverzie a stredom azda nielen môjho sveta.

Kým návrhy a idey majú svoj počiatok vo svete predstáv, realizácia diel je zviazaná s hmotou. Je niektoré technické riešenie využité pri vašich sakrálnych dielach také, že ho považujete za jedinečné a hodné osobitného záujmu?

Je to spôsob odvetrania striech kostolov prirodzene, pomocou fyzikálnych zákonov, ktoré som spoznal pri bezmotorovom lietaní. V Lomnej je to sklenená veža orientovaná na juh, v ktorej vzniká termický stúpavý prúd a pomocou rozdielu tlakov odsáva vzduch spod veľkej medenej kužeľovej strechy.  Odstraňuje sa tak vodný kondenzát, ktorý by mohol poškodiť drevenú strechu.

Odvetranie kostola v Liptovských Sliačoch využíva Bernoulliho rovnicu o súčte dynamického a statického tlaku. Je to aj vysvetlenie vztlaku na krídle lietadla. Nasávanie je pod strechou tvaru krídla alebo lietajúceho taniera, kde je nízky dynamický a vysoký statický tlak, odsávanie zasa navrchu, na mieste zúženia prúdnic, kde je vyšší dynamický a nižší statický tlak. Pri prúdení vetra na návrší je strecha prirodzene nútene tlakovo odvetraná a drevená klincovaná fošňová priehradová konštrukcia strechy, geniálne navrhnutá statikom Vladom Konfálom, zostáva bezpečne suchá.

Tak trošku naivná otázka: je vám v súvislosti so sakrálnymi stavbami blízky konkrétny architektonický štýl? Alebo – máte v celosvetovom meradle v tomto smere svoju obzvlášť obľúbenú stavbu? Ak áno, čím vyniká nad ostatnými?

Je ňou gotická Katedrála Božej Matky, Notre-Dame v Chartres. Vyniká silou ducha miesta a inšpirujúcou čistotou symbolického výrazu gotického štýlu a nádhernou dominanciou v krajine. Nádherný anjel, čo sa vznáša na streche, ma sprevádza celý čas.

Hoci sa táto otázka netýka architektúry ani tvorby, život je komplexným dejom s farbistými stránkami. Poznáme sa „zo vzduchu“, a tak je to dobre. Kedy ste začali lietať na vetroňoch a čo vám táto forma slobody dáva?

Na vetroňoch som začal lietať v sedemnástich rokoch, ale pilotom a architektom som sa asi narodil, čo som sa „dozvedel“ vo svojich štrnástich pri nečakanom intuitívnom vhľade. Predtým som architekta ani nepoznal, ani nestretol a tiež som dovtedy nebol na letisku, len som ho z diaľky z okna paneláka v Spišskej Novej Vsi pozoroval. Neskôr som sa dočítal vo vývojovej psychológii, že je to vek, v ktorom by sa mala nasmerovať životná cesta človeka.

Tak šťastnú cestu, pán Človek.

Ďalšie fotografie z Kostola dvoch Sŕdc nájdete vo fotogalérii.

Peter C. Abonyi sa narodil 10. apríla 1965 v Revúcej. V rokoch 1983 až 1988 študoval na Fakulte architektúry SVŠT v Bratislave. Je držiteľom viacerých prestížnych cien za architektúru: Cena Dušana Jurkoviča 1997 za kostol v Lomnej, spolu s Martinom Bišťanom, Stavba roka 2012, CE.ZA.AR 2012 a Krištáľové krídlo za architektúru za rok 2012 za administratívnu budovu GasOil Poprad – Spišská Teplica.