Najhoršie je zavrieť oči a neurobiť nič

„Ženy v mnohých prípadoch o domácom násilí nehovoria. Majú strach z ublíženia, z toho, že im nikto neuverí, hanbia sa,“ hovorí riaditeľka Centra Slniečko MARIANA KOVÁČOVÁ (56). Upozorňuje aj na rôzne mýty.
Marián Špacai 23.02.2024
Najhoršie je zavrieť oči a neurobiť nič

MARIANA KOVÁČOVÁ (1967) sa narodila v Děčíne. Dlhodobo sa venuje problematike týraných, sexuálne zneužívaných detí, žien zažívajúcich násilie a obetiam domáceho násilia. V Nitre založila a od roku 2000 vedie neziskovú organizáciu Centrum Slniečko. V januári prebrala z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za sociálny rozvoj. Snímka: archív –MK–

Ako vnímate intenzitu problému domáceho násilia na Slovensku?

Je to fenomén, s ktorým sa stretávame nielen na Slovensku. Predstavuje jednu z najzávažnejších foriem porušovania ľudských práv, najmä práva na život, slobodu, ochranu pred mučením, krutým a  neľudským zaobchádzaním, práva na osobnú bezpečnosť. Je to závažný problém našej spoločnosti, pred ktorým nemôžeme zatvárať oči. Ovplyvňuje kvalitu života, zdravia a často zanecháva trvalé následky. A nie iba fyzické, ale predovšetkým obrovskú bolesť na duši. Z výskumov vyplýva, že obeťami sú predovšetkým ženy, deti, zraniteľné skupiny.

Ako v tejto oblasti pomáha štát?

Povinnosťou štátov, ktoré sa zaviazali dodržiavať Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je vytvoriť a uplatniť rad opatrení na ochranu osôb, ktoré zažívajú aj domáce násilie. Z môjho pohľadu máme na Slovensku ešte veľa „bielych miest“, ktoré nie sú pokryté tak, aby sme dokázali poskytovať komplexné služby a pomoc. V niektorých krajoch chýbajú špecializované centrá, odborníci, miesta v bezpečných ženských domoch, ktoré poskytujú pomoc, podporu a bezpečie, sociálne, právne a psychologické poradenstvo. Väčšinu týchto služieb prevádzkujú mimovládne organizácie, i keď štát a samospráva prispievajú na prevádzku. Chýba však systematickosť, kontinuita, dostatok finančných zdrojov, a tým dostupnosť. Niektoré služby sú totiž financované projektovo, čo spôsobuje problémy, ak sa projekt končí a nie je zabezpečené kontinuálne pokračovanie. Vnímam to ako hazard s obeťami aj odborným personálom, ktorý sa vzdeláva, špecializuje a v konečnom dôsledku odchádza, lebo ho nie je možné udržať. Takto to „funguje“ celé roky.

A čo zákony, sú nastavené dostatočne?

V legislatíve sme sa posunuli k lepšiemu, aspoň doposiaľ. Počas pandémie došlo k zmene v prospech obetí posilnením spolupráce medzi políciou a poradenskými centrami. Zákonne vznikli aj intervenčné centrá, ktoré sa prepojili s inštitútom vykázania. Polícia môže v prípade podozrenia na domáce násilie vykázať násilnú osobu z obydlia na štrnásť dní. Vôbec pritom nezáleží, kto je vlastník. Polícia následne do 24 hodín oznámi príslušnému intervenčnému centru kontakt na prípadnú obeť a to ju do 72 hodín kontaktuje a ponúka jej bezplatnú právnu, sociálnu a psychologickú pomoc. V legislatíve nám ale chýba trestný čin domáceho násilia. V súčasnosti je schované pod iné trestné činy a často sa stáva, že aj závažnejšia forma sa končí iba priestupkom a násilná osoba týmto posilnená pokračuje v sofistikovanejšom násilí.

Kde má žena, ktorá zažije domáce násilie, hľadať pomoc?

Vymaniť sa z kruhu domáceho násilia je pomerne náročné. Sama žena to len ťažko dokáže, preto je dôležité, ak ju niekto dokáže sprevádzať, nasmerovať na pomáhajúcu organizáciu. Často zostáva odstrihnutá od rodiny, priateľov. Je to totiž jedna zo stratégií násilnej osoby. Stáva sa, že blízka rodina o násilí nevie, a ak aj tuší, buď sa bojí zasiahnuť, alebo je ovplyvnená mýtmi typu: „To nie je násilie, to sú iba hádky“, „to je ich súkromná vec, do toho sa netreba starať“, „bitku si zaslúžila, lebo dobre nenavarila“... Existuje viac stránok, kde môže žena nájsť pomoc. Napríklad www.bezmodrin. sk, kde okrem kontaktov na organizácie nájde aj články k téme a príbehy žien, ktoré to zvládli. Existuje aj bezplatná nonstop linka 0800 212 212. Je prepojená so všetkými poradenskými centrami a bezpečnými ženskými domami. Pre deti sú tiež viaceré linky, telefonické či chatové.

Deti sú najviac zraniteľné a zároveň voči násiliu najviac bezmocné. Ako im podať pomocnú ruku?

Pre detské obete je dôležité, aby im pomocnú ruku podala dospelá osoba – niekto z rodiny, pedagóg, vedúci krúžku – a aby ho náročným obdobím sprevádzala. Nato treba tých, čo pracujú s deťmi, kontinuálne vzdelávať, aby vedeli identifikovať niektoré prejavy detí, ktoré môžu súvisieť s násilím. Nebude to mať však taký dosah, ak nebudeme vzdelávať primerane veku aj deti. Napríklad aby vedeli, že ich intímnych zón sa nemôže dotýkať nikto cudzí, že nik nemá právo na to, aby im ubližoval, ponižoval ich a nútil k niečomu, čo im je nepríjemné alebo ohrozuje ich život. V neziskovej organizácii Centrum Slniečko sa venujeme okrem poskytovania pomoci a podpory týraným, sexuálne zneužívaným deťom a obetiam domáceho násilia aj prevencii a vzdelávaniu. Spracovali sme online vzdelávanie na tieto témy, s ktorými by sa mal zoznámiť každý, kto pracuje s deťmi.

Akým spôsobom môže pri podozrení na týranie zasiahnuť okolie?

Ak napríklad často počujeme krik a plač, buchot, nadávky, volanie o pomoc, je dôležité volať políciu. Ak máme podozrenie, môžeme ženu osloviť, či nemôžeme nejako pomôcť. Samozrejme, keď ju stretneme bez násilnej osoby. Niekedy nemusí zareagovať hneď, ale časom sa možno odváži. Môžeme si s ňou pre prípad ohrozenia dohodnúť nejaký signál, keď je potrebné volať políciu. Prípadne jej môžeme vyhľadať pomáhajúcu organizáciu, sprevádzať ju. Je však potrebné byť opatrný, aby sa násilie neobrátilo voči nám. Ak chceme pomáhať, môžeme sa informovať, ako na to, v najbližšom centre, ktoré sa tejto téme venuje. Najdôležitejšie je nebyť ľahostajný.

Ako problém domáceho násilia efektívne riešiť?

Dá sa robiť veľmi veľa, každý môže začať od seba. Najhoršie je neurobiť nič. Prvým krokom je aj verejne odsúdiť akékoľvek násilie na ženách. V posledných rokoch sa násilie častejšie a v neprijateľnej, ubližujúcej forme objavuje v online priestore, ale aj otvorene na verejnosti, najmä voči známym ženám. Ak sa voči tomu nevyhraníme, čoskoro to bude spoločnosť brať ako normu. Pomohlo by zmysluplné systémové nastavenie od prevencie až po dostupné služby pomoci a podpory, dostupného bývania a účinnejšej ochrany obetí. S tým súvisí spolupráca a prepojenie zainteresovaných rezortov, poskytovateľov služieb, nastavenie vzdelávania, ale aj zmena spoločenskej klímy, ktorá by mala byť akceptujúcejšia, prijímajúca a komunikujúca so záujmom a bez násilia.

Aká by mohla byť úloha Cirkvi pri tejto téme?

Cirkev môže zaujať dôležitú a aktívnu úlohu. Jednoznačne odmietnuť a odsúdiť násilie, ktoré sa deje v domácnostiach. Deklarovať dôležitosť rovnosti medzi ženami a mužmi, že nie je v poriadku, ak muž ženu ponižuje, ubližuje jej, nedáva jej priestor na vlastný názor a rozvoj. Tieto posolstvá môže šíriť aj medzi deťmi. Mám dobré skúsenosti s viacerými kňazmi, ktorí nás oslovili v  prípadoch, keď sa na nich obrátili týrané či manželmi znásilňované ženy. Títo kňazi ich k nám sprevádzali, urobili finančnú zbierku, zohnali potraviny, oblečenie. Otvorene hovorili na kázňach o tom, že domáce násilie je neprijateľné.

Často sa stretávame s mýtom, že žena asi zveličuje, veď inak by takého muža dávno opustila. Ako je to naozaj?

Opustiť násilnú osobu nie je jednoduché. Často do odchodu vstupujú spoločné deti a otázky, ako ich žena dokáže sama uživiť a kam má ísť. Ak je na rodičovskej dovolenke a má príjem od 301 do 412,60 eura, tak seba a dve deti neuživí, nedokáže si ani len prenajať byt. Ženy v mnohých prípadoch o násilí nehovoria, majú strach z ublíženia, z toho, že im nikto neuverí, hanbia sa. Kto sa nevenuje problému hlbšie, nepozná dynamiku, jednotlivé fázy, príznaky, následky, nemal by hodnotiť a bagatelizovať či obviňovať. Nabrať odvahu hovoriť o domácom násilí stojí ženu obrovské úsilie, ktoré je pre ňu často spojené s ponížením, hanbou a strachom.

Čo ďalšie mýty? Napríklad že je to záležitosť iba chudobných rodín alebo že on nemôže byť násilník voči žene, veď je dobrý otec...

Násilie sa vyskytuje v každej spoločenskej vrstve. Je zaň zodpovedná násilná osoba a neospravedlňuje ju ani to, že možno bola v detstve týraná či sexuálne zneužívaná a nezažila láskyplný vzťah. Je to dospelá osoba a je za svoje činy zodpovedná, ak nie je zbavená svojprávnosti. Násilník voči žene, matke spoločných detí nemôže byť dobrý otec. Ak ubližuje najdôležitejšej vzťahovej osobe dieťaťa, dieťa žije v  strachu o  jej život alebo je svedkom toho, ako jej „dobrý otec“ nadáva, spochybňuje ju v role matky a partnerky. Dieťa preberá nesprávne vzory a je pravdepodobné, že ich prenesie aj do svojho dospelého života. A násilie sa opakuje.

Priviera si teda slovenská spoločnosť pred problémom oči?

Určite sa vnímanie domáceho násilia páchaného na ženách, deťoch posunulo v prospech tých, čo násilie zažívajú. Časť spoločnosti je na problém citlivejšia, mnohí sú však ovplyvnení mýtmi, bagatelizujú ho a nevnímajú ničivý účinok na deti, rodiny, spoločnosť. Môže to byť ovplyvnené výchovou, prostredím i historicky, nezáujmom niečo meniť a udržať hierarchiu, v ktorej má muž „významnejšiu“ pozíciu ako žena. Žijeme však vo vyspelej spoločnosti, kde deklarujeme rovnosť medzi mužmi a ženami a mali by sme ňou aj žiť.