Najľahšie sa s Bohom stretávame v Eucharistii

Premonštráti sú známi zvláštnou úctou k Eucharistii, ktorú im vštepil svätý Norbert. Čím sa vyznačoval vzťah zakladateľa rádu s eucharistickým Kristom?

Svätého Norberta zvykneme zobrazovať ako biskupa s monštranciou v  ruke, pretože hájil skutočnú a reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii proti vtedajšiemu bludárovi Tanchelmovi. So svätým Norbertom sa spája viacero eucharistických zázrakov.

Najznámejší je ten, keď spolu s Kristovou krvou prijal jedovatého pavúka. Inokedy, pri nábožnom prežívaní svätej omše, uvidel na paténe kvapku Kristovej krvi, alebo po prijatí Eucharistie dýchol do očí slepej žene a tá začala vidieť. Svätý Norbert veľmi dbal aj o čistotu oltára a liturgie.

Akým spôsobom túto úctu svojho zakladateľa rozvíjajú premonštráti dnes?

Najskôr ide o tú osobnú úctu – každý jeden z nás musí čerpať z Eucharistie, či už pri slávení svätej omše, alebo adorácii. Potom sa k tejto úcte snažíme privádzať aj našich farníkov. Mávame pravidelné adorácie, veriacich povzbudzujeme do účasti na prvých piatkoch.

Snažíme sa, aby aj eucharistická procesia na Božie telo bola veľkolepou oslavou Božej lásky. V meste Holíč, v ktorom pôsobíme, máme kostol zasvätený Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. V  júni máme každý deň adoráciu s  litániami k Božskému Srdcu.

V nedeľu po sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho sa koná procesia, do ktorej sa zapájajú nielen Holíčania, ale aj veriaci z filiálok a širšieho okolia. Vtedy svätú omšu slávime na námestí pri Kostole Božského Srdca.

A, samozrejme, nielen počas sviatkov, ale aj vo všedné dni sa snažíme dôsledne a dôstojne sláviť liturgiu, staráme sa o čistotu oltára, liturgických predmetov, svätostánku, ako to robil svätý Norbert.

Premonštráti sa aj počas totalitného prenasledovania vyznačovali veľkou úctou k Eucharistii. Napríklad želivský opát Vít. V čom nám môžu byť príkladom?

V čase, keď som bol vo formácii v kláštore na Strahove, ešte žili niektorí spolubratia, ktorí prežili väzenie alebo pracovné tábory. Z ich rozprávania viem, aké ťažké bolo vtedy slúžiť svätú omšu. Potajomky, v  improvizovaných podmienkach.

Miesto hostií používali nakrájané rožky, omšové víno si pripravovali zo sušených hrozienok, v želivskom kláštore si dokonca vyrobili monštranciu z plechoviek od uhoriek. Ale tešili sa, že môžu aspoň takto sláviť svätú omšu a prijať Pána Ježiša. Bola to pre nich skutočná slávnosť.

Uvedomovali si, akú veľkú úlohu a zodpovednosť dostali tým, že sa stali kňazmi, a chceli ju napĺňať aj v prostredí, ktoré bolo nepriateľské. My sa dnes už nemusíme skrývať ani báť, ale oni pre nás zostávajú inšpiráciou, aby sme išli na svätú omšu a sväté prijímanie tak často, ako sa len dá.

Nielen v nedeľu a v prikázaný sviatok. V tomto smere môžeme naozaj urobiť viac, veď koľko času premárnime zbytočne. Čas, ktorý venujeme stretnutiu s Bohom, nie je premárnený, je požehnaním.

Prečo je dôležité rozvíjať úctu k eucharistickému Kristovi?

Katechizmus nám hovorí, že Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. Pred niekoľkými dňami som sa pripravoval na príhovor k prvoprijímajúcim deťom.

Našiel som na internete takúto myšlienku: „Ako si nemôžeme predstaviť futbalový zápas bez lopty, tak si našu vieru nemôžeme predstaviť bez Eucharistie.“

Jednoducho bez Boha život nemá zmysel. Najľahšie sa s ním stretneme práve v Eucharistii. Ako hovorí katechizmus, sväté prijímanie nás zjednocuje s Kristom, odpúšťa ľahké hriechy a chráni pred ťažkými.

Akú posilu dáva človeku Eucharistia? Čo všetko z nej môže čerpať?

Keď sa vydávame na cestu, nabalíme si niečo na jedenie, aby sme zvládli prísť do cieľa. Podobne Eucharistia je pre nás duchovným pokrmom na ceste do večného života. Ježiš nás ňou posilňuje a posväcuje na životnej ceste. Keď sme šťastní, Eucharistia naše šťastie ešte znásobí.

Keď sme smutní a  ubolení, Ježiš v Eucharistii našu bolesť zmierni. Keď cítime, že sme slabí v boji proti hriechom, on nás posilní. Svätý František Saleský povedal: „Dvojakí ľudia majú pristupovať k Eucharistii – dobrí a nedokonalí. Dobrí, aby vytrvali, a nedokonalí, aby boli dobrí.“

Ako si človek môže budovať vzťah k eucharistickému Kristovi? Máte to ako s priateľstvom. Nestačí sa len predstaviť a podať si ruky – a sme priatelia. Potrebné je sa spoznávať, stretnúť sa, sadnúť si vedľa seba, rozprávať sa, zavolať si, myslieť na seba, pomáhať si, povzbudzovať sa. Potom sa stávame priateľmi.

A to chce čas. Ježiš chce byť naším priateľom. Čaká na nás pri každej svätej omši. Ak však nejdem na sväté prijímanie, priateľstvo s ním troskotá na mojej strane.

Myslím si, že tí, ktorí si svätú omšu len „odstoja“ alebo „odsedia“, nevedia, o čo prichádzajú. Prial by som si, aby aj prvoprijímajúce deti túžili byť Ježišovými priateľmi, nech prvé sväté prijímanie nie je pre ne na dlhú dobu i posledné.

Chápu dnes ľudia Eucharistiu správne? Nemajú o nej nepresné predstavy? Nemyslia si napríklad, že ide iba o symbol?

Myslím, že dnes je situácia lepšia ako v minulosti. Predsa len je možné mnohé veci vysvetľovať prostredníctvom katechéz, kázní, na prípravu birmovancov a prvoprijímajúcich máme množstvo literatúry, katolícke médiá. Už dávno som nepočul: bol som na oplátku.

Čo by ste poradili tomu, kto má pochybnosti o prítomnosti Krista v Oltárnej sviatosti? Ako má vnímať premenenie?

Eucharistia je veľkým tajomstvom našej viery. Len očami viery dokážeme vnímať, čo sa deje na oltári v momente premenenia. Svätý Tomáš Akvinský je autorom hymnu Klaniam sa ti vrúcne.

V druhej slohe sú tieto slová, ktoré to dokonale vystihujú: Zrak môj i chuť chceli by ma oklamať, ale sluch ma učí pevnú vieru mať. Verím, čo Syn Boží ustanovil nám, ten klamať nemôže, kto je Pravda sám.

Tomu, kto má pochybnosti, by som poradil, aby sa pýtal ľudí, ktorí chodia na sväté prijímanie často, čo im časté stretnutie s Ježišom dáva. Možno by som mu poradil, aby si prečítal knihu o eucharistických zázrakoch a určite by som mu poradil modliť sa za to, aby mu Boh otvoril duchovný zrak pre veci viery.

Keď boli počas pandémie zatvorené kostoly, Krista sme prijímali iba duchovnou formou. Môžeme to považovať za plnohodnotnú náhradu?

V  čase pandémie zohrali sväté omše prenášané prostredníctvom rozhlasu, televízie a internetu dôležitú úlohu. Mnohí veriaci boli a ešte stále sú odkázaní len na duchovné sväté prijímanie – zvlášť seniori a chorí, ktorí nevládzu prísť do kostola.

Duchovné sväté prijímanie by som nepovažoval za plnohodnotnú náhradu Eucharistie. Ak máte niekoho radi, chcete byť s ním, chcete sa stretnúť. Ale keď sa to nedá, tak si aspoň zavoláte. Nie je to úplne to pravé, ale predsa niečo. A tak je to aj s duchovným svätým prijímaním.

Môžeme to považovať za akési stretnutie na diaľku. Duchovné prijímanie znamená túžiť po Kristovi, žiť s ním a byť v jeho prítomnosti. Duchovné prijímanie je praktika Cirkvi pre tých, ktorí nemôžu pre chorobu, veľkú vzdialenosť od kostola alebo inú príčinu prijať Eucharistiu.

Na tomto mieste by som rád pripomenul príbuzným chorých a seniorov, ktorí už nemôžu ísť do kostola, aby sa nebáli osloviť kňazov.

Radi prídeme na prvé piatky alebo pred sviatkami – aj inokedy – a vašich blízkych vyspovedáme, prinesieme im sväté prijímanie, prípadne vyslúžime sviatosť pomazania chorých, aby neboli stále odkázaní len na duchovné sväté prijímanie pri televízii alebo rádiu.

Môžeme duchovné prijímanie považovať za alternatívu v prípade, keď pre ťažký hriech nemôžeme prijať Ježiša v Eucharistii?

Kto sa dopustil smrteľného hriechu, ktorý znamená stratu čnosti lásky, nemôže prijímať ani duchovne, kým si nevzbudí dokonalú ľútosť s predsavzatím čím skôr pristúpiť k svätej spovedi.

Ako by malo byť úprimné prijímanie eucharistického Krista viditeľné v našom živote?

Uvedomme si, že po každom svätom prijímaní sa stávame živým svätostánkom, je v nás živý Kristus, je v nás záblesk večnosti. Eucharistia by nás mala premieňať na podobnejších tomu, ktorého sme prijali.

Mali by sme žiť vo vrúcnejšom vzťahu s Ježišom a získavať tak schopnosť preukazovať lásku blížnym, odvahu prinášať obety a schopnosť odpúšťať.