Najmocnejšia zbraň proti diablovi

Odkiaľ vlastne pramení zlo v nás?

Zlo sa začína vtedy, keď sa niekto z ľudí rozhodne, že nebude poslúchať Boha. Ako veľký Boží dar sme dostali slobodu, takže sa môžeme rozhodovať pre dobro alebo zlo. Aj to, že nechám o sebe rozhodovať iných, je moje rozhodnutie.

Z teologického pohľadu rozlišujeme fyzické a morálne zlo. Boli sme stvorení tak, že máme kráčať k svojmu poslednému cieľu, k Bohu. Máme si teda vyberať lásku k Bohu a blížnemu.

Keďže však máme spomínanú slobodu, môžeme z tejto cesty zísť. Boh nie je príčinou morálneho zla, je ňou človek, ak nerešpektuje Božie prikázania.

Počuť hlasy, že v našej spoločnosti je v poslednom období veľa zla. Prečo je to tak?

Jedna z príčin je tá, že sme sa odvrátili od Boha, vytláčame ho na okraj. Ani mnohí veriaci nepraktizujú svoju vieru, nežijú s Bohom. Až keď prídu nejaké problémy, spomenú si, že by asi aj mohli zachovávať Božie prikázania.

Ďalšia príčina je, že máme väčšie možnosti konať zlo ako kedysi. Dnes máme internet a na rozdiel od minulosti sa ľahko dozvieme, čo sa dialo pred pár minútami na opačnom konci zemegule. Aj to vyvoláva pocit, že zla je viac, ale môže to byť len zdanie.

Katechizmus nás učí, že Bohom vpísaný zákon a miesto, kde sa ozýva jeho hlas, je v hlbinách nášho svedomia. Prehlušujeme tento hlas? Máme pokrivené svedomie?

Keď svedomie chápeme ako určitý súd nášho rozumu, tak môže byť i mylné. Závisí od nášho poznania. Našou úlohou je formovať ho, lebo ak prijímame mylné názory, naše svedomie bude pokrivené. Niekedy sa svedomie naozaj aj ozýva, ale zadusíme ho.

Čo teda robiť, aby v nás víťazila túžba konať dobro tak, ako to chce Boh?

Odpoveď nám dáva Božie slovo. Apoštol Pavol hovorí, že všetko máme skúmať a to, čo je dobré, máme ponechať. Musíme sa snažiť pravdivo poznávať. Je tu aj otázka vôle. Apoštol Pavol v Liste Rimanom píše o tom, že je nám blízke robiť dobro, ale konáme zlo.

Teda môžeme vedieť, čo je dobré, no nechce sa nám to robiť, lebo je to namáhavé a sme leniví a pohodlní. Svoju vôľu musíme trénovať.

Neveriaci často konfrontujú kresťanov otázkou: Keď je Boh všemohúci, prečo dopustí toľko zla vo svete na nevinných ľudí – zločiny, ale aj katastrofy, veď nedávne zemetrasenie poškodilo i niektoré Božie chrámy? Ako by mal veriaci človek na takto položenú otázku odpovedať?

Odpoveď sa nedá vyjadriť jednou vetou. Je ňou totiž celá kresťanská náuka, od prvotného hriechu cez príchod Ježiša, vykúpenie, učenie o Božej dobrote a jeho láske voči človeku. Odvolávať by sme sa mohli aj na svätého Augustína.

Hovorí, že Boh, keďže je najviac dobrý, by nikdy nedopustil, aby v jeho diele bolo niečo zlé, keby nemohol z každého zla vyťažiť dobro. Pozrime sa na biblický príbeh Jozefa Egyptského. Keď ho bratia predali, bolo to zlo.

Na konci, keď prichádzajú prosiť o živobytie a on sa pred nimi odkrýva, hovorí, že Boh si to použil, aby ich zachránil. Ešte lepší príklad je ukrižovanie Ježiša.

Boh z toho vyťažil dobro pre všetkých ľudí, vykúpenie, zmierenie. Samotné ukrižovanie však vždy ostane zlom. Boh ho teda môže dopustiť, ale nikdy nie je autorom zla. Ním je človek alebo aj diabol.

Ste dlhoročným exorcistom. Akú úlohu môže zohrávať pri pôsobení zla v človeku diabol?

Diabol nás predovšetkým pokúša, to nazývame riadnym pôsobením diabla v živote človeka. Toto zažíva každý jeden z nás, z Biblie vieme, že aj Ježiš bol pokúšaný. Diabol však môže použiť proti nám len to, čo v nás nájde, nemôže priniesť nič nové.

Je dobrým pozorovateľom toho, ako konáme, čo rozprávame, a svoje pokušenia si pripravuje. Keď si napríklad každé ráno kľaknem a modlím sa, tak vidí, že tam nezvíťazí.

Keď však večer prídem domov z práce a na uvoľnenie si dám pohárik pálenky, sleduje, že mám určitý návyk, a bude naň smerovať svoje pokušenie, aby tých pohárikov bolo viac. Mnohé veci sú teda v nás, vytvárame si určité zlozvyky alebo niečo zanedbávame. Tieto naše slabosti sa diabol snaží urobiť ešte slabšími.

Okrem riadneho však existuje aj mimoriadne pôsobenie diabla.

Áno, ale toto už nezažíva každý. Sú to naozaj výnimočné prípady. Tam hovoríme o určitých stupňoch pôsobenia zlého ducha. Patrí tam démonické posadnutie, útlak, obsesie a manifestácie. Treba však povedať, že človek, ktorý zotrváva v ťažkom hriechu, je na tom horšie ako ten, ktorý je posadnutý diablom.

Pri posadnutom má diabol v moci len jeho telo, ale nie dušu. Ten, kto je v stave ťažkého hriechu a nerobí pokánie, má však pre diabla otvorenú aj dušu. Toto je prvoradý cieľ diabla.

Netúži útočiť nejako mimoriadne, posadnutím. On chce, aby sme sa odvrátili od Boha, zotrvali v ťažkom hriechu, v ňom aj zomreli a šli do pekla.

Čo robiť, aby sme sa zbytočne neotvárali pôsobeniu zlého?

Nemali by sme sa upriamovať na diabla. Dnes mu aj mnohí úprimní kresťania venujú až príliš veľa pozornosti, majú z neho strach a preventívne sa modlia nejaké modlitby za oslobodenie. My však máme upriamiť svoju pozornosť na Boha.

V historickom centre Košíc máme uličku remesiel, ktorá je veľmi úzka a po oboch stranách sú blízko seba brány a okná. Rád používam príklad, aby si ľudia predstavili, že sú na jednom konci tejto uličky a na druhom stojí Ježiš. Cieľom je pozerať naňho a kráčať za ním.

Zároveň však z tých okien na vás ľudia kričia a lákajú vás k sebe domov, všeličo vám ponúkajú. Keď prestanete pozerať na Ježiša, ale hľadíte na týchto ľudí, buď sa nimi dáte zlákať, alebo z celého toho kriku znervózniete, nešťastný si sadnete do stredu a prestanete kráčať.

Našou úlohou však je nevšímať si to a stále pozerať na Ježiša a kráčať za ním. Naozaj netreba dávať zbytočnú pozornosť diablovi, ale venovať sa Božiemu slovu.

Môže sa zlo podsúvať i podprahovo, tak, že si to neuvedomujeme? Dokáže nám napriek tomu skutočne ublížiť?

O podprahovom pôsobení by sa asi mali skôr vyjadrovať psychológovia. Keď však pravidelne počúvam napríklad nejakú hudbu, kde ospevujú smrť, samovraždu, ničotu, tak sa to kdesi do mňa dostáva a môže to ovplyvňovať moje zmýšľanie.

Mali by sme v sebe pestovať cit pre krásu, jemnosť, nežnosť, dobro, teda pre skutočné hodnoty. Neospevovať škaredosť, zlobu.

Hovorili ste o prehnanom strachu z diabla. Je navodenie tohto stavu tiež jeho zámerom?

Mnohí vidia diabla aj tam, kde nie je, boja sa ho. Existuje aj opačný extrém, keď si ľudia myslia, že diabol vôbec neexistuje. Treba mať na to taký zdravý pohľad. Áno, diabol existuje. Treba si však uvedomiť, že je Božím stvorením, nie je teda rovný Bohu ani mocnejší ako on.

Keď z neho máme prehnaný strach, ten sa preňho stáva jednou zo vstupných brán. Využíva náš strach a začne nás zastrašovať ešte viac. Nie my sa máme báť diabla, ale on nás. Ak žijem s Bohom, pestujem duchovný život, tak sa nemám báť diabla.

On bude odo mňa utekať. On neznáša ľudí, ktorí sa modlia. Neznamená to však, že sa vyhneme pokušeniu, lebo diabol bude stále hľadať cesty, ako nás od modlitby odviesť.

Najlepšia ochrana teda je úprimný duchovný život?

Áno. Základom duchovného života je pravidelná osobná modlitba, keď každý deň komunikujem s Bohom o tom, čo prežívam. Taktiež čítanie a uvažovanie nad Božím slovom, aby som poznal Božie pravdy.

Patrí k tomu aj prijímanie sviatostí, predovšetkým sviatosti zmierenia, ktorá je najmocnejšia zbraň, akú proti diablovi máme. Je účinnejšia ako exorcizmus, ktorý je len sväteninou a nie všeliekom, ako si niekedy ľudia myslia. Sviatosť zmierenia je viac.

Samozrejme, k duchovného životu patrí aj prijímanie Eucharistie a nesmieme zabúdať ani na pestovanie čností.

Ako tému pôsobenia diabla vysvetľovať deťom, aby sme ich nevystrašili, ale poučili?

Dnes veriaci rodičia zakazujú deťom pozerať niektoré rozprávky alebo čítať niektoré knihy. Témou je predovšetkým Harry Potter. Ja osobne by som to deťom nezakazoval, ale ako rodič by som to čítal či pozeral spolu s nimi. Potom by som sa im v rozhovore snažil ukázať, čo je tam dobré a čo zlé.

Treba si uvedomiť, že nikdy nie je dobro ani zlo samo, hoci by sme to najradšej mali presne oddelené. Život je však pestrofarebný, s dobrom je primiešané aj zlo a opačne. Mali by sme sa to naučiť rozlišovať a dobré ponechať.

Keď dieťa príde do školy, kde sa o tejto knihe rozprávajú, a povie, že jemu ju rodičia čítať nedovolili, tak ho kamaráti vysmejú a dieťa je z toho zranené. Keď to však čítalo a naučili sme ho rozlišovať, môže aj svojim rovesníkom povedať, čo tam bolo zlé.

Toto znamená byť kresťanom – skúmať a rozlišovať. Tomu sa však dnes neučíme, chceme ľahšiu cestu s hotovými receptmi.