Naplno žil a slúžil tam, kam ho Pán zaviedol

Od smrti kňaza a rehoľníka Pia Jána Krivého, OP, 4. júla uplynulo 40 rokov. V rozhovore s archivárom Rehole dominikánov na Slovensku Dominikom Romanom Letzom, OP (52), sme zaspomínali na jeho životné cesty.

Páter Pius Ján Krivý, OP, pochádzal z Bošáce. Vieme niečo bližšie o jeho rodine, detstve?

Pius Krivý sa narodil 28. septembra 1910 v Bošáci – časti Malá Strana v roľníckej rodine Jána Krivého a Anny, rodenej Černej, ktorá pochádzala zo susednej obce Moravské Lieskové. Zo šiestich detí prvé dve zomreli krátko po narodení. Ján mal ešte dvoch bratov Štefana a Pavla a sestru Katarínu.

Nedávno sme sa v KN mohli dočítať o jeho príbuznej a spolužiačke Anne Mihalovej, saleziánke a misionárke v Latinskej Amerike. Ján po ukončení šiestich tried ľudovej školy v Bošáci navštevoval meštianku v Trenčíne a v Novom Meste nad Váhom. Už ako 12-ročný rozmýšľal o kňazskom povolaní.

Cesta za duchovným povolaním však nebola taká priamočiara. Ako to vlastne bolo?

V roku 1926, keď už aj na Slovensku pôsobili saleziáni, uvažoval o vstupe k nim, no prihlášku na saleziánske gymnázium v Šaštíne nakoniec premeškal. Musel ďalší rok čakať, a preto si hľadal nejaké zamestnanie, no bez úspechu. V roku 1927 sa rozhodol vycestovať za bratom do Francúzska s istým sklamaním – myslel si, že sa už s kňazským povolaním musí navždy rozlúčiť.

Neďaleko čokoládovne, kde pracoval, bol kostol. Po práci sa tam zvykol zastaviť a pri soche Panny Márie sa modlieval bolestný ruženec. Prosieval o svetlo, aby spoznal, či jeho túžba je povolaním Božím, alebo nie. Nemal sa s kým o tom poradiť.

Za Slovákmi, ktorí pracovali vo Francúzsku, prišiel v tom čase ako misionár dominikán z Košíc, páter Mikuláš Lexmann. Janko chodieval do parížskeho kostola, kde sa slávili sväté omše pre Slovákov a Čechov, a práve tam sa s ním stretol. Mikuláš ho svojím typickým ľudským spôsobom oslovil a povzbudil.

Ponúkol mu možnosť prísť do Košíc a pripraviť sa na duchovné povolanie tam. Páter Mikuláš nebol prvý dominikán, s ktorým sa Ján Krivý stretol. Neďaleko jeho rodnej obce Bošáce sa na moravskej strane v Uherskom Brode nachádza dominikánsky kláštor, kam každoročne na sviatok Panny Márie Ružencovej zvykli putovať aj Bošáčania a s nimi aj Janko.

Keď sa rozhodoval, či prijme ponuku pátra Mikuláša, putoval do Lisieux k hrobu sv. Terézie a jej zveril svoje povolanie. Tam v tichu úprimnej modlitby pocítil istotu, že sa má stať dominikánom, a po piatich rokoch vo Francúzsku sa vrátil na Slovensko.

Keď v Košiciach v roku 1935 zmaturoval, už asi rok býval v miestnom dominikánskom kláštore ako kandidát rehole. No ani prijatie do rehole nebolo bezproblémové. Z Olomouca, kde bol v tom čase noviciát Českej provincie, dostal zamietavú odpoveď. Až stanovisko vtedajšieho provinciála z Prahy, pátra Tomáša Dittla bolo kladné.

Aké boli začiatky v reholi?

V Olomouci 26. septembra 1935 prijal dominikánsky habit a rehoľné meno Pius (podľa pápeža dominikána, svätého Pia V.). Olomoucká komunita mala vtedy 45 bratov, z nich 8 pochádzalo zo Slovenska. Magistrom novicov i študentov teológie bol vtedy známy dominikán, profesor teológie a filozofie, páter Metod Habáň.

Po absolvovaní noviciátu zložil brat Pius 27. septembra 1936 prvé rehoľné sľuby a začal študovať na dominikánskom teologickom učilišti v Olomouci. Podnebie mu však zdravotne nevyhovovalo a často býval chorý, preto mu lekár nariadil zmenu klímy.

Preto ho po ukončení 3. ročníka v roku 1938 poslali na štúdiá do dominikánskeho teologického učilišťa Toulouskej provincie v Saint Maximin v južnom Francúzsku. Keďže vypukla druhá svetová vojna, v roku 1939 sa musel vrátiť. Česko-Slovenská republika už neexistovala a do Protektorátu Čechy a Morava sa dostal iba s ťažkosťami.

Politické okolnosti ovplyvnili aj miesto jeho vysviacky. Po ukončení základného teologického štúdia v Olomouci odcestoval Pius na liečenie do Tatier. Keď sa chcel vrátiť do Olomouca, kde mal byť vysvätený, hranice boli uzatvorené a musel zostať na Slovensku. Čakal u slovenských spolubratov v novozriadenom rehoľnom dome v Trenčíne.

Nakoniec rehoľní predstavení požiadali nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka, aby ho za kňaza vysvätil on. Stalo sa tak 22. júna 1941 v Nitre. Novokňaz Pius o týždeň na sviatok sv. Petra a Pavla slávil primičnú svätú omšu v rodnej Bošáci.

V dominikánskej reholi bolo vtedy zvykom, že novokňazi absolvovali aj doplnkové teologické štúdium. Kým ho neukončili, nemohli spovedať. Pretože do „protektorátneho“ Olomouca sa už páter Pius nemohol vrátiť, na štúdium ho poslali do Dubrovníka v Chorvátsku, odkiaľ sa v roku 1942 vrátil na Slovensko.

Od tohto roku pôsobil už ako kňaz v rehoľnom dome v Trenčíne a neskôr sa stal superiorom košického kláštora.

Pius sa v Trenčíne naplno zapojil do apoštolskej práce. Venoval sa najmä mládeži, misiám a exercíciám. Tam sa zoznámil aj s mladým Francúzom Jakubom Mazierom, ktorý bol na nútených prácach v zbrojovke v Dubnici.

Neskôr mu ako francúzskemu partizánovi pomohol nájsť úkryt u príbuzných v Novej Bošáci, čo mu zachránilo život. Po návrate do Francúzska Jakub vstúpil k františkánom a stal sa kňazom. Po štyroch rokoch pôsobenia v Trenčíne – 6. mája 1946 pátra Pia vymenovali za predstaveného dominikánskeho kláštora v Košiciach.

Čoraz viac sa popri ostatných pastoračných aktivitách venoval mládeži a vysokoškolákom, ktorých si vedel získať svojou veselou povahou. Učil náboženstvo na strednej priemyselnej škole a bol duchovným správcom Katolíckej akcie pre študentov. 

Na starosti mal približne 200 chlapcov a dievčat združených v takzvanom živom ruženci. Po vzniku spolku košických katolíckych akademikov Radlinský sa stal jeho duchovným vodcom.

Predstavitelia režimu ho po prečítaní štátom zakázaného pastierskeho listu začali prenasledovať. Čo nasledovalo?

Českí a slovenskí biskupi 15. júna 1949 vydali pastiersky list Hlas biskupov a ordinárov v hodine veľkej skúšky, namierený proti komunistickej takzvanej Katolíckej akcii a porušovaniu náboženskej slobody v Československu.

Štátna moc urobila všetko, aby sa tento tajne kolportovaný list na farách i v rehoľných domoch zhabal, čím sa malo zabrániť jeho prečítaniu na nedeľných svätých omšiach. V dominikánskom kostole v Košiciach sa im to však nepodarilo.

Preto pátra Pia predvolali 19. septembra na Štátnu bezpečnosť, kde sa aj dostavil, no len čo zistil, že ho chcú zatknúť, utiekol z policajnej budovy. Schoval sa do kláštorného vozíka, do ktorého zapriahli koňa, a tak sa dostal k dominikánskym viniciam pri sv. Rozálii na okraji mesta.

Odtiaľ pešo putoval k známym až do Košickej Belej. Potom pokračoval ďalej a skrýval sa na rôznych miestach na Slovensku i v Česku. Svoje poslanie vtedy zhrnul takto: „Chodím po jednotlivých farách a povzbudzujem kňazov, aby presadzovali dôsledne záujmy Vatikánu, teda aby zachovali vernosť a nešli režimu v ústrety.“ Zatkli ho 4. augusta 1954, podľa vtedajšieho liturgického kalendára na sviatok sv. Dominika.

Po odsúdení v roku 1954 strávil niekoľko rokov v rôznych väzniciach. Ako to zvládol?

Pius Krivý bol odsúdený na 18 rokov odňatia slobody za údajnú vlastizradu a špionáž pre Vatikán. V rôznych väzniciach Československa strávil takmer šesť ťažkých rokov, ktoré sa prejavili aj na jeho zdraví a na jar 1956 mu diagnostikovali tuberkulózu.

Do jeho listov z Mírova, Leopoldova či Valdíc sa napriek cenzúre popri bežných vetách občas prekĺzli aj hlboko duchovné myšlienky, ktoré svedčia o jeho vyrovnanosti, odovzdanosti Bohu, kresťanskej nádeji a odhodlanosti trpieť za pravdu a spravodlivosť.

V máji 1960 ho nečakane prekvapila všeobecná amnestia prezidenta republiky, a tak sa dostal na slobodu, hoci značne oklieštenú.

Aký bol jeho život po návrate z väzenia?

Z Valdíc cestoval k bratovi Pavlovi do Bošáce, aby sa zotavil. Z väzenia sa vrátil s podlomeným zdravím, veľmi vychudnutý, no duchovne sa cítil pevnejší než predtým. S verejným kňazským účinkovaním sa však musel rozlúčiť.

O štátny súhlas, ktorý sa vyžadoval na pastoračnú činnosť kňaza, ani nestál; odmietal akýkoľvek kompromis a účasť na budovaní „štátnej“ cirkvi. Zamestnal sa ako betonár v Třinci, cestár v Košiciach, stavbár v Šali a napokon ako kurič a skladník v Bratislave, kde mu strechu nad hlavou poskytla rodina Jozefa Trnovca na Lichardovej ulici.

Býval v ich záhradnom drevenom domčeku, kde v časoch komunizmu našlo prístrešok viacero kňazov a rehoľníkov. Páter Pius bol vtedy dominikánom – bratom kazateľom medzi svojimi kolegami robotníkmi, susedmi i v rodinách, ktoré navštevoval.

V atmosfére politického uvoľnenia koncom 60. rokov vzniklo Dielo koncilovej obnovy – združenie kňazov, rehoľníkov a laikov, zamerané na obrodu spoločnosti v pokoncilovom duchu. Pius bol v apríli 1968 zvolený do jeho akčného výboru ako zástupca rehoľníkov.

V roku 1968 vycestoval za bratom do Francúzska, no domov sa už nevrátil. Kde pôsobil?

Bývalý politický väzeň Ján Krivý konečne dostal aj cestovný pas a takzvanú vycestovaciu doložku, nevyhnutnú pri ceste do krajín „kapitalistického Západu“. Po dlhých rokoch sa pátrovi Piovi naskytla príležitosť navštíviť svojho brata Štefana v Antony vo Francúzsku i známych v Ríme.

Z vlasti odcestoval 20. augusta 1968 netušiac, že na druhý deň obsadia Československo vojská Varšavskej zmluvy. Mal v úmysle vrátiť sa späť, veď jeho zásadou bolo: „Treba ostať doma za každú cenu a obetu.“ No bezperspektívnosť normalizačných pomerov, ako aj názor ľudí, ktorých stretol v zahraničí, ho presvedčili, aby sa domov radšej nevrátil.

Rozhodol sa teda pre misijno-pastoračnú prácu medzi Slovákmi v zahraničí. Na jeseň 1968 odišiel z Francúzska do Kanady, kde sa zapojil do dominikánskej komunity v Montreale a pôsobil misijne medzi krajanmi. Prišla nová vlna emigrácie a Svätá stolica poverila Štefana Náhalku, rektora Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, organizovaním duchovnej správy Slovákov v zahraničí.

Na jeho žiadosť prišiel v novembri 1969 páter Pius do Ríma a v januári 1970 ho poslali do Švajčiarska. Prvých sedem mesiacov pôsobil v Luzerne, potom v Bazileji, kde viedol Katolícku misiu pre Slovákov a Čechov, neskôr Slovenskú katolícku misiu.

Dodnes tam naňho spomínajú ako na horlivého a radosť vyžarujúceho kňaza. Po krátkom pobyte v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme zomrel 4. júla 1981.

V čom je nám Pius Krivý príkladom?

Autentické prerozprávanie životného príbehu ešte krátko pred smrťou stihol zachytiť na magnetofónový záznam don Ernest Macák, SDB. Z neho vyplýva, že to bol život pestrý, priam dobrodružný. Osobitne v ňom rezonujú roky skrývania, odsúdenia a väznenia, náročnej manuálnej práce a nemožnosť vykonávať povolanie rehoľníka a kňaza.

Do poslednej chvíle žil v nádeji, že obeta, ktorú prináša, nie je zbytočná. Naplno žil a slúžil tam, kam ho Pán zaviedol. Jeho široké a Bohu otvorené srdce aj ťažké chvíle dokázalo prijať ako čas osobitného požehnania.

Bola to cesta kríža, no zároveň hlbokej radosti, ktorú vyžaroval všade okolo seba. Aj nás svedectvo jeho života povzbudzuje k dôvere v Božiu prozreteľnosť i v náročných zákrutách života.