Naše telo je priestor, kde sa zjavuje Boh

V teológii tela sa ľudské telo chápe ako ikona, „okno do neba“. Hovorí sa dokonca o prorockej úlohe tela. Čo nás teda naše telo môže naučiť o Bohu? 
Áno, telo sa nazýva ikonou, teda obrazom Boha, lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz.

Telo zjavuje Boha, stvorenie zrkadlí Stvoriteľa, obraz rozpráva o svojom autorovi.

Grécky preklad Gn 1, 27 hovorí: „Boh stvoril človeka, aby bol jeho obrazom.“ Z toho vyplýva prorocká úloha tela.

Telo nie je len dar, ale aj zadanie. Je fascinujúce, že to je Boh, ktorý si vybral ľudské telo (telo učiteľa, zdravotnej sestry či dieťaťa...), aby cezeň zjavil kúsok svojej nehy; že si vybral telá manželov, aby prostredníctvom ich vtelenej lásky zjavil kúsok svojej lásky.

"Telo nie je len dar, ale aj zadanie."

Možno povedať, že celá teológia je spätá s telom. A keď hovoríme o tele, myslíme tým aj dušu, ktorá je s telom neoddeliteľne spätá.

Veľké pravdy viery ako stvorenie tela, Kristovo vtelenie, vykúpenie a vzkriesenie tela nám odhaľujú, že telo má v teológii osobitné miesto.

Fakt, že v Eucharistii prijímame Kristovo telo, že Cirkev nazývame Kristovým mystickým telom, že sviatosť manželstva sa realizuje skrze telo a cez telo – všetko to nás núti pýtať sa, aký je význam tela, prečo Boh stvoril človeka s telom, prečo pre svojho Syna vybral cestu vtelenia.

Telo muža a ženy vraj „hovorí“ svojím jazykom o našom povolaní – ako to chápať? 
Príťažlivosť, ktorá existuje medzi mužom a ženou, nám odhaľuje jednu veľkú pravdu; že mužské či ženské telo samo osebe nemá význam, lebo Boh stvoril človeka ako muža a ženu.

Z akejkoľvek perspektívy sa na telo pozrieme, či už je to biologicky, psychologicky alebo sociologicky, je úplne zrejmé, že telo je bytostne určené „pre druhého“.

Vďaka telu môžeme vstúpiť do vzťahu s druhým človekom, vďaka telu sa môžeme vyjadriť, vďaka telu môžeme prejaviť lásku, vďaka telu muža a ženy môže prísť na svet nový život.

"Povolanie milovať je vpísané v našich telách."

Ľudské telo odhaľuje slobodnému skrze jeho útrpnú samotu, manželom skrze chýbajúcu prítomnosť tretieho, zasvätenému skrze nespokojnosť, kým nespočinie v Bohu, a všetkým, že človek „nemôže nájsť sám seba v plnej miere, iba ak v úprimnom sebadarovaní“ (GS 24).

Povolanie milovať je vpísané v našich telách.

Ľudské telo a pravda o jeho vzkriesení nám tiež odhaľujú, že sme stvorení aj „pre Druhého“ – pre Boha. To je zmysel a cieľ nášho života.

Svätý Ján Pavol II. tvrdil, že „manželstvo je prvotnou sviatosťou“. Ako by ste toto posolstvo tlmočili dnešným ľuďom? 
Fakt, že manželstvo je označené prívlastkom „prvotná sviatosť“, označuje, že manželstvo je historicky najstaršou manifestáciou Boha, prvým zjavením a znamením Boha.

Boh sa na počiatku zjavil cez tajomstvo ľudskej lásky. Láska Boha k človeku má znaky manželskej lásky: je verná, nerozlučná, výlučná, vášnivá i plodná.

Aj keď manželstvo nie je schopné tajomstvo Boha úplne odhaliť, predsa len je najvýstižnejším vyjadrením Boha na zemi. Dosvedčuje to príťažlivosť ľudskej lásky.

Ak sa zaľúbení manželia prejdú po ulici, ihneď pritiahnu pozornosť okoloidúcich, pretože v ľudskej láske existuje čosi, čo odhaľuje niečo o Božej láske; o tom, ako Boh miluje, aký je.

"Boh sa na počiatku zjavil cez tajomstvo ľudskej lásky. "

Obsiahnuť túto skutočnosť v príprave na manželstvo či v sprevádzaní po uzavretí sviatosti manželstva znamená uznať, že manželstvo je viac ako len právnická kategória, že má svoj misijný rozmer – úlohu zjavovať Boha.

Veľkou úlohou dnešnej pastorácie je odhaliť mystagogický rozmer manželstva – to znamená poukazovať a odhaľovať, aké úžasné tajomstvo sa ukrýva v manželskej láske, v láske muža a ženy.

Ako môže poznanie teológie tela zmeniť pohľad na manželstvo? 
Manželstvo a Eucharistia sa nazývajú sviatosťou tela a lásky. Obe naznačujú a vyjadrujú lásku, ktorá sa dáva prostredníctvom tela.

Každá sviatosť prechádza cez telo, lebo sviatosť nie je možná bez tela, tak ako ani spiritualita (ani tá manželská) nemôže byť prežívaná mimo tela alebo bez tela, ale jedine v tele a vďaka telu.

Naša viera a duchovnosť nemôžu byť oddelené od tela, ktoré sme dostali. Tu, v tele, sa s nami Boh stretáva; naše telo je priestor, kde sa Boh zjavuje.

"Boh stvoril človeka s telom, to mi umožňuje oslavovať Boha v svojom tele a svojím telom."

Milosť sviatosti manželstva netečie pomimo tela, ale cez telo a aj skrze telo, teda nato, aby som zakúšal Boha, nemusím utekať zo svojho tela do nejakého spirituálneho priestoru, mimo svojho manželstva či rodiny.

Sviatosť manželstva je skutočne priestorom, kde na svojom tele alebo aj prostredníctvom neho môžem bytostne zažívať, ako miluje Boh.

Boh stvoril človeka s telom, to mi umožňuje oslavovať Boha v svojom tele a svojím telom. 

Čo dala teológia tela konkrétne vám ako manželom, rodine? 
Zmysluplný pohľad na naše povolanie, manželstvo, vzťahy, snubnú lásku; vedomie, že naša prirodzenosť nie je len padlá, ale vykúpená. Pomáha nám nazerať na veci v perspektíve daru, žiť z daru sviatosti manželstva, vnímať Krista ako Ženícha.

Pomohla nám pochopiť význam panenstva, celibátu, a tým nám odhalila úplne iný uhol pohľadu na kňazov a zasvätené osoby. Vďaka teológii tela majú pojmy telo, dar a sebadarovanie špecifický obsah a miesto v našom manželstve.

Vďaka teológii tela sme získali množstvo skutočných priateľov a vzácne vzťahy. 

Ako sa človek môže dopracovať k takzvanej „živej morálke“? 
Učenie sv. Jána Pavla II. je pozvánkou k veľkej láske, ktorá nespočíva vo vyratúvaní príkazov a zákazov, ale v radostnej slobode, ktorá sa obracia k všetkému, čo je pravdivé, dobré a krásne.

"Naša prirodzenosť nie je len padlá, ale vykúpená."

Vďaka daru Kristovho vykúpenia, ktoré sa dotklo našich sŕdc, vďaka daru Ducha Svätého človek môže žiť svoje povolanie radostne a v plnosti, nielen ako nejakú príťaž, kríž či bremeno.

Celý život preto naberá úplne novú perspektívu – perspektívu svätosti, pretože svätosť nie je nič iné ako plnosť; ako „naplno žitá láska“ (GE 21).

„Ak by sa dievčatám odmalička vštepovalo, aké úžasné tajomstvo v sebe skrývajú, ich čistota by bola zaručená. Očividná úcta, ktorú by mali voči vlastnému telu, by bola nevyhnutne vnímaná opačným pohlavím,“ píše Jason Evert. Vy sami ste rodičia dvoch dcér a jedného syna; ako ich učíte o ľudskej láske, o ľudskej hodnote?
Deti rady počúvajú príbehy zo svojho prenatálneho života, z raného detstva.

Na jednu z antropologických otázok našej prvej dcérky „Odkiaľ som prišla?“ začula jednoduchú odpoveď: „Z lásky.“

Tvárou každého z našich detí zakaždým prebehne náznak spokojnosti a uznania, keď počujú túto odpoveď. V tejto odpovedi dostali deti uistenie o svojom pôvode i určení – že sú povolané k bytiu z lásky a k bytiu pre lásku.

Potom nám „už len“ ostáva premeniť toto poznanie do každodennosti – naplniť každý deň láskou; učiť sa čnostiam; oceniť vykonané dobro, pokarhať zlo; ak láska chýba – upozorniť na lepší variant; byť vďační za dobro, ktoré sa nám dostáva; vážiť si človeka – v rodine, v návšteve, v priateľoch.

Niekedy využívame série príbehov, ktoré večer ocko vymýšľa, aby sme aj touto formou dostali k deťom rôzne posolstvá.

Sú chvíle, keď prichádzajú na pretras i vážnejšie témy o tom, ako sa správať k vlastnému telu, aby mohlo byť krásnym darom, o sebahodnote, sebaúcte, sebaovládaní.

Najdôležitejšie posolstvá sa odovzdávajú najnenápadnejšie. 

Rodina so zdravými vzťahmi je najlepšia škola lásky – deti rýchlo nasávajú to, čo vidia. Na deti neplatia prednášky, potrebujú vidieť a zažiť, čo je láska.

Sú milované, ale to nestačí – potrebujú sa naučiť milovať. A na to sú príležitosti každý deň.

Ťažké situácie v rodine deti naučili viac pomáhať, prekonávať sa, vychádzať zo seba, pri bývaní so starými rodičmi tiež vnímajú, ako sa telo časom mení, ale hodnota ostáva.

V ťažkých chvíľach sa najviac učia človečenstvu, učia sa vnímať hodnotu života človeka, zmysel bolesti, potrebu byť pomocou, poslúžiť – darovať to, čo môžem – čas, pomoc, opateru.

V bežných udalostiach dní im odovzdávame čriepky z bohatstva teológie tela. Lepí sa to na ne – aj z našich rozhovorov medzi sebou, s priateľmi, z útržkov z našej práce.

U mamky, ktorá pracuje pre OZ Fórum života, vidia angažovanosť v ochrane života, konkrétnej pomoci, pomáhajú v kampaniach. 

Ako by podľa teológie tela mala vyzerať duchovne zrelá forma vzájomnej príťažlivosti muža a ženy?
K tejto téme je perfektným sprievodcom kniha Karola Wojtyłu Láska a zodpovednosť (1960), ktorá vychádza zo skúseností autora s mladými a rodinami.

Ján Pavol II. veril v človeka, v jeho schopnosti, že je schopný naučiť sa krásnej láske.

"Rodina so zdravými vzťahmi je najlepšia škola lásky."

Na to, aby bola príťažlivosť muža a ženy duchovne zrelá, je potrebné vychovávať sexuálny pud, zmyslovosť a citovosť človeka, jeho túžby darom studu (ktorý je prirodzenou ochranou osoby i jej tela pred žiadostivosťou druhej osoby) i čnosťou čistoty, ktorá pomáha ľudskému rozumu a vôli nasmerovať všetky spomínané sily človeka správnym smerom. 

Teológia tela nie je len o manželoch a pre manželov.  Ako sa vzťahuje na osoby žijúce v panenstve, na slobodných ľudí? 
Zo skúseností formačných programov na Slovensku nám vyplýva, že teológia tela priťahuje osobitne skupinu zasvätených a slobodných zrejme preto, lebo vrhá nové svetlo na prežívanie ich povolania v perspektíve daru.

Vďaka tomuto svetlu si môžu ešte viac zosobniť na svojom tele slová: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva.“

Snubná láska medzi medzi Kristom a Cirkvou je základom a modelom pre všetky ostatné vzťahy. Sám Kristus sa predstavuje ako Ženích, ktorý miluje svoju nevestu.

Ak kňaz či rehoľník neprežíva svoje povolanie v snubnej perspektíve, niečo jeho povolaniu chýba. Akákoľvek plodnosť kňaza či zasväteného je plodom osobného snubného vzťahu s Kristom.

"Ak kňaz či rehoľník neprežíva svoje povolanie v snubnej perspektíve, niečo jeho povolaniu chýba."

Celibát a čistota pre nebeské kráľovstvo sa tak začínajú vnímať ako dar vlastného tela Kristovi a jeho neveste Cirkvi.

Už nie sú len otázkou akejsi vonkajšej cirkevnej disciplíny, ktorú je potrebné zachovať za každú cenu, čo môže viesť k nezrelému chápaniu i prežívaniu sexuality.

Na teológii tela je revolučné, že ona vplýva i na ekleziológiu, na samotné vnímanie teológie Kristovho tela – Cirkvi. 

Aké majú možnosti Slováci, ktorí by sa o teológii tela chceli dozvedieť viac?
Na Slovensku je dostupné celkom slušné množstvo literatúry, článkov, videí, ponúk formačných a vzdelávacích programov či kurzov, ktoré zastrešuje predovšetkým Akadémia Karola Wojtyłu a Misijná škola Karola Wojtyłu.

Ide o trojročný program šitý pre rodiny, Diplom v rodinnej pastorácii či dvojročný akademický program Master v teológii manželstva a rodiny na Teologickej fakulte KU v Košiciach.

"Všetky programy sú postavené na troch pilieroch, ktoré sú vyjadrením metódy sv. Jána Pavla II: katedra (štúdium), kajaky (spoločenstvo) a kaplnka (modlitba). "

Ďalšou možnosťou je ročný Formačný kurz teológie tela, ktorý sa organizuje na východe i západe Slovenska formou ôsmich víkendov, potom Semestrálny akademicko-formačný program Láska, sexualita a zmysel života v učení Cirkvi na TF KU v Košiciach, ktorý je špecifický svojou seminárnou metódou.

Rovnako máme po Slovensku roztrúsené viaceré študijné skupinky teológie tela, ktoré sa zamýšľajú nad týmto veľkým bohatstvom systematicky.

Na Slovensku sa však realizuje omnoho viac ďalších menších projektov či aktivít prostredníctvom rôznych združení, reholí, manželov i jednotlivcov.

Všetky programy sú postavené na troch pilieroch, ktoré sú vyjadrením metódy sv. Jána Pavla II: katedra (štúdium), kajaky (spoločenstvo) a kaplnka (modlitba).

Sté výročie narodenia Jána Pavla II. nech je pozvaním spoznať ho bližšie aj cez čítanie či štúdium jeho diel.