Neberme sa príliš vážne

Ako ste si hore dohodli, že ste sa ocitli práve v Česku?

Mám k vašej otázke dobrý vtip. Viete, prečo má Pán Boh rád ateistov? Pretože ho v ničom neobťažujú. Aj preto, aby ma Pán Boh mal rád, v zásade ho tiež ničím neobťažujem. On totiž najlepšie vie, čo potrebujem, a vie, kde ma potrebuje.

Do Česka ma poslal katovický biskup Damian Zimoń. Nebol to môj sen, jednoducho som to spontánne nechal na Boha a on mi to tak krásne narežíroval, pripravil, nie je to absolútne moja zásluha. 

Za životné motto ste si zvoli slová poľského kňaza a básnika Jána Twardowského: „Ponáhľajme sa milovať ľudí, pretože rýchlo odchádzajú.“ Prečo na človeka nemáme čas?

Snažím sa pochopiť svet, v ktorom žijem. Vôbec tu nie som na to, aby som sa nad ním pohoršoval. Niekedy máme tendenciu k moralizovaniu, často to počujeme, keď vidíme napríklad zhon v obchodoch pred sviatkami. Všímam si, ako sa život dramaticky rýchle mení. Životný model a spôsob uvažovania, práca.

Ľudia čas aj majú, ale zmenil sa charakter komunikácie. Nové technológie nám priniesli množstvo iných spôsobov ako komunikovať s ostatnými. Predtým sme komunikovali viac v úzkom kruhu, pripúšťam, že to bolo hlbšie. Dnes, keď vediem dialóg napríklad s mladými, pre mnohých sa môže zdať povrchným. Je to len dôsledok súčasného životného štýlu.

Na druhej strane život je flexibilný a mnohým ľuďom práca nekončí v presne stanovený čas. Preto ma udivuje u mojich kolegov, akoby pre nich zastal čas v minulosti. Prednedávnom prišla za mnou pani, ktorá prosila o prijatie sviatosti krstu. Predtým sa stretla s nepochopením: „Viete, príďte v piatok, mám úradné hodiny od 16. do 18. hodiny.“ Hoci sa snažila vysvetliť, že povolanie jej, žiaľ, nedovoľuje si to tak naplánovať, neuspela. Musíme sa naučiť viac chápať ľudí a vedieť sa prispôsobiť ich potrebám.

Život sa nesmierne zrýchlil a nič s tým neurobíme. Ak budeme ústretoví, času nám všetkým zostane dosť. Vyhovárame sa, že sa život zrýchlil, ale mne sa zdá, že naopak, my sme spomalili. Vidím to sám na sebe. Mám chuť často sa vyhovárať. Priznávam, že s pribúdajúcimi rokmi som pomalší a podstatne menej toho stíham. Práve preto nechcem vôbec mentorovať dnešené formy komunikácie, či je niečo lepšie, hlbšie alebo intenzívnješie, no proste je to tak a dobu nezastavíme. 

Pýtate sa osobností na vieru, vzťah s Bohom, ale aj celkom obyčajné témy ľudského života. Ako vy prežívate vzťah s Bohom? 

Viera a vzťah k Pánu Bohu je môj intímny pomer. Úprimne vám poviem, že sa na to odpovedá ťažko. To je podobné, ako keby sa niekto pýtal manželov na ich intímny život. Viera by mala byť niečo dôverné. Keď je niečo intímne, je to plodné.

V intimite je počatý nový život, v intimite sa modlím, pripravujem si kázeň, píšem knihu, študujem. Keď je niečo okázalé, je to impotentné. A myslím, že osobná viera je mojím hlboko dôverným vzťahom s Bohom. Je to niečo, čo v sebe cítim a nedokážem ani konkrétne opísať. Chýbajú mi slová, aby som to presne zadefinoval.  

Uchom ihly je celkom netradičný názov. Ako vznikol?

I keď pri profilácii myšlienky tejto relácie som bol, presne si už nepamätám, kto stál pri zrode názvu. Pôvodne sa mala relácia nazývať spovednica. Predtým som robil rozhovory pre víkendovú prílohu novín Mladá fronta a to inšpirovalo ľudí v Českej televízii. Všimli si, že kňaz sa môže predsa len trochu inak pýtať ako bežný novinár a to bolo pre nich zaujímavé.

Relácia má rozmer aj ekumenický. Pri moderovaní sa striedam s evanjelickým farárom Pavlom Klineckým. V svojej podstate by to explicitne nemal byť náboženský program. Je skôr o hľadaní ďalšieho rozmeru človeka. Ukázať hosťa, ktorého ľudia niekedy poznajú viac, niekedy menej, aj trochu z iného pohľadu. Snažím sa ľudí objavovať a to je na tejto práci veľmi pekné.

Ak dokážem u niekoho nájsť vlastnosť, o ktorej dotyčný ani nevedel, že ju má, to je na tom to najlepšie. Z pohľadu kňaza je to aj o pomoci hľadajúcemu nájsť vieru. My vieru v sebe máme, ale o tom ani nevieme. Je úžasné, keď človek precitne a zistí to. Vieru nedávam, nie som toho schopný, je to dar od Boha. Máme ju všetci, ale u niekoho je skrytá, u iného vyčnieva nad povrch, u ďalšieho pod povrchom. Tento program pomáha rozpoznávať túto skutočnosť. 

Čo pre vás osobne znamená prejsť Uchom ihly?

Biblický význam tohto pojmu vnímam ako schopnosť človeka prekonávať ťažkosti, ktoré mu vstúpili do života. Predstava človeka o živote je často komická. A to, že by mal vyzerať vážne a najlepšie, ak je to možné, tak smrteľne vážne. Pre mnohých je viera utekanie pred hriechom.

Snažím sa búrať tieto zafixované predstavy, pretože si myslím, že viera a život môžu byť spoločne tancom, zábavou i hrou s Pánom Bohom. Je to beh v ústrety k niekomu pozitívnemu, nie je to beh na spätný chod. Bežím k zdroju dobra. Z viery v Boha mám radosť a vtedy to má zmysel. 

Ľudia sú vďační, že dokážete hovoriť o viere s ľahkosťou a nadhľadom. Nevyčítajú vám iní, že zľahčujete pravidlá?  

Nemyslím si, že zľahčujem pravidlá, ale predsa naša viera nemôže byť vybudovaná a postavená na pocitoch viny, výčitkách. To znamená, nie je to o tom, aby sme sa stále trápili, čo sme neurobili dobre a kde sme zlyhali. Pán Boh do nášho života vnáša radosť a to je ten benefit.  

Je o vás známe, že ak k vám príde niekto požiadať o krst, často mu to vyhovárate. Prečo to robíte?

Hovorím to pochopiteľne s nadsádzkou. V mojom obľúbenom filme Rabín, kňaz a krásna blondína Edward Norton v role kňaza hovorí, že náboženstvo a viera sú dve rôzne veci. Náboženstvo sú zvyky, tradície a viera je práve moj vzťah k Bohu. Stáva sa, že keď sa rozprávam s ľuďmi, sú nadšení z prežívania viery, ale snažím sa ich brzdiť.

Je to tak, ako keď predávate staršie auto. Mali by ste upozorniť kupujúceho na zjavné aj skryté chyby vozidla. Áno, Cirkev je svätá, ale v určitom zmysle nie v bezchybnom stave, lak poškriabaný, pretože prirodzene v nej boli a sú nielen svätí, ale aj hriešni ľudia. A keď niekto chce vstúpiť do Cirkvi skrze krst, musím ho na to jednoducho upozorniť. Nie sú v nej len výnimočné osobnosti, ale za stáročia sa nahromadilo aj veľa problémov.

Robím to preto, aby sa ma pokrstený neprišiel neskôr spýtať, kde to vstúpil. Je potrebné hovoriť aj o slabostiach a pádoch, aby sme vedeli, do čoho ideme. Nie je to odhováranie, ale ľudské: „Prosím, rozmysli si, či po tom bytostne túžiš a naozaj to chceš.“
 
„Keď budeme na konci bilancovať svoj život, nebude nás mrzieť, čo sme urobili, pokiaľ sme boli schopní povedať prepáč,“ to sú vaše slová. Prečo je dôležité odpúšťať? 

Dôležité je odpustiť aj sebe samému a na to často zabúdame. Všetky naše ľudské vzťahy sú založené na odpustení, ani ja nie som sterilne čistý a dokonalý, to znamená, že aj ja osobne potrebujem, aby mi niekto odpustil. My sami máme odpúšťať druhým, veď Ježiš prišiel z prozaického dôvodu - aby nám odpustil. Odpúšťať je naše hlavné poslanie a povolanie. A tiež nezabúdať ďakovať.  

Kde pramení váš životný optimizmus? 

Uvedomujem si, že sa nemôžem cítiť príliš dôležito. Niekedy sa berieme príliš vážne. V tomto roku moje pôstne predsavzatie bola výzva k pokore, aby mi niečo neprerástlo cez hlavu. Aby keď vystúpim pred ľuďmi a oni mi tlieskajú, som nezačal veriť, že som taký dobrý. Všetko je chvíľkový okamih, ktorým vlastne ani nedisponujeme. Berme vážne ľudí, ktorí sú okolo nás, oni to potrebujú. Na seba je dobré pozerať sa s nadhľadom.