Nebojme sa Krista prijímať duchovne

Keď sa teraz ťažšie dostaneme k Eucharistii, je vhodnou náhradou duchovné prijímanie?

Prax duchovného svätého prijímania je veľmi starobylá a v súčasnej dobe aj maximálne vhodná.

Iste, nič dostatočne nenahradí viditeľný znak sviatosti Eucharistie, teda fyzické prijatie Ježiša Krista vo sviatostnom spôsobe, ale v tejto situácii sa otvára priestor na obnovu a nové využívanie históriou preverených a účinných spôsobov, ktoré nás môžu ku Kristovi priblížiť a zároveň dočasne nahradiť fyzické prijímanie Eucharistie.

Mnohí o tejto možnosti vedia, ale je pre nich určitou neznámou. Čo je to duchovné sväté prijímanie?

Duchovné a sviatostné sväté prijímanie tvorili a tvoria jednotu, ktorá sa sprvu považovala za nerozlučiteľnú. Na hodné prijatie Eucharistie bolo nevyhnutné uvedomiť si, čo vlastne táto sviatosť v sebe obsahuje – teda, že prijímam telo a krv svojho Spasiteľa.

Tento duchovný aspekt bol a je rozhodujúci v otázke, či prijímam hodne alebo nehodne.

Duchovné sväté prijímanie a jeho využívanie je známe už po stáročia. Donedávna totiž nebolo úplne bežné, že veriaci človek mohol denne pristupovať k Eucharistii. Ako prvý ho spomína už sv. Tomáš Akvinský vo svojej Summa theologiae, kde hovorí o „vrúcnej túžbe po Eucharistii“.

Táto túžba je nevyhnutná na účinné duchovné sväté prijímanie. Úcta veriacich v stredoveku spočívala aj v tom, že z bázne pred Pánovou blízkosťou prijímali Eucharistiu len občas, niektorí dokonca len raz v roku – vo Veľkonočnom období.

V týchto časoch vznikajú aj dodnes známe a rozšírené eucharistické adorácie, ktoré sa do istej miery tiež považovali za vhodnú náhradu fyzického prijatia Božieho tela. Prijímanie opisuje aj Tridentský koncil.

Podľa jeho učenia rozlišujeme 3 druhy prijatia Eucharistie: výlučne sviatostne, výlučne duchovne („požívajú chlieb aktom túžby a obsahujú tak jej ovocie a úžitok“) a tretí spôsob je kombináciou sviatostného a duchovného prijatia – „tí, ktorí najskôr seba skúmajú a pripravujú na pristúpenie v svadobnom odeve k tomuto božskému stolu“ (Dekrét o Najsvätejšej sviatosti, 8).

Výlučne sviatostný spôsob prijatia Eucharistie sa považuje za nehodný, pretože človek prijíma len viditeľný znak sviatosti, bez uvedomenia si toho, čo znamená. Výlučne duchovný spôsob predstavuje prijatie Krista do srdca, ale bez viditeľného znaku, ktorým je sviatosť Eucharistie.

Najlepším spôsobom je teda kombinácia sviatostného a duchovného prijatia Eucharistie, ktorá je však v súčasných podmienkach veľmi obmedzená.

Veľkým šíriteľom a horliteľom praxe duchovného svätého prijímania bol sv. Alfonz Mária de Liguori. Od neho pochádza aj najznámejšia modlitba duchovného svätého prijímania, s ktorou sa azda každý z nás už stretol. Sv. Alfonz v jednom zo svojich diel opisuje účinok duchovného prijímania Eucharistie takto:

„Nakoľko sú Bohom želané tieto duchovné prijímania a koľko milostí skrze ne dostávame, dal Pán poznať svojej služobníčke, sestre Pavle Maresca, zakladateľke Kláštora svätej Kataríny Sienskej v Neapole, keď jej ukázal, podľa toho, čo sa uvádza v jej životopise, dve vzácne nádoby, jednu zo zlata, druhú zo striebra.

Následne povedal, že v nádobe zo zlata sú jej sviatostné prijímania Eucharistie, kým v tej zo striebra sú jej duchovné prijímania.“

Akú sú podmienky duchovného prijatia?

Vystihuje ich Tomáš Kempenský v Nasledovaní Krista takto:

„Nábožný človek môže každý deň, ba každú hodinu spasiteľne a bez akejkoľvek prekážky pristupovať k duchovnému prijímaniu Kristovho tela... Lebo toľko ráz prijíma duchovne a toľko ráz sa neviditeľne občerstvuje, koľko ráz nábožným uctievaním tajomstva Kristovho vtelenia a utrpenia roznecuje v sebe lásku k nemu.“

Pápež Pius XII. vo svojej encyklike Mediator Dei hovorí, že ak veriaci nemôže prijať Eucharistiu sviatostne, je potrebné ju prijímať aspoň duchovne tak, že sa s Kristom vnútorne spojí vzbudením živej viery, pokorne a v dôvere vôli Božského Vykupiteľa a vrúcnou túžbou lásky.

Duchovne prijať Eucharistiu teda môže každý človek, ktorý chápe, že prijíma Krista k sebe ako milého a vzácneho hosťa. Každý, kto nežije v smrteľnom hriechu, každý, kto si vykoná dokonalú ľútosť alebo sa nachádza v stave milosti posväcujúcej.

Veriacim, ktorí sa necítia disponovaní na prijatie Eucharistie pri svätej omši alebo nemôžu prijať Eucharistiu sviatostne pri sledovaní priameho prenosu svätej omše, radí sv. Leonard z Porto Maurizio, aby sa pripravili rovnako, ako keby pristupovali k Eucharistii sviatostne počas svätej omše.

Možno to na prvý pohľad vyzerá iba ako modlitba. Ako ho však prežiť hlbšie, aby sa z modlenia stalo niečo výnimočnejšie?

Nie je nevyhnutné ovládať modlitbu duchovného svätého prijímania spamäti. Je možné modliť sa v podobnom duchu i vlastnými slovami. Slová nemajú vplyv na silu modlitby a jej cieľ. Ide však o nesmierne cenný text, ktorý je zrkadlom vzťahu a úcty sv. Alfonza k Ježišovi v Eucharistii.

Aby sa z recitovania modlitby stala výnimočná udalosť, je vhodné zamyslieť sa nad jej textom. Prežiť text a uvedomiť si, kto je vlastne ten, koho práve teraz nemôžem prijať sviatostne, chcem ho však prijať duchovne a spolu s ním i všetky milosti, ktoré mi v Eucharistii ponúka.

Dočasná nemožnosť sviatostného spôsobu svätého prijímania nás pozýva k hlbšiemu rozjímaniu nad Eucharistiou a môže nám byť pomocou v období po pandémii, aby sme lepšie chápali, čo pre nás Pán Ježiš urobil, keď nám dal seba samého v Eucharistii.

Ako nás môže posilniť takéto duchovné prijímanie?

Vďaka duchovnému svätému prijímaniu si možno budeme viac ceniť Eucharistiu a vďaka rozjímaniu jej i lepšie rozumieť. Azda sa stala všednou či štandardnou súčasťou nášho života, a tak sa nám môže stať opäť vzácnou a jedinečnou.

Môže sa znovu stať centrom nášho života, pokladom, na ktorý sme možno zabudli; ktorý sme si možno menej cenili; ktorého hodnota pre nás možno nebola až taká dôležitá.