Nebojme sa, lebo prežívame Boží čas

Piateho novembra ste mali 60 rokov. Pri pohľade na vás mi však napadne iba jedno – vek je len číslo. Vyzeráte totiž aspoň o dvadsať rokov mladšie. Vedeli ste si v štyridsiatke predstaviť sám seba v tomto pomaly dôchodcovskom veku? 

Ďakujem za kompliment, ale to, že vyzerám mladšie, je vec relatívna. Na zdravotných testoch v jednej ozdravovacej agentúre mi povedali, že moje telo je staré 71 rokov. Ja za to nemôžem.  (Úsmev.) Ako štyridsiatnik som neuvažoval o dôchodku, lebo vtedy človek prežíva rôzne krízy, ale priznám sa, teraz občas aj áno.

Keď sa mladý človek pozerá na starších ľudí, myslí si, že ten ich vek ani nikdy nedosiahne, lebo sa mu to zdá veľmi vzdialené. No „párkrát“ sa vyspí – a roky sú tu. Ako vnímate svoje starnutie a pribúdajúce dekády? Chceli by ste späť niektorý rok?

Rok čo rok mi to pripomínalo obdobie okolo Dušičiek, že sa blížim k cieľovej rovinke, ale počas celého roku mi to neprišlo ani len na rozum. Teda občas áno, keď pichlo v kolene alebo sa sťažil dych, pribral som na váhe.

O návrate niektorých rokov mi aj prebehli myšlienky, ale vrátiť v skutočnosti by som sa už nechcel.

Na električkovej zastávke alebo pri prechádzke mestom ste „v civile“ takmer nespoznateľný. Pár sekúnd trvá, kým si vás človek stotožní s „tým“ bratom Ondrejom v ornáte pri slávení svätej omše. Ste rád nenápadný?

Každý človek chce byť v niektorých chvíľach nespoznaný, nenápadný. My bratia kapucíni, dnes už staršej generácie, sme vstupovali do rehole ešte za socializmu a prežívali život v civile.

Hoci sny boli plné túžby po habite, kláštore, predsa - keď sa dalo nosiť habit stále - zistili sme aj jeho nepraktickosť pri niektorých prácach alebo aj výletoch, návštevách.

Je pre nás odevom liturgickým, pri modlitbách, keď ideme niekoho zaopatriť, alebo aj ako evanjelizačný odev na ľudových misiách alebo koncertoch, prednáškach. Niektorí bratia nosia habit stále, ako aj rehoľné sestry.

Čím by podľa vás mal súčasný „brat svätého Františka“ vyčnievať z davu?

Je pravda, že keď nosím habit, mám iné skúsenosti pri stretnutí s ľuďmi, ako keď mám civil. Niekedy pozitívne: zastavia sa a chcú sa porozprávať, alebo na druhej strane niektorí si odpľujú.

Brat svätého Františka by mal byť modliacim sa bratom a potom byť ochotný pomáhať tým najbiednejším - či v duchovnej alebo aj materiálnej oblasti. Všímať si, kto čo potrebuje. Dobrotou srdca.

Narodeniny máte na sviatok sv. Imricha, ktorý je aj na hlavnom oltárnom obraze v kapucínskom Kostole sv. Štefana, uhorského kráľa, v Bratislave. Inšpiroval vás váš dátum narodenia, aby ste sa lepšie zoznámili so životopisom svätého Imricha?

Svätý Imrich bol vzácny mladík. Napriek tomu, že pochádzal z kráľovského rodu, cítil sa synom Božím. To ho robilo takého, akým bol. V spojení s Pánom a v úcte ku každému.

Vaše rehoľné meno Lazár okamžite pripomína Ježišove slová, keď povoláva Lazára z hrobu: „Lazár, poď von!“ (Jn 11, 43). Koľkokrát ste vy vo svojom živote – v duši, v srdci – tiež začuli neodbytnú Ježišovu výzvu: „Ondrej, poď von! Poď ku mne; poď za mnou!“?

Ojoj, veľmi veľakrát, a to až doteraz. Hlavne keď sú nejaké výkyvy, vtedy zasahuje Majster. Našťastie ma nenechá v hrobe, ale chce byť v mojom srdci.

Ježiš v evanjeliu rozpráva i príbeh o inom Lazárovi, ktorý bol chorý, hladný, smädný, opustený, vylúčený zo spoločnosti. Vy sám a vaši rehoľní bratia sa však podľa odkazu svätého Františka z Assisi skláňate s láskou práve k tým, ktorých nikto nechce, a slúžite im. Prečo vás táto služba napĺňa tak ako žiadna iná? Prečo by ste ju nemenili za inú „kariéru“?

Okrem života je aj každé povolanie darom Božím. Ak ho človek rozpozná a odpovedá naň, Boh mu dá pociťovať naplnenie srdca. Keď je srdce plné Božej prítomnosti, tak nám nedá nedať z nej aj iným. - Ale som to komplikovane vysvetlil. (Úsmev.)

Podľa tradície svätý Lazár po tom, ako ho Ježiš vzkriesil z mŕtvych, odišiel na Cyprus, kde zomrel a kde sa dodnes nachádza jeho hrobka. Keď sa tam človek ocitne, premôže ho zvláštny pocit, že aj Lazár – vzkriesený z mŕtvych – mal všetky vlasy na hlave i dni svojho života spočítané.  Uvažovali ste niekedy nad spiritualitou svätého Lazára?

Priznám sa, že nie, neuvažoval. Meno Lazár, alebo pôvodne hebrejsky Eleazar, znamená „Boh pomohol“. To meno mi učarilo z narozprávanej knihy Boh sa pyšným protiví, a aj tým, že do domu Lazára, Marty a Márie chodil Pán Ježiš. Bol priateľom Lazára.

Boli ste šesťročný chlapec, keď vám zomrela mamička. Zostali ste s bratom a s otcom. Hovorí sa, že keď odíde mama, už vás nikto nikdy nebude mať tak rád. Bolo to tak aj u vás?

Ostali sme veru traja s otcom a s Jankom (Felixom). Zakrátko však prišla druhá mama Erika a tá sa o nás starala ako vlastná. Cez ňu nám Pán Boh dal bližší vzťah k nemu samému. Som jej nesmierne vďačný za všetko. A otec nás miloval ozajstnou otcovskou láskou.

Súrodenecké putá patria medzi tie najsilnejšie v živote. Vlastná krv je niečo, čo nemožno a ani neslobodno zaprieť. Treba sa však naučiť navzájom sa rešpektovať, odpúšťať si, akceptovať sa, ctiť sa. Ako to bolo a je s vami a s vašimi bratmi? Sú to ľudia, pre ktorých by ste urobili čokoľvek a kedykoľvek?

Okrem Felixa mám ešte dvoch mladších bratov – Matúša a Adama. Tí majú svoje rodiny, nešli našou cestou. Medzi nami som nikdy nepociťoval a ani nepociťujem nijaký pokrvný rozdiel. Máme sa radi. Ak to môžem povedať aj za nich. Ja to tak cítim a mám ich rád.

A aké je to mať pokrvného brata, ktorý je aj vaším rehoľným spolubratom i bratom v kňazskej službe? Je Felix niečo ako vaše druhé ja? Ako vaše svedomie?

Pri tejto otázke sa mnohí asi zastavia a budú zvedaví, čo odpoviem. Je to môj starší brat, ktorý ma má rád, chce mi dobre, niekedy sa aj ako všetci súrodenci chytíme, ale o chvíľu ani nevieme, žeby čosi medzi nami bolo zlé. Poznáme sa až moc dobre.

Ste rodený Bratislavčan, ale prešli ste vďaka svojmu misionárskemu nasadeniu celé Slovensko. Mnohí veriaci prežívajú počas ľudových misií silné vnútorné pnutia, dokonca obrátenie, a v ich očiach často vidieť slzy. Plakali ste niekedy pri ľudových misiách aj vy ako kňaz misionár?

Plakal som veru od dojatia, aký je Pán Boh úžasný, a plačem aj teraz v nemocnici, keď si ľudia dajú do poriadku vzťahy s Bohom aj s ostatnými.

Vaše meno sa neodmysliteľne spája s dobrou hudbou. Pri hudobnej produkcii Kapucínov či Feliceho mi párkrát padla sánka a vravela som si – veď toto by pokojne mohlo bodovať na MTV! Vy však hudbu pre svetskú slávu – poľnú trávu nerobíte. Boli by ste bez hudby neúplný?

Pred prvými sľubmi v roku 1986 mi náš vtedajší provinciál páter Šebastián Jaďuď povedal: „Ondrej, musíš si rozmyslieť, či chceš byť profesionálnym muzikantom alebo kapucínom.“ A tak som si povedal, že hrať nemusím po pódiách, ale s harmonikou môžem potešovať (niekedy aj otravovať) ľudí hocikde.

Bohu som ponúkol kariéru a on mi to vrátil stonásobne. Harmonika sa mi stala pomocníčkou pri každej komunikácii. Dnes hovorím takto: „Bože, budem ti hrať, pokiaľ mi dovolíš.“ Teraz z vďaky za všetko chcem Bohu venovať harmonikové cédečko, ktoré sme nedávno dokončili; že mi dal účasť na jeho diele.

Celý svet je od začiatku tohto roka hore nohami pre koronavírus. Ako zasiahli vlny koronakrízy do vášho života – ako kňaza, rehoľníka i obyčajného človeka? Čo dobré môžeme – podľa vás – aj z tejto tragickej situácie predsa len vyťažiť?

Je to čas ťažký, ktorý sme nikdy nezažili. Ale vnímam ho aj ako čas stíšenia sa, zastavenia sa, ozdravenia vzťahov. Je to čas, ktorý môžeme využiť na väčšie priľnutie k Bohu, na jeho poznávanie a nabratie jeho darov. Je to Boží čas.

Ale nesmieme žiť v strachu, lebo on je Pán: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). „Nebojte sa!“ (Lk 12, 7).