Nemôžeme kostol uzavrieť do muzeality

Roky je vedúcim Centra teológie a umenia pri Katolíckej teologickej fakulte Karlovej univezity. Na tému vzťahu architektúry, umenia a teológie publikuje aj odborné články a vydal aj knihu. Problematiku súčasného sakrálneho umenia nám priblížil český architekt NORBERT SCHMIDT (43).  
Mária Bilá 28.06.2019
Nemôžeme kostol uzavrieť do muzeality

Norbert Schmidt tvrdí, že už samotný priestor, ktorý je naplňovaný rôznymi liturgickými dejmi, je sám osebe výsostným a navyše premenlivým obrazom, sakrálnym umením. Snímka: Petr Neubert

Kedysi bola Cirkev často iniciátorkou vzniku nových umeleckých diel. Chceli ste v Kostele Nejsvätejšieho Salvátora nadviazať na túto tradíciu? 
V popredí nášho záujmu je skôr komunikácia so súčasnou kultúrou ako takou, a tiež čo najlepšie používanie posvätného priestoru, ktorý sme dostali do správy a za ktorý nesieme zodpovednosť. 

Je to ako v Ježišovom podobenstve o talentoch. Nemôžeme kostol „zakopať“, uzavrieť do nejakej neprístupnej muzeality, oprašovať ho len ako svedka kresťanstva, ktoré už ale dávno pominulo.

Každý kostol, nielen ten pri pražskom moste, by mal byť predovšetkým miestom živej spirituality. A ako vieme z dejín, nejaké hmotné umelecké dielo vždy vyrastá na konkrétnom mieste až po dlhšom čase ako výraz skutočného života. 

Ako ustriehnuť hranicu, aby sa sakrálny priestor nezmenil na galerijný?
Jednoducho. Nesmie tu vyprchať kresťanský život spoločnej liturgie a osobnej modlitby. A tiež musíme dbať o to, aby sa kostol nezneužil ako krásne exotické pozadie pre sebastrednú prezentáciu nejakého diela a nakoniec umelca samotného.

Ale podobné nebezpečenstvo platí predsa i pre rôzne spoločenské udalosti v kostole, nie iba pre umenie. Kostol nesmie slúžiť ani ako kulisa pre nejaké podivné politické manifesty, hoci by boli zahalené do náboženských šiat a oháňali sa údajnými kresťanskými hodnotami. 

Na druhej strane, tá hranica, na ktorú sa pýtate, nie je nikdy ostrá a neprestupiteľná. Záleží vždy na kontexte udalosti, zámere človeka, schopnosti vnímania daného spoločenstva.

Táto otázka sa nedá vyriešiť raz a navždy, napríklad nejakým zoznamom zákazov, skôr je podľa môjho názoru dobré na ňu nezabudnúť a vždy si ju klásť znovu. 

Predpokladám ale, že sa nepýtate na banality typu, či do kostola patrí napríklad pornografia alebo propagácia nacionalizmu. V takom prípade je potrebné povedať rozhodné nie! 

Ako a prečo vlastne etablovať „nové umenie v starom kostole“?
Nejde len o nové umenie v starom kostole, vzťah starého a nového, ale aj o vzťah starého a starého, nového a nového či o problematiku starej sochy v novom kostole.

Ide predovšetkým o aktualitu dedičstva, ktoré nám zanechali predkovia, a tiež o autentickosť súčasného kresťanského života. 

V žiadnom prípade mi nejde o propagáciu nejakého moderného či súčasného umenia, ale o umenie naplniť súčasným kresťanským životom starý aj nový kostol.

Alebo inak: Taký barokový oltár v starom gotickom kostole je predsa často výborným príkladom toho, ako sa symbióza starého a nového umenia i v minulosti neraz podarila a ako je pre dejiny predávania viery dôležitá. 

"Kostol nesmie slúžiť ani ako kulisa pre nejaké podivné politické manifesty, hoci by boli zahalené do náboženských šiat a oháňali sa údajnými kresťanskými hodnotami."

Jeden môj učiteľ na teologickej fakulte vždy prirovnával tradíciu ku kráčajúcemu človeku; jednu nohu má vzadu, druhú vpredu. Nemôže mať pri chôdzi obe nohy vzadu alebo vpredu, to by sme spadli.

A o tom myslím ide aj pri disciplíne „nové umenie v starom kostole“. 

Niektorí sa obávajú prílišnej invenčnosti v sakrálnom priestore; vy „múzejnosti“. Dá sa povedať, že klišé v priestore podporuje aj stereotypy v myslení? Že invečný prvok môže pomôcť vidieť či chápať niečo v novom kontexte? 
V prvom rade je potrebné povedať, že väčšina fungujúcich kostolov nič také, o čom tu hovoríme, nepotrebuje. Nové umenie nás rozhodne nespasí a nie je nutné s ním za každú cenu niečo robiť.

Ale je samozrejme dobré, keď v diecéze existuje jeden alebo dva kostoly, kde pôsobia kompetentní ľudia a kde sa dajú v tomto smere skúšať nové cesty a cibriť vedomie nových kvalít.

Pri ostatných kostoloch by som dôraz kládol skôr na starostlivé zaobchádzanie s nimi, krásnu liturgiu, dôsledné prežívanie liturgického roka, čerpanie z bohatého pokladu Cirkvi, rozširovanie znalostí dejín daného priestoru.

Pre mnohých môže byť invenčná už len rorátna svätá omša so svetlami sviečok bez akéhokoľvek elektrického svetla či dôsledné zahalenie všetkých obrazov a sôch v pôstnom čase. Invenčným spôsobom sa dá pracovať aj s úplne základnými vecami. 

Ale inak máte, samozrejme, pravdu, stereotypy v myslení pomáha prekonať práve premyslené zaobchádzanie s priestorom, podobne ako ho pomáhajú prekonávať dobré kázne. Aj tá rorátna svätá omša so sviečkami nám môže pomôcť nahliadnuť na priestor doslovne i prenesene v úplne novom svetle.
 
Mnohí návštevníci aj správcovia kostolov inklinujú k overeným vzorom až gýču. Dá sa – a má sa – cibriť ich vkus? 
Samozrejme! Je to ako so štúdiom katechizmu, čítaním Svätého písma alebo prípravou liturgie. Bez prehlbovania a cibrenia týchto znalostí a skúsenosti s konkrétnym životom evanjelia sa neprehĺbi ani náš duchovný život.

A ako hovorí jeden môj obľúbený francúzsky dominikán: Choroba kresťanského umenia ukazuje na chorobu kresťanstva ako takého. 

Ak by som napríklad nafukovacie balóny, teda gro diela Beautiful! Beautiful Life, ktoré vytvoril Choi Jeong Hwa, videla v inom priestore, nesú pre mňa iné posolstvo ako zavesené nad hlavným oltárom. Dokážeme hocičomu profánnemu prisúdiť religiózny rozmer, ak sa to ocitne inštalované v sakrálnom objekte? 
Pri site-specific dielach ide práve o to, že tým „umením“ nie je nejaký nový predmet, artefakt, ktorý do kostola umiestnime a akoby ho ukážeme ľuďom.

Umeleckým dielom je práve celá tá nová situácia, ktorá sa otvára v priestore, ktorý poznáme.

Umením je oná interakcia medzi novým zásahom, starým priestorom, jeho obsahmi a pamäťou a fantáziou diváka, ktorý do kostola vstupuje. Ide o premenu atmosféry, o rezonanciu tvarov a obsahov. O rezonanciu premenenej atmosféry kostola s tým, čo si v hlave do chrámu prináša človek.

A potom do toho vstupuje liturgia, biblické čítania, kázeň, hudba... 

Juhokorejské balóniky, alebo napríklad premietanie vodopádu Pavla Mrkusa, alebo zrkadlo Michala Škodu v inom priestore by bolo úplne iné umelecké dielo, než to, čo ste mohli vidieť v našom kostole. Preto väčšina diel pre náš kostol vzniká na mieru a po určitom čase zase úplne zaniká.

Počas posledného Pôstneho obdobia prekryli obraz hlavného oltára v Kostole Najsvätejšieho Salvátora v Prahe pohybujúce sa svetelné písmená, ktoré pomalým striedaním sa odhaľovali rôzne detaily obrazu a zároveň vytvárali vetu - odkaz. Snímka: Petr Neubert

Balóniky si rozobrali deti z pražských kresťanských škôl. Zrkadlo sme rozbili. Červenú stuhu z intervencie Free Visit Christiana Helwinga sme venovali ako koberec pre blahorečenie Titusa Zemana. Site-specific inštalácie sa nedajú skrátka nikam inam preniesť. 

A tiež je asi dobré podotknúť, že súčasné umenie je mnohovýznamové, funguje skôr ako zrkadlo, ako rezonátor, ktorý otvára mnoho rozdielnych spôsobov vnímania, rozohráva rôzne významy.

A pokiaľ takéto umenie vstupuje do kostola s jeho liturgiou, starými obrazmi a biblickými čítaniami, tak nastavuje „zrkadlo“ aj kresťanským obsahom sakrálneho priestoru a tiež človeku, ktorý do všetkého toho diania vstupuje.

Teda áno, kontext je pre čítanie diela rozhodujúci. Ale záleží tiež na umiestnení. Zrkadlo Michala Škody by na inom mieste v kostole, ako bolo, mohlo pôsobiť hlúpo a vulgárne.

Ide teda tiež o maximálnu presnosť a adekvátnosť umeleckého vstupu.  

Ako by ste vlastne charakterizovali súčasné sakrálne umenie?
Podľa môjho názoru sa to najzaujímavejšie na tomto poli dnes odohráva v architektúre, v práci s priestorom, a nie v umení v úzkom slova zmysle, keď myslíme napríklad na médium sochy alebo klasického závesného obrazu.

Existuje niekoľko nových sakrálnych stavieb ako trebárs kostol trapistov v Novom Dvore, rekonštrukcia chrámu benediktínov v maďarskej Pannonhalme, rekonštrukcie jezuitského kostola svätého Petra v Kolíne nad Rýnom, Zumthorova kaplnka brata Klausa atď., kde dochádza k autentickému novému výrazu kresťanskej spirituality.

"Dobré riešenie vždy – aspoň taká je moja skúsenosť – vyrastá z naslúchania problému, naslúchaniu ľuďom, ktorí za vami prídu, a tiež z naslúchania danému priestoru, do ktorého vstupujete. "

Mňa osobne potom enormne zaujímajú tiež intervencie, site-specific inštalácie súčasného umenia. Teda zasa predovšetkým práca so sakrálnym priestorom, s jeho dynamickým aspektom a premieňaním atmosfér.

Zdôraznil by som ako odpoveď na vašu otázku primát priestoru. Už len samotný priestor, ktorý je naplňovaný rôznymi liturgickými dejmi, je predsa sám osebe výsostným a naviac premenlivým obrazom, sakrálnym umením.

A vlastným priestorom Božím v kresťanskom zmysle slova je liturgia. 

Na ktorú realizáciu v Kostele Nejsvätejšieho Salvátora ste ako kurátor najviac hrdý? 
Mám to šťastie, že som zatiaľ vždy bol nadšený z aktuálne prebiehajúcej inštalácie, alebo z tej, ktorá práve skončila.

Každá intervencia nám niečo pozitívne priniesla; a vždy v rôznych oblastiach. Sledovať toto vrstvenie skúseností je pre mňa veľkým darom, za ktorý som vďačný.

Takže ja mám teraz ešte stále v čerstvej pamäti predovšetkým krásny vstup Roberta Nováka, keď počas poslednej pôstnej doby prekryl obraz Premenenia Krista na vrchu Tábor nad hlavným oltárom veľmi pomalým meditatívnym pohybom momumentálnych svetelných písmen.

Pred očami mám zvlášť bohoslužbu Zeleného štvrtka, keď najprv behom bohoslužby slova nebolo skoro vôbec vidieť písmená, keďže všetko prebíjali a ožiarovali fascinujúce ostré paprsky zapadajúceho slnka.

Spolu s meditáciou v Getsemanskej záhrade a čítaním z Jánovho evanjelia potom vstúpila do kostola noc a päťmetrové písmená sa rozžiarili a ich pomalý, neodvrátiteľný pohyb začal merať úplne iný čas. 

V ateliéri Josefa Pleskota ste sa podieľali napríklad na obnove dominikánského kláštora pri Kostele svatého Jiljí, na rekonštrukcii Kostela svaté Rodiny v Českých Budějovicích. Sám ste rekonštruovali kryptu Kostela Nejsvětějšího Salvátora, navrhli ste posledné miesto odpočinku Josefa Toufara či kríž pre vežu kutnohorského Chrámu sv. Jakuba... Nakoľko si v takýchto prípadoch môžete dovoliť byť invenčným? 
Skutoční tvorcovia sa podľa môjho názoru nenaháňajú za originálnym nápadom za každú cenu.

Dobré riešenie vždy – aspoň taká je moja skúsenosť – vyrastá z naslúchania problému, naslúchaniu ľuďom, ktorí za vami prídu, a tiež z naslúchania danému priestoru, do ktorého vstupujete.

Často je to práve priestor a jeho kontext, ktorý vám napovie nejaké nové správne riešenie, ktoré spätne možno vyzerá ako invenčné, originálne, ale vlastne vnútri vždy vyrastá z logiky veci.

Súčasná architektúra má naviac tú výhodu, že dokáže byť empatická, sprostredkujúca, akoby zmierujúca rôzne vrstvy, ktoré na miesto priviali dejiny.

Páči sa mi, keď Peter Zumthor zdôrazňuje, že čím viac dokážeme integrovať historickú substanciu a všetky dejinné vrstvy, tak tým väčšiu hĺbku potom nová realizácia bude mať.

To ale neznamená, že musíme nábožne zachrániť každú barokovú tehlu. Niekedy je potrebné, aby sme zachránili život, i odvahu lekára chirurga, ktorý pristúpi k oslobodzujúcemu, ozdravujúcemu rezu.