Nevidiaca žena píše recenzie na divadelné hry

Zrak ste stratili, keď ste mali 15 rokov, no dnes sa realizujete nielen v učiteľskom povolaní, ale aj v písaní divadelných recenzií či vo vedení divadelného krúžku na Premonštrátskom gymnáziu. Vráťme sa teda do čias, keď ste definitívne prišli o zrak. Kto vás vtedy najviac povzbudzoval a motivoval, aby ste sa napriek strate zraku ešte viac zmobilizovali a kráčali ďalej životom? 
Ďakujem za pochvalu. V tomto prípade si myslím, že nepatrí mne, ale tým, ktorí sa o to pričinili. V období, keď som prichádzala o zrak, mi najväčšou oporou boli rodičia, staršia sestra a starí rodičia, ktorí ma vo všetkom podporovali. A to najmä v tom, že mi nikdy nedali pocítiť, že mám nejaký hendikep. Práve naopak, brali ma ako zdravú.

Mojej mamke raz známa povedala: „Opičia láska nie je láska.“ Voľná interpretácia - máš zdravé ruky a nohy, tak sa to nauč, v živote budeš raz musieť robiť všetko sama. Z tohto výroku neskôr vyplynula moja životná filozofia, ktorou sa riadim a ktorá funguje ako motivačný prvok. Keď mi niekto povie, že sa niečo nedá, snažím sa dokázať, že sa to dá, len si treba nájsť cestičky a nevzdávať sa.

Aj napriek strate zraku ste ďalej navštevovali bežnú základnú školu a potom Gymnázium sv. Tomáša Akvinského s ostatnými zdravými žiakmi. Ako si spomínate po rokoch na toto obdobie? 
Trochu vás poopravím, pretože na klasickú základnú školu som chodila iba dva roky. Keď sa mi zhoršil zrak natoľko, že som sa viac nemohla učiť so svojimi spolužiakmi, rodičia boli nútení hľadať inú alternatívu školy. V tom čase sa na jednej základnej škole v Košiciach otvárala trieda s integrovanými žiakmi. Tam ma okamžite prijali a šesť rokov som patrila do triedy s ôsmimi žiakmi. Polovica bola slabozraká a druhá nevidiaca.

K štúdiu na gymnáziu poviem len toľko, že to bola dobrá životná škola. Nemala som vo výučbe žiadne ústupky a ani úľavy. Takže ma to riadne vyškolilo a nechápem, prečo sa dnes žiakom vyhovie takmer vo všetkom. Mňa to naučilo nevzdať sa a ísť si za svojím. Teda, v mojom prípade, vyrovnať sa spolužiakom.
 
Vašou výhodou oproti iným nevidiacim je to, že ste zažili, ako vyzerá svet okolo vás, keďže úplná strata zraku prišla neskôr. Ktoré momenty či nezabudnuteľné veci vo vás silno rezonujú z čias detstva, keď ste mohli vidieť vychádzať slnko či obdivovať dúhu na oblohe?
Tých momentov je nespočetne veľa. Ak by som mala spomenúť ten naj, úprimne, nevedela by som si vybrať. Lebo ťažko budete voliť medzi zapadajúcim slnkom nad morom či pozorovaním plávajúcich oblakov na nebi. No asi najviac mi utkvel v pamäti obraz našej zasneženej chalúpky, kde sme trávili a stále trávime všetky voľné dni.

Boh sa stal súčasťou môjho života, keď som mala desať rokov a rodičia ma dali pokrstiť. Odvtedy sme nerozlučnou dvojkou. Myslím si, že vďaka viere nepomáham len sebe, ale aj ľuďom, ktorí sú okolo mňa a potrebujú pomoc.

Po skončení gymnázia ste vraj chceli skúsiť herectvo, no aj na určité naliehanie rodičov ste od toho upustili a dali sa na štúdium učiteľstva na Katolíckej univerzite v Ružomberku, ktorá v tom čase otvorila svoju fakultu v Košiciach. Ako vás tam prijali pedagógovia a žiaci? A ako vám samotná škola vyšla v ústrety, aby ste tam mohli študovať a stať sa učiteľkou?
Musím sa priznať, že štúdium na vysokej škole bolo pre mňa najkrajším obdobím v živote. Boli to síce roky plné driny, ale aj zábavy so spolužiakmi. Boli mi veľkou podporou a vďaka ich obetavosti, ktorú vynakladali – napríklad mi posielali vypracované materiály, z ktorých som sa učila na skúšky - sme aj spoločne ukončili štúdium.

Dokonca sme sa stretávali deň pred skúškou, aby sme sa spolu učili, čo mi veľmi pomohlo. Lebo keď som ich počúvala, zapamätala som si veľa informácií. Keď sme chodili na exkurzie, snažili sa mi všetko opísať do najmenších detailov, aby som si to vedela čo najreálnejšie predstaviť.

Čím je pre vás viera v Boha a v ktorých životných okamihoch cítite naozaj silno, že je vám Boh skutočne nablízku a pomáha vám prekonávať prekážky, ktoré prichádzajú v súvislosti s vaším hendikepom? 
Boh sa stal súčasťou môjho života, keď som mala desať rokov a rodičia ma dali pokrstiť. Odvtedy sme nerozlučnou dvojkou. Myslím si, že vďaka viere nepomáham len sebe, ale aj ľuďom, ktorí sú okolo mňa a potrebujú pomoc. Jeho prítomnosť mi dáva ľudskosť, na ktorú sa dnes akosi rýchlo zabúda. Dáva mi tiež nádej, že tu nie som zbytočná. V ťažkých chvíľach mi je, samozrejme, veľkou oporou a často i pohladením na duši. Lebo si poviem: „Aj ty, Pane, si trpel a zvládol si to.“ A keďže sme stvorení na jeho obraz, s jeho pomocou zvládnem ťažkosti aj ja.

Aj keď ste sa nestali herečkou, predsa len máte k herectvu veľmi blízko. Píšete divadelné recenzie na hry, ktoré ste mali možnosť zažiť a precítiť prostredníctvom hlasového prejavu samotných hercov a emócií, ktoré vkladajú do svojich úloh. Vaša recenzia je teda odlišná od tých, ktoré píšu vidiaci divadelní kritici či novinári. Aká je teda recenzia vo vašom podaní? Zaiste tam hrá podstatnú úlohu vaša emócia, ktorú máte zo samotného predstavenia. Ale nielen to, však? 
Presne ste to vystihli, základom mojich recenzií je emócia. To je zároveň aj prvý impulz na myšlienku, ktorú sa snažím vložiť do každej recenzie. Kritizovanie prenechávam kritikom. Mojou snahou je prilákať ľudí do divadla, aby zabudli na každodenné starosti a dali sa zvábiť príbehom a prostredníctvom divadelnej inscenácie sa preniesli kamsi, kam sa reálne nedostanú.

Kedy ste začali chodiť pravidelne do divadla a sadať si do tretieho radu v strede s úmyslom prežiť nezabudnuteľné okamihy s hercami a príbehom, ktorý sa odvíjal na javisku? 
Prvý impulz prišiel už v detstve, keď som bola v divadle na jednej rozprávke. Mala som asi štyri roky. Pre zdravotné ťažkosti a operácie očí som sa až tak v divadle nerealizovala. Rozhodujúci zlom nastal až na Letných shakespearovských slávnostiach pred piatimi rokmi. Divadlo pod večerným nebom a navyše na nádvorí hradu očarí azda každého. Aj mňa. A až natoľko, že divadlo je pre mňa ako šálka kávy pre notorického kávičkára. (Smiech.)

S akými ohlasmi od verejnosti sa stretávate na svoje recenzie? 
Myslím si, že sú pozitívne, lebo už na moje odporúčanie išlo do divadla veľa ľudí. A stretávam sa aj s tým, že tam chcú ísť so mnou.

V škole učíte dejepis a náuku o spoločnosti. Využívate svoje recenzie aj pri vyučovaní niektorých tém z histórie? 
Uplynulý školský rok som nevyučovala dejepis, len občiansku náuku. Ale v oboch týchto predmetoch možno využiť divadelné hry. So študentmi som bola ajw na divadelnej inscenácii Rodáci, ktorá presne nastavuje zrkadlo našej aktuálnej spoločnosti. Študentov táto hra veľmi oslovila. Dokonca písali aj úvahu na tému - xenofóbia v našej spoločnosti - a veľa ich čerpalo práve z tejto hry.

Základom mojich recenzií je emócia. To je zároveň aj prvý impulz na myšlienku, ktorú sa snažím vložiť do každej recenzie. Kritizovanie prenechávam kritikom.

Máte nejaký zatiaľ nesplnený sen – napríklad navštíviť významné divadlo u nás či v zahraničí a navštíviť tam výnimočnú hru, o ktorej by ste s ešte väčšou radosťou napísali recenziu? 
Ak by existovala práca, kde každý deň môžem navštíviť nejaké predstavenie v divadle po celej Európe a písať recenzie, brala by som ju! Môj sen, čo sa týka divadla, je ísť na nejakú inscenáciu na Broadway. Mám veľmi rada aj muzikály, no zatiaľ som ešte na žiaden nepísala recenziu.

Na gymnáziu vediete divadelný krúžok. Ako vyzerá nácvik divadelnej hry s vašimi študentmi? 
To je skôr otázka pre mojich študentov. Snažíme sa na krúžku učiť interpretácii textov; učili sa pracovať s hlasom, napodobňovať rôzne zvieratá, ktoré si so sebou prinesú ako plyšové hračky či predmety. Nácvik hry je proces, ktorý je náročný aj pre skúseného herca, nieto ešte pre študentov laikov. Ale prebieha to presne tak ako v profesionálnom divadle. Najprv majú čítacie skúšky, kde spoznávajú charaktery svojich postáv; potom sa učia texty naspamäť a až potom riešime scénu.

Ako vás vnímajú samotní študenti či kolegovia v práci? 
Kolegov mám úžasných! My sme v práci všetci „pohoďáci“ a jeden druhému sa snažíme pomôcť, ak je to potrebné. Sme si navzájom oporou, čo je dnes vzácne. Prijali ma medzi seba ako seberovnú, dokonca si zo mňa robia aj žarty - radosť chodiť do takého kolektívu. Žiaci sú úplne v pohode. So študentmi mám kamarátsky vzťah; ak treba, pomôžu mi či ma odprevadia.

Vo voľnom čase rada jazdíte na koni, plávate i cestujete. Paríž je vašou srdcovkou. Dokonca ste účinkovali v dokumente verejnoprávnej televízie, kde ste sprevádzali divákov po Paríži podľa čuchu a predstavovali toto mesto cez jeho špecifické vône. 
Áno, Paríž je moja srdcovka, keďže tam mám rodinu a chodievam tam dosť často. Film, o ktorom hovoríte, vznikal pod režisérskou taktovkou Petra Kerekesa, ktorý sa rozhodol natočiť dokument o Slovákoch žijúcich v Paríži. Volalo sa to Šesť zmyslov Paríža. Každý diel predstavoval jeden zmysel, prostredníctvom ktorého sa spoznával život v Paríži. Mne bol predurčený čuch. Takže sme točili na rôznych miestach, ako bol trh, metro, záhrady. Pre mňa to bol nezabudnuteľný zážitok a dodnes veľmi rada spomínam na tento týždeň.

Opäť sa tu potvrdzuje, že aj keď ste prišli o zrak, žijete plnohodnotný život. V čom vnímate možno isté pozitíva toho, že ste nevidiaca? Lebo nevidiaci vo všeobecnosti vnímajú svet úplne inak ako ostatní okolo nich. 
Pozitívne je asi len to, že som viac húževnatá a idem si za svojím. A tiež nehodnotím ľudí podľa vzhľadu, ale skôr podľa hlasu a správania sa ku mne.