Nie som dokonalý, ale som pravdivý

Váš život je veľmi bohatý, ste väzenský duchovný, pracujete s mladými ľuďmi, pripravujete televízne relácie pre televíziu TV2000, píšete knihy. Ako sa zrodila myšlienka urobiť rozhovor s pápežom?
Začalo sa to veľmi jednoducho. Najprv som spoznal realitu väzenia a neskôr som sa stretol s pápežom Františkom.

Počul som, že k službe uväzneným ste sa dostali pre jeden „omyl“. Je to tak?
Keď som študoval v Ríme, jeden kňaz ma ráno poprosil, aby som celebroval svätú omšu miesto neho. Povedal som dobre, ale - kde? A on nato - vo väznici Regina caeli. Zostal som zaskočený.

Odmietnuť som mu to však nedokázal, pretože mi veľa pomáhal. Tento „omyl“ spôsobil nové nasmerovanie môjho života. Väzňov som zo srdca nenávidel. Bol som k tomu od malička vedený.

Keď som sa však zadíval do ich očí, zažil som malé osvietenie. Po tomto zážitku som išiel za svojím biskupom. Povedal som mu: „Desať rokov môjho kňazského života som odsudzoval uväznené osoby bez toho, aby som ich poznal. Odteraz sa im chcem venovať.“

Ako vyzeralo vaše prvé osobné stretnutie s pápežom Františkom?
Vo väznici pracujem od roku 2011. Počas Svätého roka milosrdenstva, v roku 2016, keď som bol v Ríme so skupinou väzňov z Padovy, zavolal mi pápež František, aby som s nimi prišiel do Domu svätej Marty.

Počas stretnutia mi dal lístoček s telefónnym číslom a povedal: „Keď ti bude smutno, zavolaj mi. Oddnes nie si sám. Našiel si otca.“ Toto stretnutie úplne zmenilo môj život. Pravdepodobne videl moju dopoludňajšiu televíznu reláciu v TV2000 a všimol si smútok v mojich očiach.

Aké boli začiatky vašej kňazskej služby? 
Po vysviacke v roku 2004 som sa stal kaplánom v jednej z farností v Padove. Cítil som, že táto farnosť nestojí na nohách, zdala sa mi prázdna. Preto som sa snažil venovať tomu, o čom dnes hovorí pápež František.

Ibaže to bolo skoro pred pätnástimi rokmi. Keďže mladí ľudia nechodili do kostola, chodil som za nimi tam, kde sa schádzali - na ulice a námestia. Bol som presvedčený, že ak sa mi v nich podarí vyvolať zvedavosť a oni vďaka nej prídu do kostola, potom je to už na Bohu, aby im naplnil ich zvedavosť. A tak sme sa zblížili.

Najskôr jeden, dvaja, potom dvadsať až z toho bolo šesť- až sedemtisíc mladých ľudí. Trvalo to tri roky. Žiaľ, ako farár som nebol dobrý. Farár sa musí vedieť venovať dospelým, deťom, mladým, rodinám, ale i rehoľným sestrám aj babičkám.

Priťahoval som mladých, ale ostatných som strácal. Potom ma poslali z Padovy do Ríma. Odchod bol pre mňa veľmi ťažký. Vtedy mi prišlo na um, čo zažil prorok Ozeáš: Privediem ťa na púšť, bude sa ti zdať, že zomrieš, ale ja ťa privediem na púšť, aby som hovoril k tvojmu srdcu (porov. Oz 2, 1 - 23).

Pre mňa bol tou púšťou Rím. Opustiť mesto so šiestimi až siedmimi tisíckami mladých a zavrieť sa do kláštorného ticha knižnice na univerzite bolo pre mňa rozvratom. A zveril som sa Bohu: Pane, ty budeš asi odo mňa žiadať iné veci.

Americký režisér Andrea Salvatore, s ktorým pracujete na televíznych reláciách, vraj často žartuje, že pápež František je s vami zadobre preto, že ste „neveriaci“ kňaz. Prečo si vás pápež tak obľúbil? 
Nikdy som nepopieral, že som stretol pápeža vo veľmi komplikovanej etape môjho kňazského života. Ulica je príťažlivá, ale niekedy vás môže zožrať. Dnes spoznávam, že takýmto spôsobom ma Boh dokázal uväzniť do seba nie cestou bolesti, ale prostredníctvom neskutočnej milosti a krásy.

Som hriešnejší než mnohí ostatní. A keďže ma Boh chcel zachrániť, urobil veľmi rázny manéver cez pápeža Františka.

Prečo ste sa rozhodli rozoberať v televízii modlitbu Otče náš?
Deň po prvom osobnom stretnutí s pápežom Františkom som si uvedomil, že keď som sa modlieval s väzňami Otče náš, ich oči sa rozsvietili, ale moje zostávali zhasnuté.

Preto som sa rozhodol, že v ďalších televíznych prenosoch urobím s touto modlitbou to, čo robí môj otec s motorkami. Rozoberiem ju na časti, potom zložím a uvidím, či sa ma dotkne.

Na tento projekt som pozval viacerých „priateľov“, ktorí boli neveriaci, nepoznali Otče náš, prípadne boli sklamaní z Cirkvi. Pretože verím v silu protikladov, povedal som si, ak oni dokážu hovoriť profánnym spôsobom o kráse týchto vecí, pravdepodobne sa do Boha znova zamilujem.

Pre každé televízne vystúpenie som si vybral neznámy príbeh a jedného z nich. Poprosil som aj pápeža Františka, či by mi splnil sen a povedal pár slov. Na moje veľké prekvapenie povedal: „Chcem to robiť spolu s tebou.“ A tak sa zrodil televízny Otče náš.

Odlišovala sa práca s modlitbou Otče náš od Zdravas´, Mária? 
Keď sme išli vysielať program o modlitbe Otče náš, pápež sa zapojil s veľkou pokorou a naplnil program sviežosťou jemu vlastnou. Myslel som si, že je to maximum, čo môžeme chcieť.

Môžem zomrieť – povedal som si - podarilo sa mi to, o čom som sníval. Nemyslel som si, že keď Boh miluje, vždy preháňa. Práca na modlitbe Zdravas´, Mária bola ešte krajšia.

Celá schéma programu, všetky príbehy, ktoré som pozbieral, predovšetkým rozhovory, neskôr príprava knihy - to všetko som konzultoval s pápežom Františkom. Viackrát sme sa stretli, komunikovali e-mailom, osobne sme sa rozprávali, ako ešte viac rozvinúť ten či onen aspekt.

Čo pre vás znamenalo spolupracovať priamo so Svätým Otcom?
Neskutočne ma zasiahlo, akým spôsobom pápež František spolupracuje. Koľkokrát a ako často hovorieval: „Ty súhlasíš? Naozaj? Lebo ak nie, urobím, ako hovoríš.“

Jeho ľudská pokora je neuveriteľná. V určitom zmysle slova i jeho figliarstvo, keď ma nechával rozhodovať. A teda som musel dať vždy maximum.

Chceli ste zároveň pripraviť i knihu?
Nie. Televízny program bol pre mňa maximum. Ale jeden deň mi Dario Edoardo Viganò, bývalý prefekt sekretariátu pre komunikáciu Svätej stolice, povedal: „Rozprával som sa s pápežom. Vieme, že rád píšete, bolo by pekné z toho urobiť knihu. Prineste mi ju o tri-štyri dni.“ Zdalo sa mi to ako sen.

Čo bolo najsilnejším momentom pri zostavovaní kníh?
Navrhol som, že do knihy dáme naše konverzácie, pápežove zamyslenia, ale i niektoré výroky z nedeľných príhovorov pri modlitbe Anjel Pána. Pápež František spokojne povedal: „Áno, áno.“

To, čo ma najviac zasiahlo, prišlo potom. Pápež František mi povedal: „Aj ty musíš urobiť svoju ,domácu úlohu´. Tieto slová prines do väzenia, hovor o nich s väzňami a napíš uprostred väzenia jednu kapitolu Otče náš i jednu kapitolu knihy Zdravas,´ Mária.“

Vďaka tomu je v knihách, ktoré vychádzajú s podpisom pápeža Františka, kapitola s pohľadom na tieto modlitby z podzemia.

Čo vás najviac oslovilo v modlitbe Otče náš?
Najviac sa ma dotkla téma zla. Uvedomil som si, že som stratil hlavu pre pápeža Františka v momente, keď začal hovoriť o satanovi. Trpím, keď si mnohí kresťania myslia, že satan je rozprávka.

Ale keď pápež hovorí o satanovi, dokážete si ho úplne plasticky predstaviť. V ľudskom živote je dobro i zlo. K osobe, ktorá mi hovorí, že je iba dobro, nemám dôveru. Sloboda človeka sa pohybuje v tejto dvojitej prítomnosti.

Prečo práve tematika zla?
Tematika zla sa ma dotýka z dvoch dôvodov. Jednak žijem na mieste, kde je obrovská koncentrácia zla. Ľudia, ktorí sa doslova zosobášili so zlom, si v určitom bode začínajú uvedomovať, že ich zlo zradilo. Druhý dôvod je začiatok a koniec modlitby Otče náš.

Začína sa Otcom a končí sa slovom zlo. Medzi Otcom a luciferom je celá sloboda človeka.

Ktorá je vaša najobľúbenejšia časť modlitby Zdravas´, Mária?
V knihe Zdravas´, Mária sa mi najviac páči téma smrti. Aj tu vďačím pápežovi Františkovi, ako sa vyjadruje o smrti. Hovorí, že musíme žiť s vedomím, že náš život ústi do tohto bodu. Ak si to budeme uvedomovať, celý život môžeme prežiť v správnej perspektíve. Ak si uvedomujeme, že sme smrteľní, vieme lepšie priradiť veciam prioritu.

Čo bolo najnáročnejšie na celom projekte?
Boli to dva rozhovory, o ktoré ma požiadal pápež František.

Môžete nám prezradiť, o koho išlo?
S mojou matkou a s otcom. Pýtal som sa pápeža Františka, či je naozaj nevyhnutné, aby som to urobil. On mi odpovedal: „Ak nespravíš tieto rozhovory, nebudeme robiť žiaden.“

Mám rád svojich rodičov, ale keď som robil interview s mojou mamou a otcom, uvedomil som si, že za 38 rokov to boli najdlhšie rozhovory, aké som s nimi kedy mal.

Čo vám dalo interview s vašimi rodičmi?
Keď som sa pýtal pápeža Františka, prečo sa mám rozprávať práve s nimi, vysvetlil mi: „Nemôžeš si dovoliť nazývať Boha Otcom, ak ho najskôr nevidíš v očiach svojho otca. Nemôžeš si dovoliť volať Pannu Máriu mama, ak ju nevidíš v očiach svojej mamy.“

Keď som to urobil, povedal som pápežovi: „Ďakujem, že si ma k tomu donútil a pomohol mi tak objaviť, že mám dvoch úžasných rodičov.“ Od dnešného dňa s radosťou volám Boha otec, pretože mám svojho otca tu na zemi; a volám Pannu Máriu mama, pretože mám svoju matku tu na zemi.

Často myslím na mnohé deti, ktoré doma počúvajú otca kričať na mamu alebo vidia rodičov hádať sa. Povedia si, ak je Boh ako môj otec, potom sa k nemu nebudem modliť. To, čo so mnou urobil pápež, bolo pedagogické i terapeutické gesto.

Čo pre vás znamená Panna Mária?
História môjho detstva i kňazstva je mariánska. V našom dome som najskôr spoznal Pannu Máriu až potom Ježiša. Neskôr som si myslel, že to nie je v poriadku, ale potom som našiel vetu v životopise svätého Jána Bosca: „K Ježišovi sa neprichádza inak ako cez Máriu.“

Prvá modlitba, ktorú som sa ako dieťa naučil, bola Zdravas´, Mária, nie Otče náš. Rovnako i prvé slovo, ktoré som vyslovil, bolo mama a nie otec. Zdravas´, Mária je pre mňa jediná modlitba, ktorá upokojí moje rozrušené srdce.

Keď sa modlím ruženec, nachádzam pokoj. Narodil som sa v meste Vicenza, kde je na vrchu Berico mariánska svätyňa s milostivým obrazom, na ktorom Panna Mária ukrýva deti pod svoj plášť. Skoro celý život som prežil mimo domu, a preto sa mi zmysel takejto nebeskej ochrany veľmi páčil.

Postava Panny Márie v našej domácnosti sa stala kľúčom, ktorý mi umožnil spoznať očarujúcu rodinu, ktorou je Cirkev. Tieto Božie tajomstvá mi dokážu rozbúšiť srdce.

Venujete sa ešte mladým z ulice? 
Veľmi často chodím do škôl, ale s mladými sa stretávam aj v divadlách, na námestiach, robím i kurzy teológie v podnikoch. Páči sa mi chodiť hlavne na miesta, kde sú ľudia sklamaní z Cirkvi. Rekonštruovať na búranisku. Kostoly často nenavštevujem.

Čo prežíva dnešná talianska mládež?
Moja generácia sa nachádza na dôležitej križovatke. Pretože blahobyt - ekonomický, kultúrny či akýkoľvek, nás privádza k uvedomeniu si jednej dôležitej veci: sme spokojní, ale nie sme šťastní. Šťastie je vyšší stupeň spokojnosti.

A tak je na nás, či chceme zostať spokojní alebo sa rozhodneme urobiť skok vyššie. Je to ako so šampiónom, ktorý sa rozhoduje zostať na svojej úrovni alebo zariskovať, aby sa stal špičkou. Ale to chce námahu.

Ktoré sú najväčšie drámy vnútri mladej generácie? 
Ustavičné kladenie základných otázok: Kto som? Odkiaľ prichádzam? Kam smerujem? V čo môžem dúfať? Myslím si, že veriaceho i neveriaceho najviac trápi téma nádeje. V čo môžem dúfať do budúcna, keď sa dívam na tento svet?

Som zamilovaný do svätého Augustína, najmä do jeho konceptu vnímania času. Podľa neho neexistuje minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Existuje prítomnosť tvojej minulosti, čo je pamäť; existuje prítomnosť tvojej prítomnosti, čo je pozornosť; a existuje prítomnosť tvojej budúcnosti, čo je nádej.

Musíš byť prítomný v sebe samom. To je presne to, čo hovorí pápež František: „Buďte protagonistami svojho života, nebuďte divákmi. Nedovoľte, aby niekto iný vložil svoj podpis do vášho života.“ V mojom živote chcem hrať za seba aj za cenu omylov.

Ako väzni vnímajú vašu pastoračnú misiu?
Nemám odpovede na všetky ich otázky ani ich nemôžem vyslobodiť z väzenia. Dokážem urobiť oveľa menej, než by som chcel. Ale sú si vedomí jednej veci - že ich mám rád. Vždy ma učili, že ak chcete zmeniť nejakú osobu, prvá vec, ktorú musíte urobiť, je mať ju rád takú, aká je.

Pápež František so mnou urobil presne toto. Nikdy ma nežiadal, aby som zmenil svoje spôsoby. Keď som sa cítil byť ním milovaný, povedal som si, že urobím, čo odo mňa bude žiadať.

Akceptujú väzni slová pápeža Františka?
Pápež František má veľmi blízko k našej komunite. Z času na čas nám napíše list, prihovorí sa cez skype, zatelefonuje. Často, keď idem do Ríma, zoberiem so sebou väzňa a v mene všetkých ideme pozdraviť pápeža. Takže oni cítia jeho blízkosť.

S veľkým potešením vidím, že pápež František je jediná „mocná“ osoba na zemi, ktorú moji väzni počúvajú. Jeho slovám naozaj venujú pozornosť. Je tu ešte aj iný aspekt. Týka sa hlavne tých, ktorí sú obvinení zo zločineckých združení. Pápežove slová ich terorizujú, pretože vnímajú, ako i v tomto prostredí zapúšťajú korene. Spôsobujú v nich obavy, že takto stratia svoju moc.