Núdzni sú súčasťou Božieho programu

Riaditeľ neziskovej organizácie Oáza – nádej pre nový život v Bernátovciach Peter Gombita je rímskokatolícky kňaz Košickej arcidiecézy. Ponúka nám pohľad kňaza na to, ako môže v púšti blahobytu a ľudskej nevšímavosti vzniknúť oáza pre chudobných.

Ako k vášmu pastoračnému nasmerovaniu vôbec došlo a čo bolo jeho impulzom?

Táto služba trvá už tridsať rokov, keď som pôsobil aj vo farnostiach, kde som sa zvlášť venoval chudobným. Prvý kontakt bol, keď na faru vo Svidníku zazvonil muž, z ktorého bolo cítiť alkohol a zápach. Prosil: „Potrebujem súrne pomoc, je mi ťažko a zle. Som v zlej situácii, nemám kam ísť, nemám kde spať.

Viete mi poskytnúť nocľah?“ Po chvíľke ticha, rozmýšľania a zvažovania znela moja odpoveď: „Viete, dnes nie, lebo sem chodí veľmi veľa ľudí. Ale zajtra sa pokúsim vybaviť nejaké bývanie, nejaký nocľah.“ Na druhý deň, 22. decembra, tento muž znova stál vo dverách.

Jasná vec, že som sa nestihol spýtať na nocľah pre neho. „Ešte musíte vydržať, je veľmi veľa práce pred sviatkami, ale určite zajtra to už vybavím.“

Deň veľmi rýchlo zbehol, je 23. december a ja, keď som tohto muža opäť videl pred dverami fary, s hrôzou som mu vysvetľoval, že som nič nevybavil, že ho nemôžem vpustiť ani do garáže, aby tam niečo nepodpálil.

„A dnu vás nemôžem pustiť, lebo vidíte, v akom ste stave, a bojím sa, že niekoho nakazíte, lebo fara nie je moja.“ Muž sa na mňa zahľadel a vyslovil: „Vy ste posledná inštancia, ktorá mi môže pomôcť. Už keď kňaz nepomôže a Cirkev, už mi nepomôže nikto.“

Zdvihol ruky nad seba, ako keby sa vzdal, kapituloval, a zazneli tieto jeho slová: „Asi mám zomrieť. Takto to asi chce Boh. Že tu už nie je pre mňa miesto, ani človek, ktorý by mi vedel ešte pomôcť.“ A tak odchádzal so zdvihnutými rukami a vzďaľoval sa odo mňa.

Odchádzal som naspäť do izby, bolo mi veľmi ťažko a ľúto. Mal som výčitky, že som mu nepomohol. Nemohol som celú noc spať, potil som sa... Vtom som začul sanitku s húkačkou. Zastala neďaleko fary, pri moste nad riekou, kde tento bezdomovec prespával. Až do rána som oka nezažmúril.

Ráno som volal do nemocnice, či priviezli nejakého bezdomovca. Odpovedali mi: „Áno, doviezli. Mal omrznuté končatiny, ruky, nohy aj tvár. Ale žije!“ Ja som si vydýchol, trošku sa mi uľavilo.

Snímka: archív Oázy, n. o.

Vianoce asi neboli vtedy pre vás jednoduché.

Áno, polnočná svätá omša na Vianoce, všetko je rozžiarené, ľudia veselí, spievajú v kostole. Len mne nebolo celkom akosi do reči. Moja homília bola vtedy najkratšia v mojom živote. Znela takto: „Drahí veriaci, všetci očakávame, že Ježiš vstúpi do nášho srdca, že si ho odnesieme do našich rodín, našim blízkym.

Ja si nie som taký istý, pretože Kristus sa už tri dni dobýjal do fary. Chcel žiť v našom spoločenstve, hľadal medzi nami miesto. Ale ho nenašiel. Bol veľmi špinavý, ufúľaný, bolo z neho cítiť alkohol. Bol to bezdomovec, ktorého aj vy poznáte a stretávate. A ja som ho neprijal a on skoro zamrzol.

Dnes, keby som vám aj akékoľvek slová rozprával, boli by veľmi prázdne a bez Boha. Aj kostol – akokoľvek je krásny, vyzdobený, aj vy ste vyobliekaní a čistí, neviem, či tento Boh vstúpi do nášho života. Lebo my sme ho už vopred vylúčili z nášho spoločenstva a nepomohli sme mu.

Práve v tomto človeku a našich núdznych trpiacich sa najviac prejavuje Kristus. Táto polnočná svätá omša je omša bez Boha, bez Krista a ja sám rozmýšľam, aký som človek, aký som veriaci a aký som kňaz. Amen.“

Mali ste základ v rodine, príklad kňaza, niekoho blízkeho alebo v tom bolo niečo iné?

V rodine sme žili veľmi jednoducho a možno až chudobne, ale vtedy sme to tak nebrali. Ľudia si navzájom pomáhali, ako vedeli, či už potravinami, alebo požičaním peňazí. Pamätám si, keď dedko mal dostať prvý dôchodok, všetci sme sa na to tešili.

Najviac my deti, pretože sme vedeli, že nám kúpi nejaké sladkosti, cukríky, ale aj dokúpi čosi do špajze, čo nám chýba. Potom ako mu poštárka doniesla penziu, prešlo niekoľko dní, a on nič – starý otec peniaze nedelil. Mama sa rozhodla, že zájde za ním a pripomenie mu daný sľub.

Dedko zareagoval jedinečne, že on vie, že bolo treba prispieť, pomôcť, ale, žiaľ, už dôchodok nemá. Aby sa mama nehnevala, pretože on už penziu rozdal chudobnej rodine, ktorá mala veľa detí a patrila v dedine k najchudobnejším.

Ste v každodennom kontakte s tými najbiednejšími, vidíte, ako im niečo – situácia alebo udalosť – rozbilo život, rodinu či zdravie. Čo je najdôležitejšie, aby sa ich situácia začala meniť?

Musia sa nastaviť pravidlá štátu tak, aby bolo dosť miesta, kde by mohli bývať, aby sa zamestnalo dosť ľudí, ktorí by sa im mohli venovať, sprevádzať ich, pomáhať im najmä pri riešení problémov. Pretože mnohí bez tejto pomoci iných nebudú vedieť dôstojne žiť a spravovať svoj život, správne žiť.

Opekačka je vždy dobrou príležitosťou na zblíženie a spoznávanie životov. Snímka: archív Oázy, n. o.

Aké vzájomné duchovné impulzy ponúka spoločenstvo a práca s ľuďmi, ktorí sa ocitli v zložitej životnej situácii?

Ak sa zahľadíte do očí bezdomovca, pri stretnutí s týmto človekom zažijete čosi viac.

Nevnímať ho len z jeho vonkajšieho rozbitého alebo neupraveného vzhľadu, ktorý budí odpor, neostať len pri tom, ale začať ho vnímať cez jeho oči, lebo skrze ne vidíte až do jeho duše a tam cítite a zažívate toľko sily, dobra, lásky – zažívate Boha v ňom.

Možno je to až nepochopiteľné, že cez núdznych, cez ich zlomený život môžeme zažiť viac – blízkosť Boha.

Pod vašimi krídlami vzniklo útočisko pre ľudí v krajnej núdzi a bez domova – Oáza. Kto všetko je jeho súčasťou a čo materiálne i duchovné sa nachádza v tomto projekte?

Oáza – nádej pre nový život, n. o., v súčasnosti „zastrešuje“ približne 300 ľudí, z toho je 30 percent Rómov.

K dispozícii majú právnika, sociálnych pracovníkov, psychológa, kňaza, rehoľnú sestričku, asistenta učiteľa pre deti, hudobnú skupinu, ktorá sa skladá z abstinujúcich závislých, ktorí tvoria vlastné skladby a svedectvá. Tie prezentujú po školách, ako sa nestať závislým od drog a alkoholu.

Máme aj farmu, kde chováme kravy, kozy, ošípané, sliepky. Títo ľudia sa podieľajú na práci a chode farmy. V lete si pestujeme vlastnú zeleninu.

Oáza je rozdelená na tri časti. Rodiny s deťmi, ktoré bývajú v domčekoch. V hlavnej budove, kde pracuje aj personál, kde žijeme a pracujeme s nimi.

Potom je hangár, kde je vyše sto ľudí, hovoríme tomu „najväčšia obývačka Košíc“, kde na jednom priestore vedľa seba dokážu žiť tí najbiednejší, ktorí sú k nám privážaní z ulíc mesta, často s omrzlinami, chorí, nevidiaci.

Projekt sa rozrástol do značných materiálnych i personálnych rozmerov. Kde nachádzate silu a čo považujete za významné pri zachovaní jeho fungovania?

Tento projekt sa rozrástol do takej miery, do akej je to potrebné. Pretože nikomu neodoprieme pomoc, ak o to požiada. Alebo ak týchto ľudí pribúda na ulici, tak o toľko viac miest na bývanie a život musíme pre nich vytvoriť. Kde na to beriem silu?

Je to prúdiaca sila. Sila, ktorá vychádza zo srdca a duše bezdomovca – je to Božia sila, Božia moc, ktorú čerpám pre život a prácu s týmito ľuďmi.

Snímka: archív Oázy, n. o.

Nedá nám nespomenúť vašu zanietenosť pre športový beh, ktorý ste tiež dali do služby núdznym. Čo vás inšpirovalo a ktorý z týchto behov by ste rád spomenuli?

Najsilnejší bol beh do Ríma, kde o tomto behu bola napísaná aj kniha Jedna radostná myšlienka. V nej sú opísané moje zážitky a pocity z každého dňa. Bolo to s cieľom upútať pozornosť ľudí, nielen športovcov, aby každý vedel pomôcť tam, kde je to najviac potrebné.

Ďalším silným behom bol beh Košice – Lurdy, kde sme behali ako tím, 24 hodín v kuse, pričom sa k nám pripájali aj ďalší ľudia z krajín, cez ktoré sme bežali. Najsilnejším momentom bolo niekoľko kilometrov pred Lurdami, keď sa húfy ľudí pripájali k nám, aby spoločne s  nami dobehli do cieľa.

Tam nás pred kostolom čakali ľudia z celého sveta, aj vozičkári, ktorí sa zišli na konferencii pri príležitosti vyhlásenia Svätého Otca Františka k Medzinárodnému dňu chudobných. Tento zážitok sa nedá slovami opísať. Takú veľkú a silnú emóciu som nikdy nezažil.

Snímka: archív Oázy, n. o.

Výzva starať sa o chudobných prichádza od Ježiša: „Veď chudobných máte vždy medzi sebou, a keď budete chcieť, môžete im robiť dobre“ (Mk 14, 7). Vyzýva nás na to aj pápež František. Prečo je napriek tomu stále veľa ľudí, ktorí sú voči týmto apelom ľahostajní?

Treba si uvedomiť, že byť pozvaný na túto planétu je dar, že tu môže človek žiť, tvoriť a tešiť sa, vnímať krásu nie týždeň, ale roky, ktorá sa má preliať do večnosti, kde nás čaká ešte krajší život.

Ak si uvedomím, že som zdravý, viem vyštudovať a zarábať, a vedľa seba vidím ľudí, ktorí sú niečím limitovaní a nemajú tú schopnosť, tak si nemôžem sám pripísať svoju úspešnosť, ale znovu musím uznať, že je to dar.

Dar Tvorcu tohto vesmíru, aj môjho života i môjho šťastia, o ktorý sa mám s radosťou podeliť. Preto nemôžem ostať hluchým, slepým a nepomáhať tým, ktorí to šťastie nemali a dostali sa do ťažkostí a problémov života.

Aký odkaz má podľa vášho názoru Svetový deň chudobných pre nás veriacich, ale aj ľudí mimo Katolíckej cirkvi?

Ak chceme byť šťastnejší, ak chceme vidieť svoje deti a vnúčatá veselé a zdravé, ak budujeme krajšiu budúcnosť, nemôžeme nechať bez pomoci, opatery a služby tých, ktorí sú chorí a opustení, bez domova.

Pretože oni sú súčasťou Božieho programu, ale aj súčasťou nášho života, šťastia, pokoja a radosti. Veľká vďaka a veľké Pán Boh zaplať patrí tým, ktorí pomáhajú biednym, opusteným a chorým, za túto službu, nech naplní ich životy láskou, pokojom a Božím požehnaním. Boh nám žehnaj všetko dobré.